Rím sa vlastne skladá z dvoch paralelných miest.
Foto: Alex Majoli
K prvému patria iskrivé farby, klasické a moderné tvary, doprava, nebo a západy slnka, katedrály a jedinečné pomníky, chodci v pohybe a strapce zvedavých či uťahaných turistov. Autá, motorky a autobusy.
Ten druhý, vedľa a pod tým prvým, je z kartónových škatúľ, nakopených vlnených diek, z dier, jaskýň, prístreškov a mostov, obývaný pestrofarebnými, náhodne poschádzanými ľuďmi, čo sa opierajú o rohy domov a vchody do kostolov, alebo s handrou v ruke roky postávajú na križovatkách.
Toto druhé mesto s jeho druhým obyvateľstvom čelí oslepivej kráse toho prvého, jeho nehanebnému zjavu, paradoxom vlastnej neviditeľnosti. Či lepšie povedané: jeho štruktúry, tie chatrče, radové táborové osady, sú, tak ako jeho obyvatelia, síce zjavne a konkrétne tu pred nami, ako osteň vo vedomí, čo pripomína niečo nepríjemné, znepokojujúce, ale z tých obytných sídiel, zo života v nich a z prehistórie tohto života navonok nič nepresakuje, nič sa v skutočnosti nemieša s predstavou, ktorú majú Rimania o sebe a o svete.
Tak je to, až kým cez neviditeľnosť, pevnú ako múr, neprerazí čosi hrozné, násilné, čo v najväčšej hĺbke súvisí s ľudskými dejinami a ľudskou jedinečnosťou, dokonca s nami Talianmi, tými sporiadanými ľuďmi, ako o nich sugestívne rozpráva Laura Pariani vo svojej novej knihe Dio non ama i bambini (Boh nemá rád deti).
Vďaka zločinu na predmestskej periférii – znásilneniu ženy, ktorá na následky znásilnenia zomrela – teda prenikol z tmy na povrch Rím “Cigána” (“zingari” tu zhadzujúco volajú východoeurópskych Rómov) Nicolae Romulusa Mailata, jej vraha.
Rím barakov a chudobných štvrtí, ktorý vnímame nanajvýš jednotlivými bodmi, a vždy len keď nás obťažujú žobráci, umývači okien na autách alebo zlodeji. Rozplývajú sa, hoci ide o menšinu, do hmlistých zovšeobecnení (všetci Rumuni – alebo Rómovia, alebo Albánci – kradnú, smrdia, bodajú okolo seba nožom). Každá nápadná tvár, každý spustnutý výťah, každý cudzí jazyk v sebe akoby ukrýval čosi kriminálne. Celý jeden národ je vtlačený do synonyma nebezpečenstva a zločinu.
Pravdaže: v jednotnej Európskej únii sa postupne všetkým jej občanom umožní, aby sa v členských štátoch voľne pohybovali – a dokonca aj pracovali v Taliansku – z čoho budú profitovať aj lumpi.
Ale väčšina migrantov hľadá cestu, snaží sa vymeniť stav prekérnej chudoby za dôstojnejšie životné podmienky. Žijú v dosahu svetla a existencie, ktorá im pripadá snová, ale aj tak zostávajú v tme, neviditeľní a ošumelí. Len pár tuctov metrov delí ich skôr rozsypané než zlepené kartónové sídliská od niekoľkobytových elegantných viliek funkcionárov námorníctva, ako bol ten, v ktorom bývala prepadnutá žena.
Ten prepad akoby prevalil hrádzu medzi tými dvoma tesne susediacimi, ale navzájom neznámymi sférami, hrádzu tolerancie, ktorá však znamenala skôr “znášanie sa”, než duchovnú otvorenosť.
Samozrejme, že Rím vždy mal svoju veľkorysosť a silné, široké plecia: Rimania sa za tých dvetisíc rokov dali nahovoriť na všeličo: z rohoviny, z ktorej si uhýnali, si tvorili svoju ilúzií zbavenú, ale aj odvážnu povahu, ktorá v podstate vie, že všetko ide ďalej a nič sa nemení. Pri podrobnejšom pohľade prežívali vo Večnom meste ešte do predvčerajška tie predmestia z rozlámaných búd, ktoré nevyzerali oveľa inak ako predmestia dnešných neviditeľných, len s tým rozdielom, že v nich bývali Taliani, ktorých evakuovali za vojny, keď fašisti demolovali Centro Storico.
V týchto úbohých, biednych predmestiach, čo vznikli medzi nájomnými kasárňami v Ostii a Monteverde, sú teraz pekne zariadené domy a bývajú tu umelci. Tu videl kedysi Pasolini strácať sa ľudskosť, čo ako vzduch na dýchanie vystupovala zo živej skazy. To, čo videl v budúcnosti prichádzať, je teraz naša súčasnosť.
Rím má všeličo za sebou, ale momentálne dosť zle znáša zviditeľnenie tých, čo sa tu v zúfalstve uhniezdili. Vo svete, kde máme sklon zmazávať spomienku na náš vlastný, dosť namáhavý a obchádzkami posiaty pôvod, nám obrazy žiarivého, chamtivého, umelého blahobytu, ktorý treba zubami-nechtami brániť, tú spomienku zastierajú.
A tak: musíme sa postaviť na stranu slabých, a keď sa zúfalí poškvrnia krvou, je nutné rozlišovať medzi zločincami a obeťami. Rím nesmie zabúdať, že bieda každého takéhoto Mailata nezmierňuje jeho vinu. Rím nesmie zabúdať na civilizovanú kultúru; len ona vedie z minulosti do budúcnosti, ktorá by nepozostávala z tvrdšieho a tvrdšieho opevňovania.