Bachichida village, Venezuela. Foto: Abbas / Magnum Photos
Mnohí si kladú túto otázku. Stručnú odpoveď však nikto nepozná. Ale, to nemôže byť pravda, hovoríte si. Čítali ste množstvo básní o básnikoch, ako sa prechádzajú po lesoch, kotúľajú v sene či dokonca absolvujú turistickú prehliadku pekla. Áno, je to tak. No napriek tomu si básnici málokedy vyzujú papuče, aj keď bojujú vo vojne. Nie je Homérova slepota potvrdením mojej tézy? Stavil by som sa, že všetky výpovede očitých svedkoch o tom, ako sa Gréci a Trojania navzájom vraždili, všetky úžasné dobrodružstvá, čo Odyseus zažil keď križoval Stredozemné more, si Homér vysníval kým čakal, že mu manželka podá obed.
Iste, mnohí básnici to nechcú priznať. Tu v Spojených štátoch s posvätnou úctou hovoríme o autentickom zážitku. Píšeme básne o tom, ako nás tatkovia brávali na rybačku a ako nám lámali srdce tým, že nás nútili hádzať malé rybky späť do rieky. Zverujeme sa čitateľovi dokonca aj s tým, akým autom sme jazdili, aký malo rok výroby aký model to bol, len aby sme vytvorili dojem, že je to všetko pravda. Pretože sa považujeme za istý druh novinárov. Podobne ako novinári sme ochotní vybrať sa za dobrým príbehom aj na koniec sveta. Neverte ani slovu. Ako vám povie každý básnik, človek často vidí lepšie so zavretými očami než s otvorenými.
Teraz si asi kladiete otázku, či tým chcem tým povedať, že väčšina toho, čo sa deje v básňach vôbec nie je pravda? Kdeže. Samozrejme, že je to pravda. Akurát že básnici musia zmárniť kopu času, aby sa k tej pravde dopracovali. Vezmite si napríklad mňa. Jedného dňa sa mi z ničoho nič vynorí spomienka na môjho dávno mŕtveho starého otca. Zarosia sa mi oči keď si vybavím, ako posledný roku pred smrťou krivkal po dvore na drevenej nohe a sypal sliepkam kukuricu. Vybaví sa mi pes, kríženec, ktorého vtedy mal a tak ho dám do básne. Na dvore stojí stará hrdzavá dodávka. Zapadá slnko, stará mama sa krúti okolo sporáka, starý otec sedí pri kuchynskom stole a rozmýšľa o vrtochoch svojho dlhého života, o hlúpom trénerovi miestneho futbalového mužstva a vôni fazuľovej polievky na sporáku. Páči sa mi, čo som si poznačil a večer zaspávam presvedčený, že mám báseň takmer hotovú.
Na druhý deň si tým už nie som taký istý. Západ slnka je priveľmi poetický, opis mojich starých rodičov prisentimentálny, väčšinu musím škrtnúť. O niekoľko týždňov neskôr – pretože sa v básni nedokážem prestať vŕtať – dospejem k názoru, že vôbec najlepší je starý pes, ako leží v záhrade a okolo neho zobkajú sliepky a kohút. Slnko je vysoko na nebi, kvitnú čerešne a starý otec z básne celkom vypadol. Obyčajne do poslednej chvíle neviem, či z toho vôbec dakedy bude báseň. Vie to len sám Pán Boh a ja sa snažím nemiešať sa mu do remesla. Namáham si oči a zízam na prázdnu stránku, kým sa mi nezjaví nejaký obraz. Nič pravdivého v básni sa nedá privolať silou vôle, to som sa naučil na vlastnej koži. Preto je písanie poézie taká neistá a často do zúfalstva privádzajúca činnosť. Dovtedy neostáva nič iné ako čakať. Emily Dickinson sa pri čakaní pozerala z okna na kostol na druhej strane ulice; ja sa z okna pozerám ako padá súmrak na polia, zasypané hlbokým snehom.
„Poézia žije vo svojej vlastnej ustavičnej utópii,“ povedal William Hazlitt. Môžeme len dúfať, že z celého toho hmkania a jachtania jedného dňa vznikne báseň, že odletí do sveta a presvedčí celkom cudzieho človeka, že to, o čom sa v nej píše sa skutočne stalo. Ak sa nám pošťastí, možno si ju dokonca vezme so sebou do postele alebo na dovolenku na tropický ostrov. Báseň je ako dievčina na večierku, ktorá všetkých pobozká. Nie, báseň je tajomstvo, ktoré zdieľajú ľudia, čo sa v živote nestretli. Na rozdiel od iných druhov umenia básnici trávia väčšinu času tým, že si vo tme lámu hlavu. A preto najradšej vyberajú do kuchyne pozrieť, či v chladničke ešte ostal kus pečeného bravčového a studené pivo.