V Maďarsku znovu kolujú politické vtipy. A to som si myslel, že upadli do zabudnutia. Vyrástol som za socializmu, môj vtedajší život bol rámcovaný politickými vtipmi. Život sám, bol pre nás jeden veľký vtip. Vďaka vtipom bola v kádárovskej ére realita znesiteľnejšia. Maďarský variant socializmu bol úbohý, ale nie až taký úbohý; prísny, ale nie až taký prísny. Takže nečudo, že všetci rozprávali vtipy. Aj sám Kádár. Žili sme vo veľkej spoločnej lži a vtipy, ktoré sme rozprávali, nám pomáhali tváriť sa, že tie lži sa nás netýkajú.
V osemdesiatomdeviatom z jedného dňa na druhý politické vtipy zmizli. Už nebolo nič, čoho by sa človek musel báť, a tak sme vtipy viac nepotrebovali. V demokracii sa ničoho nemusíme báť. Keď existuje právna istota, keď je zabezpečená transparentnosť inštitúcií, keď sa nepoužíva dvojznačná reč, keď sú zákony vypočítateľné, tak sa môžete naozaj zhlboka nadýchnuť.
Slobodu po roku 1989 sme si nevedeli poriadne vychutnať. Rozčuľovali sme sa síce, keď sa veci nevyvíjali tak, ako sme chceli; hádali sme sa s tými, čo boli iného názoru, diskutovali sme, aj sme sa vadili, do krvi sa poburovali, horúčkovito sa snažili vyvracať lži. Ale politické vtipy sme si nerozprávali.
A posledné dva, tri mesiace, odkedy je Viktor Orbán premiérom, ich znovu počúvam. Maďari sú vo vymýšľaní vtipov rovnako vynaliezaví ako v ich šírení. Všetky sú namierené proti Fideszu, strane, ktorá sa dostala k moci, a proti jej vodcovi, premiérovi. A proti mentalite, ktorá po dvadsiatich rokoch zdvihla hlavu.
Táto mentalita súvisí aj so strachom. Nie je to veľký strach; ale dosť veľký na to, aby kazil všeobecnú mienku. Keď dnes v Maďarsku príde reč na politiku, ľudia stišujú hlas. Aj do telefónu sa hovorí o čoraz menších okruhoch problémov. Túto rastúcu apatiu majú zahojiť rýchlo sa množiace politické vtipy. Vnášajú trochu radosti do tohto pochmúrna. Kde sa tá ustrašenosť vzala? Kde sa vzal ten strašidelný pocit, že toto všetko sme už raz zažili? Pomôžem si Marxom: Po Maďarsku znovu obchádza komunistické strašidlo patriarchálneho výkonu moci. Viktor Orbán sa objavil na politickej scéne roku 1989 ako bojovný liberálny demokrat. Študoval politiku na vynikajúcich univerzitách, aj na Oxforde, kam sa dostal s podporou Georgea Sorosa. Bol považovaný za nádej maďarských liberálov, a chvíľu tú nádej aj skutočne napĺňal. Upozorňoval na seba svojím darom rýchlo sa zorientovať v situácii. Vďaka tomuto talentu tiež rýchlo zistil, že liberalizmus, na ktorý na začiatku stavil, nečaká v Maďarsku veľká budúcnosť.
Dejiny Maďarska sa vyvinuli tak, že krajina nikdy nemala príležitosť zoznámiť sa s demokraciou, nehovoriac o už tom, že by ju uplatňovala v praxi. Krajina odjakživa žila polofeudálnym, patriarchálnym poriadkom, v devätnástom storočí ako súčasť rakúsko-uhorskej monarchie, rovnako ako v dvadsiatom storočí za Horthyho režimu, počas oboch svetových vojen a potom za sovietskej okupácie, najprv za Rákosiho a potom za Kádára. Viktor Orbán si z toho vyvodil ponaučenie: krajina, ktorú prinútili strpieť zvôľu vládnucej vrchnosti, sa jej v hĺbke srdca nikdy nebude chcieť zbaviť. Toho, kto jej sedí na pleciach, nenávidí; ale keď z neho naraz toho bremeno snímu, začne sa dusiť a nevie, čo si s náhle nadobudnutou slobodou počať. Orbán presne pochopil situáciu; už na začiatku deväťdesiatych rokov tušil, čo na prelome storočí potvrdili prieskumy verejnej mienky: najobľúbenejším maďarským politikom dvadsiateho storočia je János Kádár a po ňom Miklós Horthy. A tak sa od svojho presvedčenia odvrátil a svoju stranu odhodlane a tvrdou rukou preformoval z liberálnej na konzervatívnu a ľudovú.
Fidesz sa od polovice deväťdesiatych rokov čoraz viac stával stranou maďarského konzervativizmu. No vtedy mal Orbán za sebou iba časť obyvateľstva. Vtedy prívrženci Kádára ešte nepodporovali Fidesz, ale Maďarskú socialistickú stranu, nástupnícku stranu komunistov, ktorá sa dodnes nedokázala a nechcela odpútať od kádárovskej minulosti.
Viktor Orbán vedel, čo si žiada moc: masy. Na to bolo treba, aby si ešte získal aj druhú polovicu rozštiepeného Maďarska. Tých, ktorí hlasovali za socialistov – sklamaní kapitalizmom a z obáv z problémov, ktoré demokracia nesie so sebou – a prevažne sa im cnelo za Kádárovou érou.
Maďarská politika posledných desiatich rokov je o tom, ako Fidesz odlákal na konzervatívnu stranu voličov, ktorí dovtedy stáli zdanlivo vľavo. Pretože veľká časť tých, ktorí sa v Maďarsku hlásia – alebo hlásili – k politickej ľavici – v skutočnosti schvaľovali a schvaľujú nepochybne obývateľný, no hlboko protidemokratický svet kádárovského socializmu. Počet maďarských liberálov, ktorí kádárovskú éru od základu odmietali a odmietajú, je mizivý. Nie je to náhoda, že dnes vôbec nemajú zastúpenie na politickej scéne; ani jedna strana sa nestretla s toľkou nenávisťou ako Strana maďarských liberálov.
Viktor Orbán to vnímal ako osobnú výzvu: znovu získať moc, ktorú v rokoch 1998 až 2002 na nejaký čas mal. Neskôr, v rokoch 2002 až 2006, prehral až dvoje volieb za sebou. To už nebral ako politickú porážku, tak ako by to bolo samozrejmé v demokracii, ale ako zradu spáchanú na Maďarsku. Nezaváhal použiť čokoľvek, čo mohlo zdiskreditovať vládnucich socialistov, ani vylučovanie, ani zakódovaný rasizmus. „Vlasť nemôže byť v opozícii“, vyhlásil Orbán, a spochybnil tým základ parlamentarizmu – parlamentarizmu, ktorý bol ešte mladý a zraniteľný a vo fungujúcej demokracii by ho ochraňovala aj opozícia. „Ľavica už dávno národ prepadla“, povedal a v tej vete zotrel akýkoľvek rozdiel medzi krvilačným stalinizmom a ľavicovým, sociálnodemokratickým myslením.
Tých, čo mali iný názor, označil za „ľudí s cudzím srdcom“. V krajine, z ktorej za vojny poslali na smrť milión Židov, mohol niečo také prepočuť len hluchý. „Aj mimo Európy je život“, vyhlásil v polovici desaťročia veľavýznamne. Všetkým pravým Maďarom odporučil predplatiť si krajne pravicové noviny, noviny, v ktorých nedávno autor stĺpčekov vyzval čitateľov, aby ničili diela Pétera Nádasa, Pétera Esterházyho a Györgya Konráda. Orbán vypustil z fľaše džina – a keď roku 2007 hordy nových šípových krížov obsadili Budapešť s heslami, ktoré sa naučili od neho, mlčal. Roku 2010 vzišlo, čo zasial. Neslýchaná korupcia, ktorú priniesla vláda socialistov, to len ešte väčšmi urýchlila. Viktor Orbán vyhral voľby bezpríkladnou väčšinou hlasov.
Vydobyl si moc – a získal aj masy, tie, ktorým bolo smutno za érou Hortyho, i tie, ktoré by mali najradšej späť Kádára. S dvojtretinovou parlamentnou väčšinou sa premiér správa tak, ako to robili už jeho predchodcovia: stotožnil krajinu s vlastnou stranou, v onom úprimnom, antidemokratickom presvedčení, že jediná strana môže zastúpiť všetky záujmy štátu. To bola kvintesencia kádárovského socializmu. Tak ako za Kádára, ani dnes samozrejme v Maďarsku nevládne diktatúra. No črtá sa patriarchálny, feudálny systém, v ktorom osobné závislosti hrajú väčšiu úlohu ako závislosť od inštitúcií.
Viktor Orbán nie je na scéne európskej politiky ojedinelý jav: budovanie autoritárskych mocenských štruktúr bolo charakteristické pre väčšinu postkomunistických krajín, od Chorvátska a Poľska cez Slovensko či Srbsko až po Albánsko alebo Rumunsko, o nástupníckych štátoch Sovietskeho zväzu ani nehovoriac. Väčšinou žalostne stroskotali. Viktor Orbán ešte nie je pri moci ani rok.
Tá skutočne veľká kríza, ktorú dnes ako Maďar človek môže pociťovať, spočíva v tom, že inštitucionálny systém, ktorý sme ustanovili po roku 1989, prestáva fungovať. Z paragrafov ústavy sa stali duté slová. Strany si ústavu vykladajú svojvoľne. Súkromné vlastníctvo stratilo nedotknuteľnosť, keďže ho možno so spätnou platnosťou zdaňovať takmer do ľubovôle. Zostrené je právo na štrajk, možné je prepúšťanie zamestnancov vo verejnej služby bez udania dôvodu, čo len posilňuje strach a servilnosť.
Nedávno využil Fidesz svoju parlamentnú plnú moc na nový mediálny zákon, ktorý všetkým, ktorí pôsobia v oblasti tlačených a elektronických médií, otvára perspektívu právnych a hmotných sankcií, ktorá mnohých nepochybne posunie k samocenzúre.
Toto všetko sa deje v záujme „ľudí“ – tento výraz teraz nahradil oslovenie, ktoré Orbán používal predtým – „občania“.
Po Františkovi Jozefovi, Horthym a Kádárovi sme znovu raz svedkami a predmetom veľkolepého experimentu: ako sa dá krajina demokratov premeniť na krajinu poddaných?
Je teda pochopiteľné, že politické vtipy majú dnes konjunktúru. Som presvedčený, že najviac sa z toho teší Orbán. Je to najžiarivejší dôkaz jeho úspechu.
Autoritárstvo, korupcia, náhubok na média – útek do politického vtipu. Foto: Imago