V najnovšej hre Toma Stopparda „Jumpers“ požiada profesor filozofie sir Archibald svojich študentov, aby mu vysvetlili, prečo si podľa nich ľudia dlho mysleli, že Slnko krúži okolo Zeme. Jeden odpovedá, že táto predstava zrejme pochádzala z toho, že zo Zeme to jednoducho vyzerá, ako keby Slnko krúžilo okolo Zeme. „Čo by to znamenalo,“ opýtal sa na to sir Archibald, „keby to vyzeralo tak, ako keby Zem krúžila okolo Slnka?“ Nastalo všeobecné usmievanie, keď študenti postupne prišli na to, kam sir Archibald mieri. Obdive vysvetlenie dávajú zmysel, ba čo viac: obidve perspektívy sú v konečnom dôsledku možné a obidve opisujú to isté.
Boli to úsmev nad paradoxom, nad tým, čo veľmi obohacuje život a najmä literatúru. Hlasy kritikov sú dokonca toho názoru, že vzťah medzi paradoxiou a poéziou je až taký tesný, že v zásade splývajú do jednej a tej istej veci.
Paradox sa začína Bibliou, myšlienkou zrodenia z panny, ktorá stelesňuje paradoxnú povahu viery a siaha až do dnešných dní, keď sa literárny výskum čoraz viac venuje popkultúre analýzami „paradoxu Beatles“ (čo má znamenať, že z mladých rebelov sa veľmi krátky čas stávajú etablované postavy kultúrneho priemyslu), vŕtame sa v „paradoxe Oprah Winfrey“ (že nám jej program udeľuje tie najintímnejšie rady, ako keby Oprah Winfrey bola naša rodinná príslušníčka, no ona je pritom nedosiahnuteľná, tajomná a nepreniknuteľná), alebo v „paradoxe Eminem“ (ktorý v jeho prípade znamená, práve že nie je tým skutočným Slim Shadym).
Don Quijote a jeho kôň tvoria jeden paradox: rytier na koni, ktorý svojím putovaním likviduje myšlienku rytiera na koni, rytiersky blázon, hlúposť, ktorá vyjavuje ešte väčšiu hlúposť – rytierskeho ideálu. V Borgesovom príbeh „Smrť a kompas“ odhalí detektív Erik Lönnrot sériu záhadných vrážd. Zistí miesto a čas nasledujúcej vraždy, a to len na to, aby napokon prišiel na to – neskoro, zachrániť sa už nestihne – že on sám má byť obeťou a ostatné zločiny boli spáchané len na to, aby ho vlákali na miesto jeho vlastnej smrti. Oscar Wilde, ktorý raz povedal, že odolá všetkému okrem pokušení, stelesňuje paradoxiu hedonizmu.
A v románe
Josepha Hellera Gold nad zlato sa postava prezidentovho poradcu Ralph Newsome, zosobnenie do mäsa vrasteného pokrytectva politiky, vyjadruje v samých rozporných vetách, na konci ktorých je väčšinou opak toho, čo bolo na začiatku: „Prezident vás bude vždy podporovať, pokým bude musieť. Prezident chce so všetkým čím skôr začať, aj keď na to musíme ísť pomaličky. Prezident nechce pritakávačov, my potrebujeme nezávislú spoločnosť, ktorá už v prípravnej fáze bude súhlasiť so všetkými našimi rozhodnutiami.“ A podľa mňa najkrajším paradoxom je známa formulácia z Whitmanovej Piesne o sebe – nájdete ho v závere básne: „Protirečím si?
No dobre, tak si protirečím.
(Som veľký. Sú vo mne svety.)“
Na začiatku môjho románu Deti polnoci sa Saleem Sinai odvoláva na túto whitmanovskú formuláciu: „Aby si sa pochopil, len jedného zo seba, musíš zhltnúť svet.“
Román je pokusom dodržať Saleemov návod a jeho spôsobom pohltiť ak nie svet, tak aspoň jeden subkontinent.
V ľudskej povahe je obsiahnutý rozpor a chápanie seba samého je ako matrioška, povkladané do seba, človek je „mierne zdeformovaná obluda“, ak by som na tomto mieste smel citovať Henryho Jamesa – to bola jeho charakteristika určitého typu románu.
Môžeme, sme – mnohými identitami v jednej osobe, môžeme byť láskaví na svoje deti, ale suroví na kolegov. Milovať Boha, ale pohŕdať ľuďmi, môžeme sa báť o svoje životné prostredie, ale nechávať pri odchode z domu zažaté svetlo, môžeme byť pokojné duše, ale potom ako diváci na futbalovom zápas zmutovať na násilníkov. A bez ohľadu na to, ako veľmi by sme chceli vedieť sami ubrániť suverenitu individuálneho seba – myšlienka siahajúca do renesancie, ktorá pravdepodobne predstavuje najväčší dar Talianska svetu – ja je vždy suverénne a zároveň uväznené našimi identitami. Je autonómne a zároveň nie je.
Nikto neprichádza na tento svet s prázdnymi rukami. Každý z nás v sebe nosí kúsok dedičstva, tak biologického, ako kultúrneho, a toto dedičstvo nás síce na jednej strane obmedzuje, ale na druhej strane nám umožňuje hrať tak rolu mrzáka, ako rolu oslobodeného. Stále vychádzame z toho, že dokážeme slobodne hodnotiť sami seba a byť morálne zodpovední za svoje rozhodnutia. Takýto pohľad určite nie je nesprávny, ibaže my nemáme možnosť úplne sami určovať rámec, v ktorom tieto rozhodnutia robíme, aj také, o ktorých máme pocit, že ich musíme urobiť.
Sme teda – tak z individuálneho, ako z kolektívneho hľadiska – paradoxné bytosti, my dnešní ľudia, aj naši predkovia. Sme smrteľní, ale ako Shakespearova Kleopatra, nesieme v sebe nesmrteľné túžby. Tento rozpor je krvou nášho života.
Z týchto naširoko rozvetvených definícií identity a seba samých vyplývajú veľkolepé spoločenské výdobytky, a čím viac identít v sebe v konečnom dôsledku nachádzame, tým jednoduchšie dokážeme nájsť spoločný konsenzus s inými mnohorakými identitami. Takýmto spôsobom môžeme byť odlišného vierovyznania, ale pracovať v tom istom združení.
Žijeme však v dobe, ktorá na nás nalieha, aby sme vlastnú osobu vymedzovali čoraz užšie a užšie. Máme svoju multidimenzionálnosť natlačiť do zvieracej kazajky jednorozmernej, národnej, etnickej, kmeňovej a náboženskej identity. No dospel som k záveru, že výsledkom tohto procesu by bolo zlo o sebe, ktoré by zasa živilo všetko ostatné súčasné zlo. Keď podľahneme tomuto tlaku, keď sami sebe dovolíme redukovať ľudí na jednorozmernosť a chcieť sa navzájom rozlišovať len označeniami ako Srbi, Chorváti, moslimovia či hinduisti, potom bude veľmi jednoduché vidieť vo svojom náprotivku nepriateľa, vnímať iného len ako cudzinca. V konečnom dôsledku by to znamenalo, že svetové strany v kompasu kolidujú, Východ a Západ, rovnako ako Sever a Juh.
Literatúra nikdy túto tematiku nikdy nestratila z očí, čo sa nám náš bojachtivý svet snaží denno-denne vymazať z pamäti. Literatúra sa opája rozporom, a tak v románoch a básňach ospevujeme ľudskú komplikovanosť, našu schopnosť byť zároveň Áno aj Nie, alebo To aj Ono, bez akéhokoľvek pocitu nechuti.
Arabským ekvivalentom floskulky „kde bolo, tam bolo“ je „kan ma kan“, čo by sme mohli preložiť ako „bolo to tak, a nebolo to tak“. Tento veľkolepý paradox tvorí základný kameň akejkoľvek fikcie, keď do hĺbky na niečom trváme, hoci dobre vieme, že nič z toho nie je pravda, že to neexistuje ani nikdy existovať nebude. A v našich časoch stereotypizácie by toto poznanie mohlo byť dôležitejšie, než kedykoľvek predtým.