Corona je skúška systému. Ázia zvláda epidémiu oveľa lepšie než Európa. V Hong-Kongu, na Taiwane a v Singapure je teraz už nakazených len málo. Taiwan hlási 108, Hongkong 193. V Nemecku je v oveľa kratšom čase už dvanásťtisíc potvrdených – 19. marca.
Sme späť vo veku suverenity. Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave. Suverén je ten, kto zatvára hranice.
Južná Kórea má už to najhoršie za sebou. Takisto Japonsko. Aj krajina pôvodu epidémie, Čína, už má do veľkej miery epidémiu pod kontrolou.
Taiwan ani Kórea nevyhlásili karanténu a nezatvorili obchody a reštaurácie. A medzitým sa začal exodus Ázijčanov z Európy. Číňania či Kórejčania sa chcú dostať späť domov, pretože tam sa cítia bezpečnejšie. Ceny letov sa znásobili. Medzitým už skoro ani žiadne letenky nie sú.
Foto: Enri Canaj / Magnum Photos
Európa tápa. Počty infikovaných exponenciálne stúpajú. Európa už epidémiu nemá pod kontrolou. V Taliansku denne zomierajú stovky ľudí. Starších pacientov odpájajú od umelej ventilácie, aby sa mohlo pomôcť mladším. Sledujeme, ako ustal pohyb. Zatváranie hraníc je zúfalým výrazom štátnej suverenity. Sme späť vo veku suverenity. Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave. Suverén je ten, kto zatvára hranice.
Ibaže to je presne tá prázdna šou suverenity, ktorá nič nezmôže. Intenzívna spolupráce v rámci EÚ by pomohli oveľa viac. EÚ nariadila zákaz vstupu pre cudzincov, čo je úplne nezmyselný akt, keďže teraz do Európy nikto nechce. Zmysluplnejšie – ak vôbec – by bolo zakázať Európanom cestovať mimo EÚ, chrániť svet pred Európou. Európa je momentálne ohniskom epidémie.
Nebezpečný život
Aké systémové výhody má Ázia oproti Európe – keď sa tak osvedčili v boji s epidémiou? Štáty ako Japonsko, Kórea, Čína, Hong-Kong, Taiwan či Singapúr, sú – už svojou kultúrnou podmienenosťou, konfucianizmom – autoritárske. Ľudia sú poslušnejší ako v Európe. Oveľa viac veria štátu. A každodenný život je organizovaný podstatne prísnejšie, nielen v Číne, ale aj v Kórei či Japonsku. Ázijčania v boji s vírusom predovšetkým masívne stavili na digitálne sledovanie ľudí. V big data na to predpokladajú obrovský potenciál.
Dalo by sa povedať, že v Ázii s epidémiami nebojujú len virológovia či epidemiológovia, ale najmä informatici a experti na big data. To je zmena paradigmy, ktorú Európa nevníma. Big data zachraňuje ľudské životy – volali by apologeti digitálneho sledovania.
V Ázii takmer neexistuje kritické vedomie citlivé na digitálne sledovanie. O ochrane dát sa takmer vôbec nehovorí, a to ani v liberálnych štátoch ako Japonsko a Kórea. Nikto nemá problém s tým, že úrady zbierajú dáta. Čína už zaviedla social-scoring, systém ktorý je pre Európanov nepredstaviteľný: rozsiahle vyhodnocovanie občanov.
Cieľom je dôsledné vyhodnocovanie sociálneho správania každého občana. V Číne neexistuje nepozorovaná chvíľa. Každý klik, každý nákup, každý kontakt, každá aktivita na sociálnej sieti, sa kontroluje .
Kto prejde na červenú, kto sa schádza s osobami kritickými k režimu, či zavesí kritický komentár v sociálnom médiu, dostáva mínusové body. Život môže začať byť nebezpečný. A naopak, kto cez internet nakupuje zdravé potraviny alebo číta noviny blízke strane, dostáva plusové body. Keď máte dosť plusov, dostanete cestovné vízum, alebo výhodný úver. Zato, kto spadne pod určitý počet bodov, môže prísť o zamestnanie. V Číne je takéto sociálne sledovanie možné preto, lebo medzi poskytovateľmi internetu a mobilného signálu, a úradmi prebieha ničím neobmedzená výmena dát. Ochrana dát prakticky neexistuje. Slovo”súkromie” do slovníka Číňanov nepatrí.
V Číne je rozmiestených 200 miliónov kamier, časť je vybavená technikou vysokého rozlíšenie čŕt tváre. Zachytia dokonca pečeňové škvrny. Kamerám sa nedá uniknúť. Sú vybavené umelou inteligenciou, schopnosťou pozorovať a hodnotiť každého občana – v obchode, na ulici, na stanici, na letisku.
Infraštruktúra digitálneho sledovania sa teraz ukazuje ako vysoko účinná na tlmenie epidémie. Keď vystúpite z vlaku na hlavnej stanici v Pekingu, automaticky vás zachytí kamera a zmeria vám teplotu. Pri nápadných hodnotách esemeskou informujú každého, kto s vami sedel v tom istom vagóne.
V sociálnych sieťach už ľudia referujú aj o dronoch, ktoré nasadili na sledovanie ľudí v karanténe. Ak potajomky porušíte karanténu, priletí dron, a vyzve vás, aby ste sa vrátili do bytu. Možno vám aj vytlačí doklad o pokute a ten na vás znesie zo vzduchu, ktovie. Pre Európanov je to dystopia, zlý sen, v Číne to však očividne nenaráža na žiady nesúhlas.
Foto: Enri Canaj / Magnum Photos
Nanovo definovaná suverenita
V Ázii vládne kolektivizmus. Žiadny výraznejší individualizmus tu nie je. Individualismus je niečo iné ako egoizmus, ktorý, prirodzene, vyčíňa aj v Ázii.
Big data je v boji s vírusom účinnejší než nezmyselné zatváranie hraníc, ktoré urobili Európania. Lenže porovnateľný digitálny boj s vírusom tu pre ochranu dát nie je možný. Čínski poskytovatelia dát a mobilného signálu zdieľajú citlivé dáta svojich zákazníkov s bezpečnostnými a zdravotníckymi úradmi.
Štát vie, kde som, s kým sa stretávam, čo robím, čo vyhľadávam, na čo myslím, čo jem, čo kupujem, kde sa pohybujem. V budúcnosti sa bude podobne masovo kontrolovať aj telesná teplota, váha, hodnoty cukru v krvi a tak ďalej. Digitálna biopolitika pôjde ruka v ruke s digitálnou psychopolitikou, aktívne riadiacou ľudí.
Vo Wu-chane boli vytvorené tisícky digitálnych pátracích tímov, ktoré dokážu vystopovať potenciálne nakazených. Už len na základe big data analýz zistia, kto je potenciálne nakazený, kto má byť ďalej sledovaný a prípadne izolovaný v karanténe. Budúcnosť – aj z hľadiska boja s epidémiami – je v digitalizácii. Zoči-voči epidémii by sme možno mali nanovo definovať suverenitu. Suverénom je ten, kto disponuje dátami. Európa ešte ľpie na starých modeloch suverenity – keď vyhlasuje výnimočný stav či zatvára hranice.
Nielen v Číne, aj v ďalších ázijských krajinách sa sledovanie využíva na na tlmenie epidémie. Na Taiwane štát posiela všetkým občanom naraz esemesku, keď potrebuje vypátrať kontaktné osoby alebo informovať ľudí o miestach a budovách, v ktorých sa zdržiavali nakazení. Taiwan zavčasu prepojil rôzne dáta, aby mohlo vypátrať potenciálne nakazených podľa ich cestovateľskej anamnézy.
Keď sa v Kórei priblížite k budove, v ktorej sa zdržoval niekto nakazený, dostanete varovanie cez Corona aplikáciu. Všetky lokality, ktoré navštívili nakazení, sú zachytené v aplikácii zachytené. V Kórei sú v každej budove, na každom poschodí kamery, v každej kancelárii. Je prakticky nemožno pohybovať sa vo verejnom priestore bez toho, aby vás kamery nezachytili. Spolu s dátami z mobilov sa so zaznamenaným videomateriálom dá vytvoriť kompletný profil vášho pohybu. Profil pohybu všetkých nakazených sa zverejňuje, výjdu pritom najavo aj tajné lásky. V kórejských zdravotníckych úradoch sedia takzvaný “trackeri” , ľudia, čo deň noc sledujú zaznamenaný videomateriál, a potom profil pohybu nakazených zdokonalia a môžu vypátrať kontaktné osoby.
Spoločnosť dvoch tried
Rúška – to je nápadný rozdiel medzi Áziou a Európou. V Kórei prakticky nikto nechodí bez rúška, ktoré by filtrovalo vírusy. Nie sú to bežné chirurgické rúška, ale špeciálne rúška s filtrami, ktoré nosia aj lekári. V posledných týždňoch je v Kórei témou číslo 1 zásobovanie obyvateľov rúškami. Pred lekárňami sa tvoria obrovské rady. Ľudia merajú politikov podľa toho, ako efektívne dokážu zásobovať obyvateľov rúškami. Narýchlo sa montovali nové stroje na výrobu rúšok. Zatiaľ to vyzerá, že zásobovanie rúškami funguje dobre. Už existuje appka, ktorá informuje o tom, v ktorej najbližšej lekárni práve rúška majú. Myslím si, že rúška, ktoré dnes v Ázii ľudia majú, rozhodujúcim spôsobom prispeli k stlmeniu epidémie.
Sami Kórejčania ich nosia na pracovisku. Politici vystupujú už len v rúškach. Kórejský prezident nosí rúško demonštratívne – v televízii, aj na tlačovkách. V Kórei vám doslova začnú nadávať, keď nemáte rúško. V Nemecku pritom počúvame, že rúška veľmi nepomôžu. To je hlúposť. Načo by potom lekári nosili rúška?
Rúška sa musia dostatočne často vymieňať, keď zvlhnú, filter prestane byť účinný. Medzitým Kórejčania vyvinuli aj corona-rúško, nanotechnológiou, tie sa dajú aj prať. Dokážu chrániť pred vírusom aj mesiac, čo je vlastne výborné riešenie, kým ešte neexituje vakcína ani liek. Pritom v Nemecku si musia lekári zohnať rúška ako vedia. Francúzsky prezident dal rúška zoštátniť, aby ich mohol distribuovať lekárom. Dostali nakoniec len obyčajné rúška bez filtra s tým, že budú proti corone stačiť, ale to je jednoducho lož.
Európa tápa. Čo to pomôže, že sú zatvorené obchody a reštaurácie, ak sa ľudia počas špičky ďalej tlačia v metre či autobuse? Ako tam majú dodržať odstup? Tu by rúška skutočne mohli zachraňovať životy. Vzniká spoločnosť dvoch tried. Kto má vlastné auto, nie je až tak vystavený riziku. Veľa by pomohli aj úplne obyčajné rúška, keby ich nosili tí, čo sú nakazení, a neroznášali vírus hore-dolu.
Ponaučením z tejto epidémie je, že výroba niektorých produktov ako sú zdravotnícke a farmakologické výrobky, sa musí vrátiť späť do Európy.
V Nemecku nenosí rúško takmer nikto. Sem tam vidíte niekoho s rúškom, ale to sú Ázijčania. Moji krajania v Nemecku sa sťažujú, že sa na nich ukazuje prstom, keď chodia v rúškach. Zjavne tu pracuje kultúrna rozdielnosť.
V Nemecku vládne individualizmus, a jeho súčasťou je nezahalená tvár. Len zločinci nosia masky. Dívam sa na fotografie z Kórey, takže som si už tak veľmi navykol na pohľad na maskované tváre, že tvár bez rúška mojich berlínskych kolegov mi príde ako niečo skoro až zvrátené. Tie by som chcel mať takéto rúško, ale tu v Berlíne sa nedá zohnať.
Výroba rúšok sa v minulosti presunula do Číny, takže Európa sa k nim nedostane. Kým sa budú ľudia naďalej bez rúšok tlačiť cestou do práce v doprave, zákaz vychádzania veľmi nepomôže. Ponaučením z tejto epidémie je, že výroba niektorých produktov ako sú zdravotnícke a farmakologické výrobky, sa musí vrátiť späť do Európy.
Foto: Enri Canaj / Magnum Photos
Neviditeľný nepriateľ zvonku
Panika okolo corona epidémie – aj napriek nebezpečenstvu, ktoré sa nesmie zľahčovať – je neúmerná. Ani španielska chrípka, s oveľa väčšou smrtnosťou, nemala také pustošivé dôsledky na ekonomiku. Prečo svet na tento vírus reaguje s takou panikou?
Emmanuel Macron hovorí o vojne a o “neviditeľnom nepriateľovi”, ktorého musíme poraziť. Máme dočinenia s návratom nepriateľa? Španielska chrípka vypukla uprostred Prvej svetovej vojny. Každý bol vtedy obklopený nepriateľmi. Nikto by vtedy neprirovnal epidémiu k vojne či nepriateľovi. Dnes žijeme v celkom inej spoločnosti.
Veľmi dávno sme už nemali nepriateľa. Aj islamistický terorizmus sa vynáral akosi zdiaľky. Je to presne desať rokov, odkedy som v eseji Vyhorená spoločnosť zastával tézu, že žijeme v ére, v ktorej už neplatí imunologická paradigma, stojaca na negativite nepriateľa.
Imunologicky organizovaná spoločnosti má – ako v časoch Studenej vojny – svoje znaky: hranice a ploty. Tie bránia cirkulácii tovaru a kapitálu. Globalizácia odbúrava všetky tieto imunitné prahy a otvára voľnú cestu kapitálu. Aj všeobecnej promiskuite a permisivite, ktoré dnes zasahujú všetky oblasti života, odbúravajú negativitu cudzinca či nepriateľa. Nebezpečenstvo teraz nepochádza z negativity nepriateľa, ale z nadmernej pozitivity, ktorá sa prejavuje v podobe nadmerného výkonu, nadmernej produkcie a nadmernej komunikácie. Negativita nepriateľa nepatrí do našej bezhranične permisívnej spoločnosti. Represia ustúpila depresii, vykorisťovanie niekým iným ustúpilo dobrovoľnému sebavykorisťovaniu a sebaoptimalizácii. V spoločnosti výkonu vedieme vojnu predovšetkým sami so sebou.
Do spoločnosti, imunologicky značne oslabenej, vtrhne odrazu vírus. Vystrašene dvíhame prahy a utesňujeme hranice. Nepriateľ je tu zas. Už nevedieme vojnu len sami so sebou, ale s neviditeľným nepriateľom zvonku. Panika zoči-voči corone je spoločenskou panikou, je to globálna imunitná reakcia. Veľmi prudká, pretože sme už dlho žili v spoločnosti bez nepriateľa, v spoločnosti pozitivity. Vírus teda môžeme vnímať ako permanentný teror.
Masívna panika má ešte jeden dôvod. Ten má dočinenia s digitalizáciou. Digitalizácia odbúrava skutočnosť. Skutočnosť spoznávame tým, ako nám vzdoruje, aj keď to môže byť bolestivé. Digitalizácia, celá kultúra lajkov, odbúrava negativitu odporu. A v postfaktuálnej ére s jej fake news a deepfakes vzniká apatia voči realite. Tu skutočný vírus – čiže, žiadny počítačový vírus – spôsobuje šok. Realita, odpor, sa znovu hlási v podobe nepriateľského vírusu. Prudká panická reakcia na vírus má pôvod v tomto tomto šoku z reality.
Po tomto šoku z vírusu sa digitálne špicľovanie v Európe, dúfam, nepresadí. Potom by sa z výnimočného stavu, stal normálny stav.
Strach z corony odzrkadľuje predovšetkým našu spoločnosť prežitia, v ktorej sa všetky sily života používajú na to, aby sme život predĺžili. Starosť o dobrý život ustupuje hystérii prežitia. Spoločnosť prežitia je nepriateľská k spoločnosti pôžitkov. Najvyššiu hodnotu predstavuje zdravie. Hystéria okolo zákazu fajčenia je hystériou prežitia.
Naša panická reakcia obnažuje tento existenciálny základ našej spoločnosti. Vírus znovu zviditeľňuje smrť, o ktorej sme predpokladali, že sme ju už vyhnali do neviditeľna. Zoči-voči hrozbe smrti ochotne obetujeme všetko, čo napokon robí život hodným života. Už pred epidémiou sme viedli urputnú vojnu o prežitie.
Vojna s vírusom, ktorá teraz vypukla, je jej pokračovaním. Spoločnosť prežitia ukazuje neľudské črty. Druhý človek je potenciálny nosič vírusu, od ktorého si musíme držať odstup, ktorý ohrozuje moje prežitie. Proti boju o prežitie stojí starosť o dobrý život. Inak sa život po epidémii stane viac prežívaním než pred ňou. Potom budeme ako samotný vírus, ten nemŕtvy tvor, ktorý sa teraz množí a len prežíva, bez toho, aby žil.
Vírus nenahradí rozum
Panická reakcia finančných trhov na epidémiu je aj výrazom paniky, ktorá je trhom inherentná.
Extrémne zlomy svetovej ekonomiky ju robia veľmi zraniteľnou. Dobrodružná politika centrálnych bánk napriek permanentne stúpajúcej krivky burzovhého indexu v posledných rokoch vzbudzovala nepotlačiteľnú paniku, ktorá len čakala, kým vybuchne.
Vírus je pravdepodobne len kvapkou, ktorá spôsobila, že sud pretiekol. Panika finančných trhov nie je prejavom strachom z vírusu, ale strachom z nás samých. A Možnože je vírus len poslom ešte väčšieho krachu.
Slavoj Žižek tvrdí, že vírus zasadil kapitalizmu smrteľný úder a zaprisaháva akýsi obskúrny komunizmus. Myslí si, že vírus bude znamenať pád čínskeho režimu. Mýli sa. Nič z toho sa nebude konať. Čína predá svoj digitálny špicľovací štát ako úspešný model proti epidémii. Čína s ešte väčšou hrdosťou predvedie prevahu svojho systému.
A po épidémii bude kapitalizmus pokračovať s ešte väčším rozmachom. Turisti budú aj ďalej udupávať planétu na smrť. Vírus nenahradí rozum. Navyše k tomu my na Západe ešte dostaneme sledovací štát na čínsky spôsob.
Šok je vhodný moment na etablovanie nového systému panovania. Etablovaniu neoliberalizmu predchádzali krízy. Tak to bolo v Kórei aj v Grécku. Po tomto šoku z vírusu sa digitálne špicľovanie v Európe, dúfam, nepresadí. Potom by sa z výnimočného stavu, ako sa obáva Giorgo Agamben, stal normálny stav. Potom by sa vírusu podarilo to, čo sa nepodarilo islamskému terorizmu.
Vírus neporazí kapitalizmus. Žiadny vírus nie je schopný revolúcie. Vírus nás navzájom oddeľuje. Nevytvára žiadne silné “my”. Každý sa stará o vlastné prežitie. Solidarita vzájomného odstupu nie je solidaritou, ktorá by bola prísľubom inej, mierumilovnejšej, spravodlivejšej spoločnosti. Nemôžeme nechať revolúciu na vírus. Dúfajme, že po ňom príde humánna revolúcia. To MY ĽUDIA s ROZUMOM musíme premyslieť deštruktívny kapitalizmus, premyslieť a radikálne obmedziť aj našu bezhraničnú deštruktívnu mobilitu, a zachrániť seba, klímu aj našu krásnu planétu.