Ak by vo Francúzsku ľavica bola ešte stále ľavicou, ak by jej viac záležalo na myšlienkach než na osobách a ak by tu ešte existovalo čosi, čo aspoň vzdialene pripomína opozíciu, dve nedávne udalosti by museli vyvolať búrku hnevu.Najprv tá záležitosť s testmi DNA pre kandidátov na zlúčenie rodín imigrantov. Dúfam, že keď vyjde tento článok, väčšina členov parlamentu už to bude mať za sebou – odvážni poslanci odmietnu túto zbytočnú a zločinnú novelu.
Ale samotný fakt, že novela vôbec vznikla, že prešla komisiou a schválil ju minister imigrácie, integrácie a národnej identity Brice Hortefeux, predstavuje vážny a principiálny problém. Opomeniem skutočnosť, že vo väčšine dotknutých krajín neexistujú laboratóriá, ktoré by vykonávali tento typ vyšetrení. Opomeniem aj diskriminačný charakter tohto opatrenia, ktoré by napokon z každého potenciálneho imigranta spravilo podvodníka a delikventa.
A opomeniem aj tých, ktorí si podobne ako generálny tajomník Patrick Devedjian k tomu všetkému ešte dovolia tvrdiť, že keďže sú tieto testy dobrovoľné, ide o právo, a nie o povinnosť. Naozaj, ľudkovia, je to právo, nové ľudské právo pre tých, ktorí chcú vstúpiť do našej krásnej krajiny. Podstatou celej veci však je, že vykonávanie genetických testov za iným ako vedeckým a lekárskym účelom (alebo právnym, ale len vo výnimočných prípadoch a pod prísnym dohľadom sudcu) vo Francúzsku zakazuje článok 16 Občianskeho zákonníka. A podstatou podstaty veci je, že ak by sa podobná prax stala súčasťou našich mravov – hoci len na malom (?) priestore týchto imigračných záležitostí – išla by proti duchu práva, ktoré sa vždy usilovalo oddeľovať príbuznosť od biológie.
Takže ak by sme sa tohto práva vzdali, čo by sa stalo s adoptovanými deťmi? Čo by sa stalo s konžským novinárom a mojím priateľom Inocentom X (jeho plné meno radšej neuvediem), ktorý si adoptoval dve rwandské siroty, čo prežili genocídu? A čo by sa napokon stalo s tým najvyšším tajomstvom, akým je pre každého z nás naše genetické dedičstvo? Je to, prirodzene, hanebné. Znepokojujúce a hanebné. Nesiahaj na moju DNA. Ak sme demokrati, nikdy by sme sa nemali dotýkať týchto “pokrvných” záležitostí, záležitostí krvných skúšok, a teda ani DNA.
A potom je tu ešte druhá udalosť, ktorá je možno ešte vážnejšia. Ten istý minister si totiž predvolal “asi dvadsať” policajných prefektov, ktorí “nedosahovali dostatočné čísla”. To znamená, že nevykonali dostatočný počet vyhostení na to, aby sa dosiahol cieľ, ktorým je vykázanie 25000 osôb bez dokladov za hranice krajiny.
Celá táto záležitosť je absolútne neprijateľná. Neprijateľná je už len samotná predstava, že podobné číslo vôbec existuje. Že sa používajú čísla tam, kde sú len jednotlivé prípady. Neprijateľná je aj skutočnosť, že s ľuďmi sa zaobchádza ako s mäsom, ako s vecami a hmotou, ako s tovarom. Že v oblasti, ktorá sa týka politiky, sa používa tento štatistický a technický jazyk. Pokarhanie prefektov pokrivkáva (znovu vzkriesený Stachanov… republika ako podnik… Navyše si nie som istý, že by sa našlo až toľko podnikov, ktoré by sa odvážili takto zaobchádzať s ľuďmi…). Úbohé výhovorky zo strany vinníkov (to nie je moja chyba, pán minister! Minulý rok som mal v obvode celkom slušný počet Cigánov a Bulharov, takže čísla sa dali ľahko naplniť, ale odkedy sme do Európy prijali Rumunsko aj Bulharsko, už to nie je možné…).
A napokon spomeňme mlčanie, ktorým pán minister obostrel toto milé “pracovné a mobilizačné stretnutie”; to, že sa pokúsil utajiť zoznam účastníkov a že len vďaka zásahu organizácie Vzdelanie bez hraníc bol tento zoznam napokon zverejnený.
Inak povedané, celý tento postup, ktorého nedôstojnosť vycítili všetci vrátane jeho iniciátorov, bol ľstivý, doslova hanebný. Nikto nepopiera, že nelegálna imigrácia je pre Francúzsko problémom. A hoci poslaním žiadnej krajiny nie je prijať všetku biedu sveta, každý si uvedomuje potrebu vytvoriť skutočnú politiku prijímania imigrantov, kontroly a, samozrejme, aj opatrení, ktoré by zabraňovali podvodom. Ale nie je politika ako politika. A taká politika, keď sa tvárime, akoby ľudské bytosti boli len tovarom, lodným nákladom, číslami, položkami na zozname – jeden spisovateľ dokonca povedal “mužmi bez vlastností” – predstavuje skutočný úpadok republikánskej kultúry.
Od pána ministra, ktorý nie je prívržencom Jeana-Marie Le Pena, očakávame, že rýchlo nájde protiliek na dávku jedu z laboratória Národného fontu, ktorú si očividne nešťastnou náhodou naočkoval. Očakávame, že otvorení politici ako minister zahraničia Bernard Kouchner prejavia čosi viac než len výhrady. (“Nepáči sa mi to, ale nerozhorčuje ma to,” povedal Bernard Kouchner. Kdeže, kamarát! Zakladateľ Lekárov bez hraníc, posol ľudských práv sa predsa nemôže uspokojiť s týmto polovičatým protestom zoči-voči prejavom, ktoré popierajú všetko, v čo verí!) A od prezidenta republiky napokon očakávame, že si uvedomí, že sa pomaly ocitá na šikmej ploche, ktorej sa obávali – alebo v ktorú dúfali? – jeho najzarytejší protivníci.
© Bernard-Henri Lévy / The New York Times Syndicate