Jedna z diplomatických depeší, ktoré WikiLeaks zverejnil, porovnáva Putina a Medvedeva k Batmanovi a Robinovi. Je to užitočná analógia: nie je Julian Assange, organizátor WikiLeaks, reálnou obdobou Jokera vo filme Temný rytier?
Julian Assange. Foto: Seamus Murphy / Photo Agency.
Tento príbeh sa väčšinou prezentuje ako boj WikiLeaks s americkým impériom: publikácia dôverných štátnych materiálov USA sa hodnotí buď ako vystúpenie na obranu slobody informácií a práva občanov vedieť alebo ako teroristický čin, ohrozujúci stabilitu medzinárodných vzťahov. No čo ak vôbec nejde o to? Čo ak hlavná ideologická a politická bitva prebieha vnútri samotnej organizácie WikiLeaks: medzi radikálnym činom publikácie tajných štátnych materiálov a spôsobom, akým tento skutok do hegemónneho ideologicko-politického poľa nanovo vpisuje, okrem iných, samotný portál WikiLeaks?
Toto nové vpísanie sa netýka v prvom rade ‚tajnej dohody s korporáciami‘, t.j. dohody medzi WikiLeaks a piatimi veľkými denníkmi, ktorým dal výsadné právo tieto materiály selektívne publikovať. Oveľa dôležitejší je konšpiratívny štýl WikiLeaks: ‚dobrá‘ tajná skupina, útočiaca na ‚zlú‘ skupinu v podobe Ministerstva zahraničia USA. Z tohto pohľadu sú nepriateľom americkí diplomati; tí v rámci brutálneho sledovania vlastných záujmov zatajujú pravdu, manipulujú verejnosť a ponižujú svojich spojencov. ‚Moc‘, majú v rukách tí hore a nechápu ju ako čosi, čím je preniknutý celý spoločenský svet a čo určuje náš spôsob práce, myslenia a spotreby. WikiLeaks tento rozptyl moci pocítil na vlastnej koži, keď ho spoločnými silami so štátom začali sabotovať servisy Mastercard, Visa, PayPal a Bank of America. Za uplatňovanie konšpiratívneho štýlu zaplatili tým, že sa rovnaká logika uplatnila aj voči nim. (Nečudo, že sa to len hýri teóriami o tom, kto je ‚skutočne‘ za WikiLeaks – žeby CIA?)
Ruka v ruke s konšpiratívnym štýlom ide jeho zdanlivý opak – liberálne privlastnenie WikiLeaks ako ďalšej kapitoly v žiarivých dejinách boja za ‚slobodné kolovanie informácií‘ a ‚právo občanov vedieť‘. Takýto pohľad redukuje WikiLeaks na radikálny prípad ‚investigatívnej žurnalistiky‘. A tu sme už len krôčik od ideológie hollywoodských hitov ako Všetci prezidentovi muži či Prípad Pelikán. V týchto filmoch zopár obyčajných chlapíkov odhalí škandál, a ten nakoniec zasiahne samotného prezidenta a prinúti ho odstúpiť. Korupcia v nich siaha až na samotný vrchol, ale ideológia týchto diel spočíva v ich optimistickom záverečnom posolstve: nežijeme v úžasnej krajine, keď zopár obyčajných chlapíkov ako ty a ja môže zvrhnúť prezidenta, najmocnejšieho muža na zemeguli?!
Vládnuca ideológia svoju moc môže najlepšie tým, že pripustí zdanlivo silnú kritiku. V dnešných časoch sa nemôžeme sťažovať na nedostatok antikapitalizmu. Zohýbame sa pod ťarchou kritiky hrôz kapitalizmu: v knihách a hĺbkových expozé investigatívnych novinárov a televíznych dokumentov sa demaskujú firmy, čo bezohľadne znečisťujú naše životné prostredie; skorumpovaní bankári, čo naďalej poberajú tučné prémie, zatiaľ čo na záchranu ich bánk sú potrebné injekcie z verejných zdrojov; drsné dielne, profitujúce z otrockej práce detí. Má to však háčik: táto kritika nespochybňuje demokraticko-liberálne vymedzenie boja proti týmto výstrelkom. Jej cieľom (explicitným či implicitným) je demokratizácia kapitalizmu, rozšírenie demokratickej kontroly na ekonomiku pomocou tlaku médií, parlamentných komisií, prísnejších zákonov, poctivého policajného vyšetrovania atď. Nikdy však nespochybňuje inštitucionálny základ (buržoázneho) demokratického štátu. Ten je naďalej nedotknuteľný dokonca aj tie pre najradikálnejšie formy ‚etického antikapitalizmu‘ (Fórum Porto Allegre, hnutie Seattle atď.)
WikiLeaks sa z tohto rámca vymyká. Od samého počiatku jeho činnosti bol prvok, presahujúci liberálne ponímanie voľného kolovania informácií. A to, čo je tu navyše by sme nemali hľadať v obsahovej rovine. Na odhaleniach WikiLeaks bolo prekvapujúce jedine to, že neobsahovali žiadne prekvapenia. Nedozvedeli sme sa presne to, čo sme si mysleli, že sa dozvieme? Rušivý moment sa objavil len v rovine zdania: odteraz sa už nemôžeme tváriť, že nevieme, o čom všetci vedia, že to vieme. Je to paradox verejného priestoru: aj keď všetci vedia o dákej nepríjemnej skutočnosti, všetko sa zmení tým, že sa vysloví verejne. Roku 1918 nová boľševická vláda ako jedno zo svojich prvých opatrení zverejnila kompletný súbor cárskej tajnej diplomacie, všetky tajné dohovory, tajné klauzule verejných dohovorov atď. Aj toto opatrenie bolo zamerané proti fungovaniu štátnych aparátov moci ako takému.
A WikiLeaks ohrozuje práve formálne fungovanie moci. Jeho skutočným cieľom neboli odhaliť špinavé detaily a jednotlivcov, ktorí sú za ne zodpovední; inými slovami, nešlo im natoľko o tých, čo majú v rukách moc, ako moc samotná a jej štruktúra. Nezabúdajme, že k moci nepatria len inštitúcie a ich pravidlá, ale aj legitímne (‚normálne‘) spôsoby ich spochybňovania (nezávislá tlač, mimovládne organizácie atď.) – ako povedal indický politológ Saroj Giri, WikiLeaks ‚spochybnil moc tým, že spochybnil obvyklé kanály spochybňovania moci a odhaľovania pravdy‘. Cieľom odhalení WikiLeaks nebolo len strápniť tých, čo majú v rukách moc, ale prinútiť nás zmobilizovať sa tak, aby sme sa začali snažiť zmeniť fungovanie moci spôsobom, ktorý presiahne hranice zastupiteľskej demokracie.
Bolo by však chybou predpokladať, že len čo sa odhalí všetko, čo bolo utajené, budeme slobodní. Je to nesprávna premisa. Pravda oslobodzuje, to áno, ale nie táto pravda. Samozrejme že nemožno veriť fasáde, oficiálnym materiálom, pravdu však nenájdeme ani v klebetách, ktoré sa za touto fasádou šíria. Zdanie, verejná tvár, nikdy nie je púhym pokrytectvom. E.L. Doctorow raz poznamenal, že okrem zdania nič nemáme a preto by sme s ním mali zachádzať veľmi opatrne. Často nám hovoria, že súkromie sa stráca a že naše najintímnejšie tajomstvá sú vystavené verejnému vyšetrovaniu. Realita je však opačná: fakticky sa stráca verejný priestor a s ním spojená dôstojnosť. V našom každodennom živote sa stretávame s množstvom prípadov, kde správnou reakciou je nepovedať všetko. V Truffautovom filme Ukradnuté bozky Delphine Seyrig vysvetľuje svojmu mladému milencovi rozdiel medzi zdvorilosťou a taktom: ‚Predstav si, že nechtiac vôjdeš do kúpeľne, a tam pod sprchou stojí nahá žena. Zdvorilosť si žiada, aby si rýchlo zatvoril dvere a povedal: “Pardon, Madame!”, zatiaľ čo takt vyžaduje, aby si rýchlo zatvoril dvere a povedal “Pardon, Monsieur!”’ Skutočný takt prejavíme len v druhom prípade, ak sa zatvárime, že sme nezazreli ani len toľko, aby sme dokázali rozoznať pohlavie osoby pod sprchou.
Ukážkovým prípadom taktu v politike je tajné stretnutie Alvara Cunhala, šéfa portugalskej komunistickej strany s Ernestom Melo Antunesom, demokraticky orientovaným príslušníkom armády, ktorá roku 1974 zvrhla Salazarov režím. Situácia bola mimoriadne napätá: na jednej strane tu bola komunistická strana, pripravená vyvolať skutočnú socialistickú revolúciu, prevziať továrne a pôdu (zbrane už rozdali ľudu); na druhej strane tu boli konzervatívne a liberálne sily, pripravené zastaviť revolúciu za každú cenu, vrátane vojenskej intervencie. Antunes a Cunhal sa dohodli bez toho, aby to vyslovili: neuzatvorili žiadnu dohodu – navonok sa zdalo, že sa nezhodli na ničom – zo schôdzky však odišli s tým, že komunisti nevyvolajú revolúciu a dovolia, aby vznikol ‚normálny‘ demokratický štát; a že antisocialistická armáda nepostaví komunistickú stranu mimo zákon, ale akceptuje ju ako základný prvok demokratického procesu. Dá sa tvrdiť, že toto diskrétne stretnutie zachránilo Portugalsko pred občianskou vojnou. A jeho účastníci zachovali diskrétnosť aj dodatočne. Keď sa istý novinár (môj známy) opýtal Cunhala na toto stretnutie, dostal odpoveď, že sa konalo len v prípade, ak to Antunes nepoprie – ak to Antunes poprie, nikdy k nemu nedošlo. Antunes si bez slova vypočul, keď mu môj priateľ porozprával, čo mu povedal Cunhal. Splnil tým Cunhalovu podmienku a tým, že schôdzku nepoprel, nepriamo ju potvrdil. Takto sa ľavicoví džentlmeni správajú v politike.
Nakoľko je dnes možná rekonštrukcia Kubánskej raketovej krízy z roku 1962, zdá sa, že aj tu nakoniec všetko dobre dopadlo vďaka taktu, pretože bol dodržaný zdvorilostný rituál predstieranej nevedomosti. Kennedyho geniálny ťah spočíval v tom, že predstieral, že nikdy nedostal Chruščovov list a táto finta zabrala len preto, lebo odosielateľ ju prijal. 26. októbra 1962 Chruščov poslal Kennedymu list, potvrdzujúci ponuku, ktorú dovtedy spravil len cez sprostredkovateľov: Sovietsky zväz odstráni svoje balistické strely z Kuby, ak sa USA zaviaže, že ostrov nebude okupovať. No nasledujúci deň, ešte skôr, ako Spojené štáty stihli odpovedalať, prišiel od Chruščova ďalší, ostrejší list, s ďalšími podmienkami. O 20.05 v ten istý deň Chruščovovi doručili Kennedyho odpoveď. Prijal v ňom Chruščovov návrh z 26. októbra a správal sa, akoby list z 27. októbra neexistoval. 28. októbra Kennedy dostal tretí list od Chruščeva, ten v ňom dohodu prijal. V takýchto chvíľach, keď je v stávke všetko, je mimoriadne dôležité zdanie, zdvorilosť a vedomie, že sa všetci‚zúčastňujú hry‘.
Toto je však len jedna – a zavádzajúca – stránka veci. Sú chvíle – chvíle krízy o hegemóniu debaty – keď treba riskovať a trúfnuť si rozbiť zdanie. Takýto moment roku 1843 opísal mladý Marx, keď vo svojom Príspevku ku kritike Hegelovej filozofie práva diagnostifikoval úpadok nemeckého prežitého spoločenského poriadku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia ako fraškovité opakovanie tragického pádu ancien régime vo Francúzsku. Francúzsky režim bol tragický ‚pokiaľ veril a musel veriť vo svoje vlastné zdôvodnenie‘. Nemecký režim ‚si len predstavuje, že v seba verí a vyžaduje, aby si to predstavoval aj celý svet. Keby veril vo svoju vlastnú podstatu, sotva by hľadal … východisko v pokrytectve a sofizme. Moderný ancien regime hrá skôr úlohu komika v usporiadaní sveta, ktorého skutoční hrdinovia už nežijú.‘ V takýchto situáciách je zbraňou hanba: ‚Skutočný tlak treba spraviť ešte naliehavejším tým, že sa k nemu pridá vedomie tlaku, a hanbu treba spraviť zahanbujúcejšou tým, že sa zverejní.‘
Presne v tejto situácii sme sa ocitli dnes: čelíme nehanebnému cynizmu usporiadania sveta, a jeho aktéri si len predstavujú, že veria vo svoje myšlienky demokracie, ľudských práv a tak ďalej. Vďaka činnosti WikiLeaks a ich odhaleniam sa hanba – naša hanba, že nad sebou trpíme takúto moc – svojím zverejnením stáva ešte zahanbujúcejšou. Keď Spojené štáty intervenujú v Iraku, aby tam zaviedli svetskú demokraciu a výsledkom je posilnenie náboženského fundamentalizmu a oveľa silnejší Irán, nie je to tragická chyba úprimného aktéra, ale prípad cynického švindliara, ktorého porazil niekto, kto vie lepšie švindľovať.