Foto: Alex Majoli/Magnum Photos
Zdá sa, že multikulturalizmus je prežitok. Ideológia, ktorá žiada, aby ľudia z rôznych kultúr žili v rámci jednej krajiny v oddelených spoločenstvách, nezaujímali sa o seba a ani sa navzájom nesmeli kritizovať, nikdy nemohla fungovať.
Oduševnení stúpenci multikulturalizmu, samozrejme, nikdy nepomysleli na to, že kultúrne spoločenstvo by nemalo ani nemohlo nahradi politické spoločenstvo. Mysleli si, že pokiaľ všetci dodržiavajú zákony, nepotrebujeme jednotnú hierarchiu sveta. Predovšetkým v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa ideál multikulturalizmu vo vlastnej krajine spojil s ideológiou kultúrneho relativizmu voči iným krajinám. Z toho sa vyvinula istá forma morálneho rasizmu, podľa ktorého si bieli Európania liberálnu demokraciu zaslúžili, a ľudia iných kultúr si na ňu musia počkať. Africkí diktátori stvárajú hrozné veci, ale akosi sa nestali terčom opovrhnutia množstva európskych intelektuálov, pretože kritika by implikovala kultúrnu aroganciu.
Holandsko, krajina, v ktorej som sa narodil, rozštiepila debata o multikulturalizme snáď viac než ktorúkoľvek inú. Zavraždenie filmára Thea van Gogha vyvolalo vášnivú debatu o kultúre tolerancie a liberálnej azylovej politiky, ktorá je v tejto krajine hlboko zakorenená. Táto spoločnosť bola multikultúrna už dávno predtým, než do Holandska začali prúdiť moslimskí gastarbeitri, keďže spočívala na protestantských, katolíckych, liberálnych a socialistických pilieroch.
Každá z týchto pospolitostí mala vlastné školy, nemocnice, televízne stanice, noviny a politické strany. Keď sa gastarbeitri z Maroka a Turecka stali de facto prisťahovalcami, začali sa niektorí zaujímať o ďalší, moslimský pilier. Lenže práve na tom sa holandská spoločnosť začala dramaticky lámať.
Ako súčasť Európy
Po tom, čo sa presadila sekularizácia, začali sa tradičné stĺpy drobiť. Navyše, moslimovia boli čoraz častejšie vystavení útokom osôb, ktoré síce vyrástli v hlboko zbožných kresťanských rodinách, ale v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa z nich stali radikálni ľavičiari. Zo svojej sebadefinície kolonialistov a antirasistov – čiže majstrov multikulturalizmu – sa stali zúrivými obhajcami takzvaných osvietenských hodnôt proti moslimskej ortodoxii. Títo ľudia sa boja návratu náboženstva a toho, že namiesto protestantského či katolíckeho útlaku, ktorý zažili na vlastnej koži, nastúpi rovnako represívny kódex správneho moslima.
No tento ich odklon od multikulturalizmu sa aj tak napokon nestal tým, čo zabránilo vývoju islamského piliera v holandskej spoločnosti. Hlavný problém tejto spoločnosti je skôr v tom, že ľudia z Turecka, Maroka a arabských krajín – niektorí veľmi nábožní, iní sekulárni, iní plní resentimentov voči všetkým ostatným – sa nikdy nemohli dohodnúť na tom, na akom základe by taký pilier mal stáť. Isté je, že na ten stĺp je už teraz neskoro.
Viedlo by to k tomu, že čoraz integrovanejšia väčšina by rokovala s menšinou, a tým by jej izolácia len pokračovala. Či sa to Európanom páči, alebo nie: moslimovia sú súčasťou Európy.
Väčšina z nich sa určite od svojho náboženstva neodvráti, a preto sa Európania musia naučiť žiť s islamom. Bude to, samozrejme, jednoduchšie, až moslimovia prídu na to, že systém pracuje aj v ich prospech. Liberálna demokracia je zlučiteľná s islamom. Aj keby boli všetci európski moslimovia islamisti – čo zďaleka nie sú -suverenitu kontinentu ohroziť nemôžu, rovnako ako nemôžu ohroziť jeho zákony a hodnoty osvietenstva.
Kontraproduktívne urážanie
Samozrejme, že sú skupiny, ktoré islamizmus priťahuje. Deti prisťahovalcov narodené v Európe sa v krajine, v ktorej vyrastajú, necítia plne akceptované, ale k vlasti svojich rodičov už žiadnu zvláštnu väzbu nemajú. Popri odpovedi na otázku, prečo nie sú šťastné, im islamizmus dáva vedomie vlastnej hodnoty a úžasný dôvod pre čosi umrieť.
Tým, čo by európske hodnoty mohlo skutočne poškodiť, je napokon len reakcia Európy na svoju nemoslimskú väčšinu. Strach z islamu a prisťahovalcov môže mať za následok reštriktívne zákonodarstvo. Práve Európania môžu vyprázdniť hodnoty osvietenstva – ich dogmatickou obranou. Naše zákony, zakazujúce podnecovanie násilia a urážanie ľudí pre ich náboženstvo, sú dostačujúce. Ďalšie obmedzovanie slobody myslenia – napríklad zákony proti rúhaniu či popieraniu holokaustu – už zachádza priďaleko. Samozrejme, že to neznamená, že by sme nemali vážiť slová. Mali by sme starostlivo rozlišovať medzi rôznymi typmi islamu a nemali by sme si pliesť násilné revolučné hnutia s náboženskou ortodoxiou.
Urážať moslimov pre ich vieru je hlúpe a kontraproduktívne. To isté platí o čoraz populárnejšej predstave, že musíme poskytovať čoraz rozsiahlejšie svedectvá o prevahe našej kultúry. Takýto dogmatizmus ničí skepticizmus, spochybňovanie všetkých názorov vrátane nášho vlastného, ktoré bolo a je základným znakom osvietenstva. Dnešný problém je v tom, že jeho hodnoty niekedy uplatňujeme voči moslimom veľmi dogmaticky. Stala sa z nich jedna z podôb nacionalizmu – naše hodnoty proti ich hodnotám. Hodnoty osvietenstva treba brániť preto, lebo stoja na dobrých myšlienkach, a nie preto, že je to naša kultúra. Miešať takýmto spôsobom kultúru s politikou znamená spadnúť do tej istej pasce ako multikulturalisti.
Keď budeme s moslimami v Európe ďalej bojovať, do náručia islamistov budeme vháňať čoraz viac ľudí. Musíme urobiť všetko pre to, aby sme moslimov povzbudili, nech sa integrujú do európskych spoločností. To je naša jediná nádej.