Málokedy ovládne novinové titulky udalosť, ktorá sa nekoná. Reportéri sa snažia popisovať to, čo sa deje, nie je ich úlohou zachytávať všetko, čo sa nedeje. Napriek tomu si niektorí všimnú, že ani na tých najvášnivejších masových demonštráciách v Tunisku a Egypte nikoho nenapadlo páliť americké alebo izraelské vlajky; pred kamerami nikto nedupal po portrétoch Baracka Obamu ani Benjamina Netanjahua, nikto neskandoval pomstychtivé slogany, žiadne „Palestína zvíťazí“ alebo “Smrť Izraelu”.
Takáto podivuhodná premena v správaní demonštrantov sa nedostala do prvého plánu komentátorov. Čo si máme myslieť o tom, že večný konflikt medzi Izraelom a Palestínou bol odsunutý na okraj? Nie je problémom on? Nie je to toto ten okamih?
Vytesnené nevymizlo. Portrét Husního Mubaraka premaľovaný Dávidovou hviezdou; reportérka CBS Lara Logan, ktorú zbili a okrikovali ju, že je “Židovka, Židovka ” (a ktorú zachránila skupina žien a zopár vojakov); synagóga v Tunise, na ktorú zaútočila malá islamistická skupinka (ktorú dav rozohnal): predstavujeme si, čo všetko sa by sa mohlo stať a čo všetko sa nestane, pričom milióny vzbúrených ľudí boli vo svojich skutkoch úplne slobodní, vo svojich dobrých aj zlých myšlienkach.
Ale pozor, nenahovárajme si, že výkriky radosti a slzy všetky zatlačia.
Aj neudalosť je udalosť. Odkedy Izrael existuje, celý svet je presvedčený, že osud Jeruzalema, palestínskych utečencov či okupovaných území, je ústrednou otázkou. Tento gordický uzol, ktorý treba rozťať zo všetkého najskôr, má vysvetliť nutnosť diktatúr, nedostatok slobody v arabských krajinách, má ospravedlniť protizápadné smerovanie takzvaného islamistického sveta, nehovoriac už vôbec o kultúrnych protiženských barikádach v Magrebe a Mašreku, ako aj u migrantov prvej, druhej, tretej generácie v európskych predmestiach.
Sprava i zľava sa nám leje do hláv, že bez skutočného mieru medzi Jordánom a Stredomorím nie je pre vyše tri milióny Arabov a (a Berberov) možná demokracia, nie je možná moderna, dokonca nie je možná pre celú miliardu moslimov. A čo vidíme? Presný opak. Vzťahy medzi Izraelom a Palestínou sú na bode mrazu, nikdy od Osla nevyzerali sľuby obidvoch strán tak prázdne. A napriek tomu práve v tejto chvíli vzplanie na „arabskej ulici“ túžba po slobode, ktorú nikto nečakal a v ktorú nikto nedúfal.
Ale pozor, nenahovárajme si, že výkriky radosti a slzy všetky zatlačia alebo že medzi časmi strachu a výkrikmi radosti si ľudia dovolia popierať realitu. Informácie sú voľne dostupné. Povstalci, aby vedeli, čo sa deje, pozorne sledujú osudy svojich hnutí cez satelitné vysielače. Stačí im zapnúť si Al-Džazíru, aby sa dozvedeli sa o odhaleniach Wikileaks o tajných rokovaniach autonómnych úradov a protestoch Hamasu. Káhira vie o Gaze a Tel-Avive, revolucionári o týchto veciach dobre vedeli a nepripísali veľkú naliehavosť, čo „arabské“ masy údajne už polstoročia páli dušu.
Nie je bez významu, ako aktuálne dianie dementuje celý rad starostlivo pestovaných predsudkov. Tunisania a Egypťania sú na začiatku roku 2011 realistickejší a múdrejší ako diplomovaní geopolitici: pre revolucionárov z Námestia Tahrir nie je Jeruzalem stredom sveta. Keď dočasná vláda po páde Mubaraka dala najavo, že bude ctiť medzinárodné zmluvy, a tým pádom aj mier s Izraelom, nikto nevolal po zbraniach, nikto sa nepostavil na odpor a Moslimskí bratia nereptali. Niekoľko mladých zahalených demonštrantiek si dokonca prialo „egyptskú demokraciu ako v Izraeli“. Pre všetkých sa poradie dôležitostí prehádzalo, palestínska otázka je odročená na neskôr a ani zďaleka neurčuje začiatok, koniec a beh sveta.
Pred dvadsiatimi rokmi som napísal – na obranu alžírskych demokratov, novinárov a žien, ktorí padli za obeť islamistickému násiliu, ale nespočetných pozabíjaných roľníkov – že sa musíme naučiť napočítať do troch: Islamský front spásy a GIA plus armáda plus civilné sily odporu, ktoré položili život za slobodu, laicitu a ľudské práva. Po hrozných desiatich rokoch sa táto tretia strana ocitla v pasci medzi políciou tiel (represívnou mocou a ekonomických monopolov vojenského aparátu) a políciou myšlienok (kazateľmi pokánia v mešitách).
Ich boj teraz pokračuje, v Tunise a Egypte, sa otvára priepasť medzi generáciami. Mládež – s pomocou Googlu, Facebooku a Twittera – po prvýkrát nútia celú spoločnosť napočítať do troch. Ani armáda, ani Moslimskí bratia si do dnešného dňa nepodriadili Rytierov internetu, ktorí požadujú otvorenie svetu, slobodu komunikácie a rovnoprávnosť pohlaví, a pranierujú obrovskú chudobu, ktorá ich obklopuje. Znamená to, že im je osud Palestíny ľahostajný. Nemyslím, skôr či neskôr si naň spomenú. Ale už to nie je obsesia obsesií, čo môže za všetko zlo, ospravedlňuje tyraniu a pradivom lží zakrýva mentálnu a hmotnú biedu. Či propalestínske alebo proizraelské, diplomatické a vojenské autority sa chytili do pasce Kulturkampfu a la Huntington.
Západné a moslimské diplomacie, predovšetkým tá na Quai d’Orsay, prisahali, že jedine palestínska otázka, len a len ona „hýbe masami.“ Dlho to bol absolútne prevládajúci pohľad, hlavne pre hnutie solidarity, dôvod na pozoruhodnú poddajnosť, ktorá veľmi dobre padla terorizmu.
Pre iných, predovšetkým pre Izrael, nenávisť, ktorá tak neprekonateľne a neotrasiteľne ovláda Blízky východ, akoby bola ospravedlnením tých najtvrdších a najzbytočnejších vojenských operácií či najbeznádejnejších snáh o mier. Prišiel čas nanovo nastaviť hodiny. Nič nás nenúti podriaďovať sa, ani príroda, ani kultúra, národy nie sú odsúdené na to, aby viedli proti sebe vojny, môžu byť za seba zodpovedné samy. Nič nie je isté, ani demokracia vo vnútri, ani mierová koexistencia navonok, ale ani už nie je nič, ako sme ešte včera verili, vopred stratené.
Text vyšiel v denníku Le Monde.