Pán prezident,
“Píšem Vám list/ Ktorý si možno prečítate/ Ak budete mať čas.”
Vám, čo ste blázon do literatúrry, Vám tento prístup k téme určite niečo hovorí. To je začiatok piesne Borisa Viana Dezertér, ktorú napísal roku 1954, medzi vojnou v Indočíne a vojnou v Alžírsku. Dnes, akokoľvek to proklamujete, nie sme vo vojne, nepriateľ nie je ľudský, nie je nám podobný, nemá myseľ ani vôľu škodiť, sú mu ľahostajné hranice aj sociálne rozdiely, reprodukuje sa naslepo tým, že preskakuje z jedného jednotlivca na druhého. Zbraňami – ak už trváte na tomto bojovom slovníku – sú nemocničné lôžka, respirátory, rúška a testy, to je množstvo lekárov, vedcov, ošetrovateľov.
Annie Ernaux. Foto: Fitzcarraldo Edition
Ibaže, odkedy vládnete Francúzsku, ste hluchý k výkrikom zdravotníkov a tomu, čo stálo na jednom transparente na niektorom z mítingov v novembri minulého roku – Štát počíta haliere, my budeme počítať mŕtvych. Dnes tie slová znejú v tragickej ozvene. Ale vy ste radšej počúvali tých, čo velebia vypínanie štátu, odporúčajú optimalizáciu zdrojov, reguláciu tokov, celý ten technokratický žargón bez chuti a zápachov, v ktorom sa topí ryba reality.
Tí, o ktorých ste ešte nedávno hovorili, že sú ničím, sú teraz všetkým
Lenže, pozrite sa, to verejné služby v tejto chvíli predovšetkým zabezpečujú fungovanie krajiny: nemocnice, verejné školstvo a jeho tisíce profesorov, učiteľov s nízkymi platmi, elektrárne, pošta, metro, vlaky.
A tí, o ktorých ste ešte nedávno hovorili, že sú ničím, sú teraz všetkým, ďalej odvážajú smeti, ťukajú čísla pri pokladniach, roznášajú pizzu, garantujú tento život, bez ktorého nemôžeme existovať, tak ako nemôžeme existovať bez intelektuálneho života.
Počúvame od Vás, že sa treba “vzchopiť”. Vybrali ste trochu zvláštne slovo. Vzchopiť sa znamená pozbierať sily po traume. Tam ešte nie sme. Pripravte sa, pán prezident, na dôledky tohto času karantény, toho, že veci sú hore nohami. Tento čas praje odkladaniu. Je to čas túženia po novom svete. Nie tom Vašom! Nie tom, keď tí, čo rozhodujú, už bez ostychu opakujú, že treba “viac pracovať”, až do 60 hodín týždenne. Je nás veľa, čo nechceme svet do neba volajúcich nerovností, ktoré táto epidémia odhaľuje. Je nás veľa, tých, čo naopak chceme svet, v ktorom zásadné potreby – zdravo sa stravovať, môcť sa liečiť, bývať, vzdelávať, budú zaručené všetkým. Možnosť takéhoto sveta naznačujú terajšie prejavy solidarity.
Vedzte, pán prezident, že si už nenecháme ukradnúť náš život, nič iné nemáme, a “nič nestojí za život” – ako spieva Alain Souchon. Ani si nedáme natrvalo umlčať naše demokratické slobody, ktoré sú dnes obmedzené. Slobodu, ktorá umožňuje, aby bol tento list – na rozdiel od listu Borisa Viana, ktorý v rozhlase zakázali – mohol znieť dnes ráno na vlnách celoštátneho média.
Rue de Rivoli. Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
List Annie Ernaux adresovaný prezidentovi Emmanuelovi Macronovi vyšiel dnes vo všetkých francúzskych celoštátnych novinách. Ráno ho odvysielal verejnoprávny rozhlas.