Bolesť, strach, hanba : Salon

Dvadsiateho štvrtého februára 2022 sa začala vojna. Myslela som si, že moja generácia, ktorá sa narodila za Druhej svetovej vojny, má šťastie a že dožijeme bez vojny až do svojej smrti, ktorá bude, ako sa píše v evanjeliu, “pokojná, bezbolestná a dôstojná”. Nie. Zdá sa, že takto to nebude. A nikto neviem, kam sa prelejú všetky udalosti tohto dramatického dňa. Osud krajiny riadi šialenstvo jedného človeka a jemu oddaných pomáhačov.

274985654_10227857707176858_7640825889953426005_n

Ľudmila Ulická v Bratislave. Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum

Môžeme sa len dohadovať o tom, čo sa o tom bude písať v učebniciach dejín o päťdesiat rokov.

Bolesť, strach, hanba – sú dnešné pocity.

Bolesť – pretože vojna tne do živého – do trávy a do stromov, do zvierat a ich mláďat, do ľudí a ich detí.

Strach – pretože to všeobecný biologický inštinkt, ktorý smeruje k zachovaniu vlastného života a života svojich potomkov.

Hanba – pretože je očvidné, že za to, že vznikla situácia, plná hrozieb príšerného utrpenia, má zodpovednosť vedenie našej krajiny.

Zodpovednosť za to, čo sa dnes deje, ponesieme aj my všetci súčasníci tohto dramatického diania, pretože sme ho nedokázali predvídať a zastaviť. Je nevyhnutné zastaviť túto vojnu vybuchujúcu každou minútou a postaviť sa propagandistickej lži, ktorá sa vylieva na naše obyvateľstvo všetkými prostriedkami masovej komunikácie.