Týždne a týždne vyzerá Paríž takto: zatvorené kaviarne, reštaurácie, divadlá, verejné parky, žiadna aktivita, ktoré nie je vitálne dôležitá. Nič podobné v žijúcej pamäti neexistuje. Za nacistickej okupácie, ako vieme, kultúra a nočný život fungovali veľmi dobre. Teraz nám vládne Covid 19 a snáď všetky európske veľkomestá sa na čas premenili na jeden z tých dystopických filmových scenárov s prázdnymi ulicami, rúškami, chirurgickými rukavicami a samoizoláciou, ktorá je novou normalitou.
Foto: Alesi e Leonard
Pohotovostné oddelenia nemocníc sa chystajú na to, čo ešte príde alebo sú beznádejne preťažené. Znie to ešte stále odťažito, zaoberať sa tým, čo táto chvíľa vypovedá o našom mieste vo svete ako Európanov, a akých pocitov sme schopní – alebo neschopní – voči sebe navzájom a voči cudzine za oceánmi.
Povojnové inštitucionálne usporiadanie Európy malo za cieľ spevniť medzinárodnú spoluprácu a solidaritu a vytvoriť globálny vzorec, ako by tento proces mal fungovať. Čo z toho všetkého prežije, keď sa navzájom pred sebou pozamykáme? A čo s tým my občania môžeme urobiť?
Keď Donald Trump vyhlásil, že Spojené štáty de facto zapečatí proti Európe, spomenula som si na jeden komentár, ktorý roku 2017 publikoval jeden z vysokopostavených členov jeho tímu:
“Svet nie je ‘globálna komunita’, ale aréna, v ktorej národy… súťažia o výhody.” S Covidom-19, “aréna” dostáva ešte ostrejší význam. A nacionalistické reflexy vôbec dnes nie sú len výsadou Trumpa.
(Keď sa ukázalo, že Trump ponúkol nemeckej biofarmaceutickej spoločnosti tučnú sumu, aby zabezpečil vakcínu výhradne pre Spojené štáty, bola to len ďalšia ilustrácia celkového obrazu.)
Áno, národné vlády vrátane nemeckej zatavili hranice so svojimi susedmi. Aj keď samotné hranice vírus nezastavia. Čiastočne tu funguje krédo pravicových populistov, ktorým v posledných rokoch nainfikovali celé veľké pásma politiky na našom kontinente. Poznajú len jediné meradlo kolektívnej sebaindentifikácie a solidarity: rovinu etnicity a národa. Napríklad maďarský premier Viktor Orbán nemeškal a hneď vyhlásili, že na vine sú “cudzinci”.
Foto: Patrick Zachmann / Magnum Photos
Ako pandémia rástla a ako rástli počty mŕtvych, premýšľala som o empatii a solidarite. Odkiaľ sa teraz môžu vziať?
Čo táto kríza vypovedá o našej schopnosti cítiť s inými a schopnosti niečo pre nich urobiť? A môžu občianske inciatívy, iniciatívy zdola, korigovať aspoň časť egoizmu štátov?
Vo svojej knihe Obyčajné cnosti Michael Ignatieff cituje z prejavu Eleanor Roosevelt pred Spojenými národmi roku 1958. Hovorila o dohovoroch o ľudských právach, ale podstata jej textu sa dotýka ľudskej solidarity ako takej. “Kde sa vlastne začínajú univerzálne ľudské práva? Okolo vás, hneď vedľa vášho domu, tak blízko, a na miestach takých malých, že ich neuvidíte na žiadnej mape. Ale sú to svety jednotlivej osoby… Bez zladených skutkov občanov… sa márne tešíme na pokrok vo svete.”
Keďže sme sa stali globálnym centrom pandémie, Európa nesie špecifickú zodpovednosť za to, ako zareaguje a ako sa bude správať voči ostatnému svetu. Možnože má zmysel trochu sa zamyslieť nad tým, aký bol náš prístup ku klimatickej kríze ako dôvodu na kolektívnu mobilizáciu (spomeňte si na Parížsku dohodu). Prečo by sme teraz nemohli jasne identifikovať Covid-19 ako ďalšie nebezpečenstvo, ktorému musíme čeliť kolektívne a ako občania sa postarať o to, aby takéto posolstvo znelo jasne a nahlas?
Obe tieto hrozby, akokoľvek rôzne, majú spoločné jedno: prekračujú všetky národné hranice o ohrozujú ľudské životy. Logika nacionalistov a populistov, logika “my verzus oni” je zočivoči týmto fenoménom naraz absurdná.
Takže otázka znie: vlády nás zatiaľ len rozdrobujú, ale nie je už čas rozmýšľať o veľkej občianskej online kampani za solidaritu v čase krízy? Nemohli by ľudia vytvoriť hnutie, ktoré by hovorilo – pomôžme si navzájom ako vieme, a spôsobmi, ktoré stoja mimo národných delení, ku ktorým sa mnohé vlády uchyľujú?
Pesimisti tvrdia, že naša európska schopnosť zomknúť sa a preukázať veľkorysosť, už bola totálne otupená krízami predchádzajúceho desaťročia.
Obdivovali sme videá Talianov, spievajúcich z balkónov, aby si udržali morálku. Nemohlo by niečo z tohto ducha preniknúť a vteliť sa do celoeurópskeho prúdu videí skandujúcich našu empatiu a vôľu ukázať vzájomnú solidaritu? Nech žijeme kdekoľvek a hovoríme ktorýmkoľvek jazykom, vysielať takýto odkaz v rámci nášho corona – kontinentu by malo osobitný význam, nielen pre nás samotných, ale aj pre ostatných, a možno aj budúcnosť.
V tejto chvíli sme ešte ohromení šokom a tým, čo sa blíži. Ešte nedávno bolo plno ľudí popletených akýmsi popieraním toho, aké to má rozmery. Ešte dlho boli v Paríži ľudia, ktorí si mysleli, že najlepšie bude neprestať žúrovať alebo chodiť na kolektívne protesty. Podobne to bolo v Írsku, tam sa ešte dlho vysedávalo v plných baroch, až to nakoniec spôsobilo, že vírus prepukol naplno.
A znovu je vystavená ťažkým skúškam naša odolnosť na dezinformácie. Pesimisti tvrdia, že naša európska schopnosť zomknúť sa a preukázať veľkorysosť, alebo čo len elementárnu otvorenosť k iným, už bola totálne otupená krízami predchádzajúceho desaťročia (naše mlčanie na masové zabíjanie v Sýrii je pre mňa v tom ten najťažší argument). Je isté, že teraz sme v európskom mode strachu, sebastrednosti, a fragmentácie.
Ale pre tých z nás, čo stále veria, že môžeme byť čímsi ako spoločenstvo a že náš kontinentálny priestor (a svet za ním) by sa nemal stať “arénou”, je teraz čas položiť si otázku, ako sa chceme obzrieť späť na túto fázu našich kolektívnych dejín. Ako chceme, aby sa budúce generácie dívali na nás, a aké posolstvo chceme vyslať do ostatného sveta? A všimnite si prosím, že pri každej zmienke o EU pridávam Veľkú Britániu. Sme jeden kontinent a vírus je medzi nami všetkými. Nezhody či “sociálna vzdialenosť” medzi národnými štátmi nedáva zmysel zoči voči neviditeľnému nepriateľovi, ktorý je medzi nami všetkými a medzi svojimi obeťami nerozlišuje.
A obzrite sa okolo seba: obyčajné cnosti vôbec nezmizli. Gestá empatie a solidarity sa množia na miestnej úrovni – študenti medicíny dobrovoľníčia v nemocniciach, susedia pomáhajú starším a nosia im nákupy. Prečo pomocou digitálnych nástrojov nevymyslieť niečo podobné v širšej, medzinárodnej rovine? Politici takých vecí urobili len málo. Ale občania im môžu ukázať, ako sa to robí.
Je zrejmé, že našou jedinou šancou nejako katastrofu zmierniť je konať spoločne.
Umelci, tvorcovia, startupy, aktivisti, ktokoľvek alebo akákoľvek sieť, ktoré je súčasťou toho tkaniva, čo nás za normálnych okolností spája krásnymi, zmysluplnými väzbami, by sa v týchto mimoriadnych okolnostiach mohli prihlásiť k cezhraničnej solidarite. Vedci a lekári, samozrejme, komunikujú. Prečo to nerozšíriť na ďalšie časti spoločnosti?
Je zrejmé, že našou jedinou šancou nejako katastrofu zmierniť je konať spoločne, alebo aspoň konať spôsobom, ktorý si pozorne všíma iných, nebyť voči nim slepý a neignorovať ich.
Mnohí z nás teraz väzia doma, a je len prirodzené, že sa sústreďujeme na svoje bezprostredné denno-denné potreby, na zdravie našich milovaných, na to, ako si udržať prácu a živobytie v našich totálne zmenených životoch. Ale ak vôbec má nejaký zmysel náš nárok empatiu, tak teraz je ten správny čas rozmýšľať o budovaní paneurópskeho chóru hlasov solidarity. Iste, to nás este samo nedostane bližšie k vakcíne, ani nás to neimunizuje proti vírusu, ale mohlo by to pomôcť k imunite na čosi iné – na ten nechutný spodný prúd, ktorý striehne pod povrchom. Keď už my Eurónapa stojím v epicentre toho celého, je na nás, aby sme urobili zo solidarity virál.