Obyvatelia našej ulice nespia ani v tropických horúčavách bez pyžamy. Príčinou je policajná kamera na rohu, veľká asi ako škatuľa na topánky. Je upevnená na dlhej kovovej tyči a nazerá do našej spálne.
Foto: RIchard Kalvar
Samozrejme, že tam nebola nainštalovaná s týmto cieľom. Vlastne mala sledovať knižnicu na opačnom konci ulice, kam si mládež z našej štvrte nechodí požičiavať knihy, ale kradnúť bicykle, ktoré sú v stojane v ponuke. Alebo rozbíjať okná zaparkovaných áut, z ktorých si vyšklbnú cédéprehrávač, alebo vyrazia sklo a vezmú, čo leží na sedadle.
Ale naša nová kamera má svoje vlastné záujmy. Švenkuje, bzučí a zväčšuje, koľko vie, a v noci ju počuť, ako vrčí, alebo sa utiera uteráčikom na sklo. Keď sa na niekoho zadíva, tak ho potom sleduje po celej ulici, kým nezmizne za najbližším rohom, ešte pár sekúnd sa za ním díva, a nakoniec sa s povzdychom zasa obráti k bicyklom, ktoré sú jej denným chlebom.
Hovorí sa, že vidí aj v tme, lebo je vybavená infračerveným prístrojom – pani na rohu ulice, ktorá miluje filmy o Supermanovi – zariadeniu hovorí “röntgenové oko”.
Zvláštne na tom je, že nemáme potuchy, kto si tie zábery pozerá. Polícia rozhodne nie. Tá má iné starosti, musí sa permanentne rútiť po uliciach s modrým svetlom. Možno si ich pozerajú ľudia z miestneho zastupiteľstva, prežúvajú hamburgery a utierajú si z brady kečup, a pritom klikajú z jedného záberu na druhý a s napätím sledujú prepady na zastávkach autobusov a vandalstvo vo verejných parkoch; alebo jednoducho civejú do prázdna a ako náboženská polícia v Malajzii, len sem-tam z čírej zvedavosti hodia očkom po tom, ako spíme.
Ale je tu aj ďalšia možnosť. Niektoré kamery sú už riadené počítačmi, zameriavajú sa na určité pohyby alebo dokonca rozpoznávajú tváre, ktoré potom sledujú, alebo aj nie. Pravdepodobne za nimi nikto nesedí. V Londýne denne zaznamenajú stovky kamier každého. Každému z nás denne urobia viac snímok, než mala Greta Garbo za celú svoju kariéru. Žiadny spravodajský program sa už nezaobíde bez trhaných, zrnitých záberov takzvaných CCTV-kamier, ktoré nafilmovali nejakú nehodu alebo zločin. Keď vyjdem z domu, len čo uniknem pohľadu vlastnej kamery, už ma preberá vrčiaca kovová papuľa pred detským domovom alebo miestnym úradom. Vyzerajú všetky rovnako.
Možno sú navzájom spriaznené. Možno spolu hovoria. Na lavičke na mňa jedna civie z bankomatu, a druhá visí nado mnou vo vzduchu. Mohol ich nainštalovať nejaký zločinecký syndikát, aby si zistil môj PIN. Odkiaľ to má človek vedieť?
V metre ma sledujú chudé podvyživené aparáty na všetkých chodbách. Vo vlaku si ma prezerá na každom konci vagóna jeden. Od posledného pátrania po teroristoch viem, že väčšina z nich buď nefunguje, alebo nesníma, lebo nikto si nedal tú námahu ich zapnúť. Sú v taxíku a v autobuse, ale v tých nových autobusoch, ktoré majú dvere vzadu, si deväťdesiat percent všetkých cestujúcich aj tak necvikne lístok, takže turisti si potom myslia, že doprava je zadarmo. Našťastie si nás aspoň nakrúca turista mobilom, ktorý záber hneď automaticky vysiela do Uzbekistanu. Ľudia mávajú a usmievajú sa. Napokon, sú zvyknutí stáť pred kamerou, vo Veľkej Británii ich je približne 4,2 milióna. Ľudia, čo sa v televízii dívajú na Big Brother, si asi myslia, že kamery do ich života patrili odjakživa.
Keď vystúpim, kamera ma informuje, že autobus je skúšobne vybavený vonkajšími kamerami, kontrolujúcimi vodičov, ktorí parkujú v pruhu pre autobusy, a tým blokujú dopravu. Pred najbližšou stanicou metra narazím na kamery sledujúce dopravu vrátane jednej pojazdnej. O kúsok ďalej omylom vbehnem do záberu digitálneho aparátu, ktorým si strážnik na parkovisku fotí obrovský nový Bentley na dôkaz, že zle parkuje. Drzo sa vrhnem lakťami na strechu a tvárim sa, že je to moje auto, ale strážnik sa len začne chichúňať a vyháňa ma zo záberu.
Aj v obchodoch sú kamery všadeprítomné. Schovávajú sa za modrými miskami ako frajerskí chlapci za slnečnými okuliarmi, aby nikto neuhádol, kam sa práve dívajú. V pánskom oddelení ma dráždi tabuľa na dverách kabínky: “Priestor bez kamier,” stojí tam na povzbudenie plachých zákazníkov a zlodejov. Alebo je to varovanie pre bojazlivých, že tu nie sú pod ochranou Veľkého brata? Pri myšlienke, že už existujú miniatúrne kamerky, schované v žehličkách, a v balení zabalené sledovacie prístroje, ktoré udávajú vašu polohu, mi behá mráz po chrbte.
Vojdem do výťahu. Drobný bod na plafóne, čo sa tvári ako nit, je zrejme ďalšia kamera. Pred pár rokmi sa dostal na trh videozáznam toho, čo robia ľudia vo výťahu, keď si myslia, že sa na nich nikto nedíva – od pľuvania po skupinový sex. Bol z toho veľký krik, ale film sa skvele predával.
Bol som v múzeu dohodnutý na kávu. Vo dverách si ma premeriava muž z bezpečnostnej služby, veľký ako skriňa. Na klope má zvláštny odznak, to uprostred by mohla byť šošovka, a na krku sa mu hojdá kábel. V nepravidelných intervaloch drsne odtláča ľudí odo dvier a reguluje tak prietok návštevníkov. Nikto nerepce, zrejme pre uniformu. Raz som počul o opilcovi, čo odmietal odísť z múzea, aj keď ho z neho vykázal riaditeľ, ale len čo sa zjavil zelený chlapec zo Security s impozantnou čiapkou, poslúchol ako baránok. V kaviarni plno ďalších kamier, ktoré si nikto nevšíma. Len bývalý televízny moderátor si inštinktívnym pohybom upraví vlasy a prekryje prázdne miesta.
Vo výstavných sieňach visia tabule Zákaz fotografovať s bleskom. Keby vedeli, koľko kamier je na nich zo všetkých kútov namierených. Kamery sú oveľa lacnejšie než ľudia v uniformách a patria k tomu najlepšiemu, čo múzeá dnes dostávajú, z Izraela – tam totiž tieto prístroje vyvíjajú.
Pred vchodovými dverami je cez ulicu lešenie a na ňom skriňa s radarom, z ktorého sa občas blýska. Tento prístroj ma ignoruje, ale jeho prítomnosť na tejto dôležitej križovatke dáva tušiť, že každý mesiac prináša na pokutách státisíce libier. Skriňa je veľká, so žltými pásmi. Existuje internetová stránka, na ktorej si polohu radarových pascí môžete zistiť, aj to, či je v nich film, alebo či len blafujú. Jeden rozhnevaný občan ich jeden čas ohrozoval farbou a reťazovou pílou, a tlač ho oslavovala ako hrdinu šoférov. Nakoniec ho chytili, lebo si nevšimol kameru.
Volám priateľovi: “Počúvaj,” hovorím mu, “si sociológ, možno budeš o tom vedieť všetko. Je vôbec z tých kamier nejaký úžitok?” Ako každý spoločenský vedec, keď mu položíte otázku áno – nie, inštinktívne reaguje vyhýbavo.
“Údaje umožňujú rôznu interpretáciu,” pripúšťa pochybnosť, “príde na to, čo tým chceme dosiahnuť.”
“Áno, áno. Ale je z nich úžitok alebo nie?”
“Premiestňujú zločinnosť, ale nezabraňujú jej. Dávajú ľuďom ilúziu bezpečnosti, a kľúč na potieranie zločinu tkvie v presvedčení , že ich v každom prípade chytia. Ale v deviatich z desiatich prípadov sa tie zábery vôbec nevyhodnocujú, a skutoční zločinci pochopiteľne vedia, že objasnenosť zločinov rok za rokom klesá. Jeden dlhodobý britský výskum z trinástich oblastí sledovaných videokamerami zo štvrtí s vysokou kriminalitou ukazuje, že zločinnosť sa výrazne znížila iba v jednom prípade, a to za vysokú cenu: zabránenie krádeži auta videokamerou stojí približne dvetisíc eur. To, aby zločinnosť spoľahlivo klesala, sa dá dosiahnuť jedine stratégiou nulovej tolerancie, ako to urobili v New Yorku, kde sa po treťom prekročení zákona uplatňujú drakonické tresty – ale to je pridrahé.”
“Pomohla by zero tolerance v Európe?”
“Predpokladom na to je všeobecný pocit hanby, ale to je dávno passé. Takže nie. Časy, keď ešte bolo ľuďom trápne, že ich susedia ohovoria, alebo že prídu do rečí, keď ich uvidia na policajnom plagáte, sú dávno preč. Dnes sa ľudia pri zločine aj sami nakrúcajú mobilom, hoci aj pri vražde. Chytia ich, lebo polícia nájde video, ktoré hrdo rozposielali kamarátom. Niektorí si so sebou berú kameramana, keď sa v noci vyberú niekoho zmlátiť. A vedel si, že v nákupných centrách sa teraz testujú kamery s reproduktormi, ktoré na teba nakričia, keď odhodíš na zem smeti? Je to myslené tak, že sa za tebou budú pobúrene ľudia obzerať.”
“A je to účinné?”
“Nanajvýš si budeš pripadať hlúpo, hádať sa s kamerou, ktorej nemôžeš dať po papuli, lebo je mimo dosahu.”
Blúdim davom po pouličnom trhu. Na takomto mieste, kde sa robí toľko pochybných obchodov, by človek predpokladal jednu kameru vedľa druhej, ale tu nevidím široko-ďaleko žiadnu. Možnože k trhovníkom sa uplatňujú staromódnejšie, drsnejšie formy justície. Ale ani tu nie je nový vývoj. Predavač posiaty tetovaním sa špecializoval na predaj zarámovaných súdnych príkazov. Napríklad zákaz vychádzania alebo zákaz vstúpiť na nejaké miesto, alebo robiť veci, ktoré sú inak úplne legálne. V stánku si môžete kúpiť aj prázdne formuláre. Vyplníte si meno a zavesíte na stenu, aby ste urobili dojem na známych – ako sa to robí s bezvýznamnými akademickými titulmi, ktoré sa dajú získať na obskúrnych univerzitách.
Keďže niektorí jeho zákazníci nevedia písať, majiteľ stánku ponúka ako bezplatnú službu, že za nich bianco formuláre vyplní vlastným, pevným písmom. Pocit hanby zmizol bezo zvyšku. Už ide len o oslavovanie vlastného žalostného mačizmu.
Pri pokladni v metre sa zamestnanci práve snažia zavesiť veľký plagát s tvárami zlosynov, ktorých nafilmovali kamery. Verejnosť ich má pomôcť identifikovať. To je nové. Nič také som tu doposiaľ nevidel. Keď si chcem plagát lepšie pozrieť, zozadu na mňa narevú nadávky, ktoré by určite boli hodné súdneho príkazu. Kamera sa odhodlane díva inam. Nezaznie nijaký mužský hlas, ktorý by chuligána umravnil.
Fotografie na plagáte sú všetky také neostré, vyšedivené a zrnité, že je vylúčené, aby ste z nich niekoho bezpečne spoznali. Mnohé sú čiernobiele, vzbudzujú vo mne nostalgiu za minulými dňami. Len zúfalej neefektívnosti celého tohto sledovacieho systému vďačíme za to, že naše občianske slobody nie sú vážne ohrozené.
Ale keď si ich naozaj pozorne pozriem, vidím, že znepokojivé množstvo tých fotografií, a to dokonca aj žien, sa zarážajúco podobá na mňa, keď sa zle vyspím. Ako sa zdá, pátra sa po mne v súvislosti s ťažkým ublížením na tele vo Wandsworthe, vlámaním v Neasdene a nočným útokom na zamestnancov metra vo Westende. Po ceste k turniketom si stiahnem kapucňu do tváre a bradu omotám šálom: živého ma nedostanete!