Alexej Navaľnyj, protikorupčný bloger a už roky jediný skutočne silný Putinov oponent, inými slovami, jeho jediný protivník, ktorý v Rusku aj zostal, neprestal byť aktívny, a neprestal byť významný napriek opakovaným útokom úradov – leží v kóme. Ako vieme zo správ, prišlo mu zle na palube lietadla, ktoré potom núdzovo pristálo. Kira Jarmyš, Navaľného asistentka a tlačová tajomníčka, vyslovila podozrenie, že Navaľného otrávili.
Dejiny ruských opozičníkov, ktorých otrávili, sú také dlhé, až sú nudné.
Vo štvrtok ráno spoločne nastúpili na lietadlo z Tomska do Moskvy, let mal trvať asi štyri hodiny. Podľa toho, čo Kira Jarmyš povedala rádiu Echo Moskvy, krátko po štarte Alexejovi Navaľnému prišlo zle cítiť a zalial ho pot. Potom odišiel na toaletu. Na ruskom Twitteri sa neskôr objavilo video, na ktorom vidieť zdravotníkov, ako mu idú na pomoc, v pozadí počuť Navaľného kričať od bolesti. Video bolo podľa všetkého nakrútené tesne po pristátí v Omsku, asi v tretine trasy z Tomska do Moskvy. Kira Yarnyš cez Twitter ešte oznamovala, že Navaľnyj v ten deň vypil čaj, a že má podozrenie, že práve ten čaj bol otrávený.
Dejiny ruských opozičníkov, ktorých otrávili, sú také dlhé, až sú nudné. Pjotr Verzilov, jeden z aktivistov okolo umeleckej skupiny Pussy Riot a vydavateľ opozície, sa celé mesiace liečil z očividných následkov otravy na jednotke intenzívnej starostlivosti, otrávili ho v Moskve v septembri 2018. Novinára a historika Vladimira Kara-Murzu sa snažili otráviť dvakrát, prvýkrát roku 2015 a potom ešte raz roku 2017, obidva razy takmer zomrel. Prebehnutého špióna Sergeja Skripaľa a jeho dcéru Juliu otrávili bojovou chemikáliou Novičok roku 2018 v Anglicku. Prebehlíka Alexandra Litvinenka otrávili v dvetisícšiestom poloniom. Investigatívny novinár Jurij Sčekošichin umrel pomalou smrťou v moskovskej nemocnici roku 2003; podobný jed prežila jeho kolegyňa Anna Politkovskaja, ktorú potom roku 2006 zastrelili. A to ani zďaleka nie je kompletný zoznam.
Zvyk tráviť opozíciu sa udomácnil ešte pred Putinom – mohla by som pokračovať prípadmi otráv z deväťdesiatych rokov – a dokonca aj z čias kolapsu Sovietskeho zväzu: bulharský spisovateľ Georgij Markov, ktorý utiekol do Veľkej Británie, bol otrávený ricínom roku 1978 v Londýne. Aj v minulosti bol na prenos jedu použitý čaj – v Litvinenkovom prípade dali polónium do čajníka v reštaurácii a v prípade Politkovskej šlo podľa všetkého o čaj na palube lietadla.
Alexej Navaľnyj bol mimoriadne vytrvalým tŕňom v Putinovom oku. Jeho popularita narástla pred desiatimi rokmi. Jeho blogy ukazovali prstom na korupciu v Kremli a jeho bezprostrednom okolí, vychádzali pritom z otvorených zdrojov. Našiel vládne kúpnopredajné zmluvy, ktoré rúcali dôverčivosť. Ukazoval na spojenia medzi honosnými pozemkami a stavbami a štátnymi úradníkmi.
Za desať rokov vybudoval organizáciu slúžiacu ako hlavné vydavateľstvo alternatívnych médií a je jedinou skutočnou politickou organizáciou v Rusku. Alexej Navaľnyj uskutočnil niekoľko pokusov kandidovať – v prezidentských voľbách a na post primátora Moskvy – manipulatívne volebné pravidlá mu síce znemožnili uspieť, ale podarilo sa mu zmobilizovať dosť ľudí na to, aby sa z neho stala Putinova Nemesis číslo 1.
V dvetisíc trinástom sa ho Kremeľ pokúsil umlčať väzením, lenže do ulíc vyšli tisíce Moskovčanov, ktorí tým sami riskovali väzenie, a úrady trest rýchlo zmiernili. Alexej Navaľnyj strávil niekoľko mesiacov v domácom väzení, potom jedno za druhým nasledovali vyšetrovacie väzby, ktoré trvali od desať dní do tridsať dní. Inými slovami, režim sa ho snažil umlčať tisícimi drobnými šľahmi, nie jedným veľkým úderom, ktorý by mohol spustiť protesty – tie Putina desia.
Autokracia sa nemá ako inak uchrániť od masových protestov, iba ak tým, že lídra povstania zabije.
Tak prečo zavraždiť Navaľného práve teraz?
Existujú dve možné vysvetlenia. Jedno: že načasovanie je v skutočnosti náhodné (takéto vysvetlenie sa nikdy nedá vylúčiť, a už vôbec nie v Rusku); je možné, že horlivý samozvaný pomstiteľ Kremľa zaútočil bez toho, že by mal na to výslovné poverenie. Ďalším plauzibilným vysvetlením je, že Kremeľ, keďže sa vo svojich niekdajších neprestáva vidieť ako v zrkadle, je vystrašený bieloruskými protestmi. Státisíce ľudí tam riskuje život, aby sa zbavili Alexandra Lukašenka, ktorý bol pri moci dvadsaťšesť rokov. Putin dvadsať. Bielorusi ukázali, že aj krajine, v ktorej sú volebné inštitúcie, médiá, občianska spoločnosti takmer dokonale ovládané autokratom, sa ľudia hlásia o slovo a kričia, že už toho bolo dosť. Autokracia sa nemá ako uchrániť od takéhoto typu masového protestu – iba ak, snáď, tým, že pravdepobodného lídra predpokladaného blížiaceho sa povstania zabije.