Každý poriadny občan vie, že spisovateľ je darmožráč, asociál, ktorý si robí, čo chce, spisuje niečo, z čoho má radosť iba on a nestará sa o to, či mu niekto (po)rozumie.
Každý poriadny občan spisovateľovi tak trošku závidí. Veď aj on by chcel vylihovať na pohovke, dumať a spisovať zbytočnosti, ktoré zaujímajú možno päť vyšinutých ľudí. Poriadny občan však nemá čas mrhať časom a tak musí zostať verný svojmu každodennému šliapaciemu mlynu.
Časom mrhať má čas len spisovateľ. Ten má dokonca toľko času, že svojím životným časom mrhá aj namiesto druhých. To by si tí druhí možno mohli trošku vážiť. Mohli by si vážiť, že báda, skúma, analyzuje, dumá namiesto nich. Keď spoločnosť nebude mať spisovateľov a filozofov, ktorí píšu a dumajú namiesto všetkých, premení sa na masu námesačníkov, námesačnejšiu než súčasná vládna moc.
Každý poriadny občan vie, že nie je povinný spisovateľa ani morálne, ani materiálne podporovať. Každý predsa vie, že čím je spisovateľ chudobnejší a čím väčšmi trpí, tým pozoruhodnejšie diela mu spod rúk vychádzajú.
Každý poriadny občan vie, že ak nejaké dielo je pozoruhodné, nemožno ho prečítať na jeden hlt, pretože je zložité a na zložitosti tu a teraz nezostáva čas, nie sme predsa v 19. storočí.
No a keďže nie sme v 19. storočí a romantizmus sa už veľmi nenosí, každý poriadny občan by si mal uvedomiť, že by sa mal zbaviť tradovaných schematických predstáv a chudobu a utrpenie spisovateľa prestať považovať za predpoklad kvalitného diela.
Každý poriadny občan si to možno aj uvedomuje, no ani tak nevie, načo je spoločnosti taký darmožráč ako spisovateľ a čo si dnes počať s pozoruhodným dielom.
Každý poriadny občan by sa mal zamyslieť nad tým, že možno to, čo sa dnes ukazuje ako neužitočné a nepochopiteľné, v budúcnosti bude mať zásadný vplyv. A kedy majú vznikať budúce veľké diela, ak nie dnes?
Spisovateľovou úlohou je napísať to, čo filozof nevládze zrozumiteľne vyjadriť. Filozof? Ďalší darmožráč na scéne? Nie, nie. Hoci aj filozofovou hlavnou pracovnou náplňou je – z pohľadu každého poriadneho občana – mrhať súkromným životným časom. Filozof je diagnostik. To vie každý poriadny spisovateľ.
Nie každý poriadny občan vie, že ak nechce žiť v dýchavičnej a krvotokmi postihnutej spoločnosti, potrebuje mať diagnostika, ktorý svoj životný čas venuje dumaniu a skúmaniu skrytých chorôb. Azda sa teda zhodneme na tom, že lekár sa vždy zíde.
Kto však rozumie tomu, o čom hovorí diagnostik? Predsa spisovateľ. Spisovateľ je niečo ako rádio – prijíma a vysiela.
Každý poriadny občan vie, že nie každá rozhlasová stanica vysiela spoľahlivé správy. Niektoré stanice vysielajú len reklamy, bulvárne klebety, ideologické kaleráby. Mo žno už každý poriadny občan by mohol vedieť, že človek sa časom premení na to, čo konzumuje.
To by bolo, keby sa poriadny občan konzumovaním trošku náročnejšej literatúry premenil na diagnostika seba samého! To sa dnes vlastne nosí – byť sám sebe lekárom! Lepšia prevencia ako liečba!
Niet ničoho ťažšieho ako stať sa sám sebe lekárom. Často vidíme, že ani profesionálni lekári nezvládajú prevenciu a liečbu vlastných chorôb. Diagnostikov a spisovateľov, kým veda nepokročí, budeme asi ešte chvíľu potrebovať.
Darmo však spisovateľ utriasa diagnózu do čitateľnej podoby, keď zrazu nebude vydavateľa, ktorý by sa špecializoval na vydávanie diagnostickej literatúry.
Rozmarný a tupý ministerský úradník, ktorý veľmi dobre vie, že diagnostickú literatúru nebudú vydávať tí vydavatelia, ktorí radšej vydávajú reklamy, bulvárne klebety, čľupkajúce romance a ideologické kaleráby, bez váhania uzavrie prívody finančnej miazgy. A spisovateľov pošle za neexistujúcimi mecenášmi.
Každý poriadny občan si však už zrejme všimol, že tradícia mecenášstva na Slovensku nie je veľmi vžitá. Slováci zrejme nepotrebujú mať medzi sebou nositeľov Nobelovej ceny za literatúru. Hokej im zrejme postačuje.
Každý poriadny občan asi tuší, že spisovateľ len tak neprestane písať. Dajako prežije, dajako vyžije. Nejako bolo, nejako aj bude. Spisovateľ aj tak nepotrebuje milodary, ale vydavateľa a obecenstvo.
Každý poriadny občan má azda ešte dosť chochmesu, aby pochopil, že so zánikom vydavateľstiev nezávislej literatúry odchádza aj nezávislé myslenie, zmysel pre hru a tvorivú konfrontáciu. Kde niet priestoru pre nezávislú tvorbu a myslenie, tam na scénu prichádzajú falošní lekári s falošnými diagnózami. Azda nijaký poriadny občan sa nechce liečiť z choroby, ktorú nemá.
Poriadny občan vie, že šetriť na nezávislom diagnostikovi sa dlhodobo nevypláca. Niektorý občan si však určite všimol, že prestávame žiť s dlhodobými perspektívami. Nemáme motívy, nemáme vízie. To si tak málo ceníme seba a pokolenia, čo prídu po nás? Nezomreli sme už náhodou?