Nový americký pesimizmus. Máme sa smiať či plakať?
Foto: Justin Sullivan/Getty Images
Už sa ani nepamätám, kedy som sa naposledy stretol s naozaj optimistickým postojom k budúcnosti Spojených štátov. Nerátam politikov, investičných bankárov a generálov, keďže majú v pracovnej náplni podávať povzbudivé hlásenia o všetkom od našej upadajúcej ekonomiky až po naše samovražedné vojny, ani všakovakých narcisov, ktorí si zvykli zatvárať oči pred útrapami svojich rodákov. Otvorení prorokovia pohrôm boli ešte donedávna skôr zriedkavou odrodou medzi mojimi priateľmi a známymi. Keďže väčšinou patrili k staršej generácii, ktorá má za sebou nadmernú dávku tragédií a sklamaní, zdalo sa nám, že ich pochmúrny svetonázor sa na zbytok ľudstva nevzťahuje.
Kedysi sa bežne vyskytovali notorickí optimisti, idealisti alebo realisti podľa vzoru teológa Reinholda Niebuhra; dnes sa to však hemží ľudmi najrozličnejšieho veku a spoločenských vrstiev, ktorí sú celí nadržaní porozprávať vám, že celkovo je všetko nanič a s akými ťažkosťami sa potýkajú – nielen finančne, ale aj v tom zmysle, že nechápu, ako sa mohla na nepoznanie zmeniť krajina, o ktorej sa nazdávali, že ju poznajú.
Stačí pozrieť sa na oklieštenie práv štátnych zamestnancov, ktoré guvernér Scott Walker a skupina štátnych senátorov presadila vo štáte Wisconsin v decimovanom senáte bez akejkoľvek debaty. Ich taktika sa už začala šíriť do ďalších štátov v centre Ameriky. V týchto nových Spojených štátoch učiteľov, členov odborov, ženy, deti, ľudí bez zamestnania a bez nádeje vydávajú za hlavnú príčinu nezvládnuteľných deficitov a prevláda filozofia človek človeku vlkom, ktorá nás má spasiť.
Rozčúlení hostia
Dnes to má hostiteľka ťažké, ak chce zabrániť hosťom, čo prišli na večeru, aby celý večer nestrávili vymenúvaním nekonečných príkladov lží a hlúpostí, na ktoré narazili v tlači a v televízii. Hostia sa čoraz viac sa rozčuľujú, snažia sa pretromfnúť jeden druhého, až celkom stratia záujem o jedlo na tanieroch. Viem to preto, že pri stretnutiach s priateľmi sa vedome snažíme prejsť na inú tému a baviť sa o vnúčatách, spomínať na minulosť a na filmy, ktoré sme kedysi videli, dlho to však nikdy nevydržíme. Skončíme vždy tým, že sa vzájomne deprimujeme a demoralizujeme a pri lúčení sa hanbíme a jeden na druhého hneváme, akoby sa v dobre vychovanej spoločnosti nepatrilo rozčuľovať nad tým, čo s nami robia.
Nečudo, že sa šíri zmätok a zlosť v tejto atmosfére rastúcej úzkosti a hystérie, keď politický establišment a korporátne médiá pred nami úmyselne taja a zahmlievajú skutočné príčiny a rozsah hroznej tiesne, v ktorej sme sa ocitli. Každý, kto precestoval Ameriku a zhováral sa s ľuďmi, vie, že Američania sú nielen zle informovaní, ale nemajú základné znalosti o väčšine vecí, ktoré vplývajú na ich život. Nebolo by to úžasné, keby nám náš prezident na rovinu povedal, že značnú časť deficitu má na svedomí vojna v Afganistane a Pakistane, stovky vojenských základní po celom svete, obrovské daňové úľavy pre boháčov a záchranný balík Wall Streetu? Ale samozrejme, ničoho takého sa nedočkáme.
Zdroj zla
Prezident si vyrátal, že keby Američanom povedal pravdu, jeho volebná kampaň na druhé funkčné obdobie by bola odsúdená na porážku, pretože by nezozbieral miliardy dolárov, ktoré bude tento raz potrebovať. Ľudia toho typu, čo disponujú takými množstvami peňazí a sú ochotní prispieť na jeho kampaň, presne vedia, čoho by sa mohli dočkať od dobre informovaných voličov vo fungujúcej demokracii, keby pochopili, kto zdecimoval zásoby v štátnej pokladni a napchal si vlastné vrecká. Prezident a jeho strana nepochybne spravia všetko, aby sa vyhli pravde, a namiesto toho prídu so zdanlivo príťažlivými riešeniami – ako zákon o zdravotnom poistení, ktorý na jednej strane rozšíril rady poistených, no na druhej strane priniesol obrovské zisky poisťovniam a takmer neznížil náklady v zdravotníctve. Dúfajú, že podobné opatrenia budú lákadlom pre väčšinu voličov, ktorí si nedajú tú námahu, aby si naštudovali detaily, a že súčasne dajú jasný signál zámožným vrstvám, že sa im neskriví ani vlas na hlave.
Vraví sa, že opica si íska blchy kľúčom, ktorým by si mohla otvoriť klietku.
A čo sa týka tých, čo budú naďalej trvať na tom, že je čosi od základu zhnité v demokracii, kde sa nerieši neustále rastúca nerovnosť príjmov, absolútne šialenstvo našich nekonečných vojenských operácií v Afganistane, núdza chorých a nezamestnaných, utrpenie chudobných, detí a starcov, mávnu nad nimi rukou s odôvodnením, že dnešnú situáciu nevidia realisticky a pripomenú im, že môže byť ešte horšie, ak sa k moci dostane druhá strana. Počet pesimistov sa zväčšuje, pretože si nevážime intelekt a znalosti našich dejín, ktoré nám hovoria, že zdrojom tohto zla je korupcia. Netreba vynaložiť obrovskú intelektuálnu námahu na to, aby si človek uvedomil, že ani vo federálnej vláde vo Washingtone ani na lokálnych úradoch niet účinnej politickej sily, ktorá by nás dokázala zbaviť sebaklamu o tom, že sme policajtom sveta, pretože každé rozumné riešenie by seriózne zmenšilo zisk tej či onej záujmovej skupiny.
Vraví sa, že opica si íska blchy kľúčom, ktorým by si mohla otvoriť klietku. Možno sa na tom smiať alebo nad tým plakať. Ale bohužiaľ, presne v tejto situácii sa teraz nachádzame.