Málokedy šťastie vidieť tak bezprostredne ako na tvári závislého človeka, keď ukojí svoju závislosť: fajčiari, keď si zapaľujú cigaretu, pijani, keď otvárajú fľašku, hráči v kasíne. Ale závislí od Amazonu? Hoci, prečo by nie?
S Amazonom vplynulo do literatúry čosi, čo inak poznáme len z lesklých časopisov alebo zo sveta športu: rebríčky. Každá kniha má svoj rang, v ktorom sa predáva, a tým aj merateľné miesto v čitateľskej priazni. To robí z autorov automobilových pretekárov.
Štart každého nového titulu je fatálna vec. Napríklad ľúbostný príbeh, ktorý som nedávno vydal, bol istý čas na štyristoosemdesiatom mieste, potom sa za niekoľko dní prepadol na miesto 20 000 a potom sa zastavil na štrnásťtisícom, čo je veľmi frustrujúce, keďže paralelne nový Robert Menasse je na 100. a Arno Geiger na 2000. mieste.
Dobre, zato mám pevne v rukách Petera Henischa a Margit Schreinerovú, obaja okolo 100 000., zatiaľ čo Thomas Glavinic, čo vo svojej novej knihe karikuje literárnu prevádzku, sa podivne kníše hore-dolu.
A to sú len Rakúšania. Čo taký Michael Lentz, Martin Mosebach a Juli Zehová? Odrazu nastupuje každý proti všetkým. Predtým bol človek jednoducho len takmer geniálny spisovateľ, čo sa priemerne predával. Odkedy existuje Amazon, sme presne zachytení. Predtým sme mohli sympatizovať s inými autormi alebo sa s nimi kamarátiť, dnes nastupuje každý proti každému, každý každého kedykoľvek vidí, môže si kedykoľvek zistiť, kde práve stojí a kde stoja iní. Voľný trh zasiahol aj knižné médium a nivočí šťastie spisovateľa rovnako ako solidaritu medzi autormi. Predtým existoval aspoň teoreticky spoločný zápas proti spoločnosti, odkedy existuje Amazon, každý pisateľ je zredukovaný na osamelého bojovníka, každý rozohráva proti každému. A to najhoršie: Amazon vyvoláva závislosť. A ako! Etymológia závislosti, ktorá nepochádza zo závisti, ale z visenia, to veľmi jasne ukazuje. Prinajmenšom dvadsaťkrát (to podceňujem!) denne kliknem na rebríček a odnášam si drobné sklamanie alebo radosť.
Čo to robíš, pristihne ma občas žena, ktorá pravdepodobne predpokladá niečo neslušné, ja sa pritom len dívam, ako som na tom s predajom. Tak často? Dvadsaťkrát za deň? O pár rokov, o tom som presvedčený, bude existovať amazonská psychóza, v domovoch spisovateľov budú umiestnené stovky senilných spisovateľov, ktorí budú blúzniť o rebríčkoch, aj dejiny literatúry sa budú orientovať podľa rebríčkov Amazonu – a bude to aj oveľa jednoduchšie.
Svet je plný zaraďovania a rebríčkov, najdrahší maliari na svete, najdrahší tenisti, najlepšie reštaurácie, školy, nemocnice, škôlky, najprominentnejších tisíc Rakúšanov, stovka najbohatších Švajčiarov, najlepšie železničné stanice, a ešte ani Odyseus, ktorý je na všetkých možných rebríčkoch, sa na zozname najobľúbenejších hrdinov nevyštverá nad stosedemdesiate ôsme miesto. Zoznamy zoznamov – ako keby sa nedal zniesť ten chaos sveta, všetko musí mať svoje miesto. Ale predstavte si, že existuje zoznam najšťastnejších ľudí a vy skončíte na mieste 2 978 654. Skľučujúce, nie?
Pravdaže ma zlákala aj vlastná sláva. Predtým spisovateľ musel prosiť priateľov a príbuzných – a to patrilo k najpotupnejším momentom autorskej existencie – aby si v kníhkupectvách kupovali jeho knihy, alebo, ak nie sú na sklade, aby si ich objednávali. V Amazone to ide takmer anonymne, priateľské a príbuzenské vzťahy trpia, keďže ich už nepotrebujeme. Denne si kupovať knihu, aby sme sa dostali na dvadsiate miesto? Jednak si to nemôžem dovoliť, lebo sa dosť nepredávam, a jednak by som ani nevedel, čo mám s tým všetkým sebou napísaným potom robiť.
Na úplnom vrchole rebríčka sú beztak tituly ako Takto zo mňa bude milionár, Smrteľná prísaha alebo Na každé riešenie existuje problém. Takže je to beznádejné. Aj knihy Elfriede Jelinekovej po Nobelovej cene nakoniec skĺzli na 30 000. priečku, oveľa lepšie nestojí ani Peter Handke či Thomas Bernhard. A Kafka? Premena je na 14 789. mieste. Büchner? Kleist? Niekde pod 20 000. To upokojuje.
Na rozdiel od rebríčkov, ktorým je ako človek autor bezmocne – keďže nemôže ustavične kupovať vlastné knihy – vydaný napospas, v oblasti zákazníckeho hodnotenia aktívni byť môžeme. Amazon dáva každému príležitosť verejne recenzovať knihy, čo má svoju funkciu jednak ako masovo demokratická estetika, a tiež ako činnostná terapia (existujú aj rebríčky hodnotiteľov). Na vzájomné opľúvanie sa to zmení len vtedy, keď každý napadne všetko, čo je na literárnom trhu samozrejmé. Vo svojich knihách sú autori ľudskí, tolerantní, veľkorysí ľudia, ale keď ide o ich texty, stanú sa z nich zadebnení, odporní chudáci s úzkym obzorom.
Pred pár rokmi v Amerike – vzniklo to chybou systému – raz vysvietili nie pseudonymy, ale skutočné mená komentátorov kníh, a predstavte si, väčšina z nich boli autori, čo vychvaľovali vlastné knihy a rozdupávali kolegov.
Amazon zasieva do literatúry svár a chladnokrvnosť bude zrejme jediným receptom, ako tomu čeliť. Na paralyzovanie systému mi chýba čas aj sily, aj keď podobné aktivity by určite mali moje sympatie a podporu. Ale že sa pozriem, či tento článok nejako zlepšil pozíciu mojich kníh na rebríčku, na to môžete vziať jed. Pretože nikde vám šťastie nevyjde tak bezprostredne v ústrety ako v tvári závislého, ktorý ukojil svoju závislosť. V úsmeve spisovateľa, ktorému knihy odrazu vyskočili o pár miest vyššie. Smiešne, nie?