Issac Chotiner z časopisu The New Yorker hovoril s historikom dejín medicíny o tom, ako epidémie formovali moderný svet. Ako pandémie menia históriu? Akými spôsobmi? Ktoré z nich boli tie hlavné?
Vo svojej novej knihe Epidémie a spoločnosť: Od Čiernej smrti po súčasnosť (Epidemcis and Society: From the Black Death to the Presnt) emeritný profesor dejín a dejín medicíny Frank M. Snowden z Univerzity Yale, skúma spôsoby, akými náhle nákazy formovali politiku, potláčili revolúcie a upevňvali rasovú a ekonomickú diskrimináciu. Epidémie zmenili aj spoločnosti – poznačili medziľudské vzťahy, diela a tvorbu umelcov a intelektuálov, a aj prostredie – tak prírodu, ako prostredie tvorené ľuďmi.
Snowdenov mimoriadne rozsiahly výklad naprieč storočiami a kontinentmi sa snaží vysvetliť aj spôsoby, ako nastavené sociálne štruktúry umožnili chorobám ich rozmach. „Epidemické choroby nie sú náhodnými udalosťami, ktoré napádajú spoločnosti len tak bez príčiny a bez varovania,“ píše Frank M. Snowden. „Naopak – každá spoločnosť produkuje svoju vlastnú špecifickú zraniteľnosť. Štúdium zraninteľných bodov nám umožňuje porozumieť spoločenskej štruktúre spoločnosti, jej životným štandardom a politickým prioritám.“
Brooklyn, New York. Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Dovoľte mi začať veľkou otázkou, ktorá znie – ako epidémie formovali moderný svet? Akými spôsobmi? Ktoré z nich boli tie hlavné?
Odpovedal by som tým, prečo ma táto téma začala zaujímať. To jedna pre mňa jedna možností, ako k takejto otázke pristupovať. Začalo ma to zaujímať, keď som si uvedomil, že sú to témy vlastne dve. Tou prvou je, že epidémie sú kategóriou chorôb, ktoré akoby ľuďom nastavovali zrkadlo, a v ňom vidíme, čo sme vlastne zač. Tým chcem povedať, že epidémie preveria náš postoj k našej smrteľnosti, k smrti, k našim životom. A tou druhou témou je, že zároveň odrážajú náš vzťah s prostredím – vybudovaným prostredím, ktoré vytvárame, a prírodným prostredím, ktoré na to reaguje. Epidémie ukazujú morálne vzťahy, ktoré máme jeden k druhému ako ľudia navzájom, a toho sme práve dnes svedkami.
To je jedno z veľkých posolstiev, o ktorom sa diskutuje na úrovni Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Hlavnou časťou našej pripravenosti na takéto udalosti je uvedomenie si faktu, že sme v tom všetci spolu ako ľudský druh, že to, čo sa dotkne niekde jedného človeka, má vplyv na každého jednotlivca kdekoľvek na svete a že sme tak nevyhnutne súčasťou živočíšneho druhu, čo znamená, že musíme uvažovať takto, nie rozdeľovať sa na rasy a etniká, či ekonomické skupiny a podobne.
Epidémie do istej miery aj formovali históriu, pretože ľudí nevyhnutne nabádali k tomu, aby si tieto veľké otázky kládli. Napríklad, vypuknutie morovej epidémie vyvolalo zásadnú otázku vzťahu človeka k Bohu. Ako sa to len mohlo stať, že čosi také sa vôbec prihodilo pod dohľadom múdreho, vševedúceho a všadeprítomného božstva? Kto by dovolil týrať deti, trápiť ich a v takých obrovských počtoch? Mor mal obrovský dopad na hospodárstvo. Vyhubil polovicu obyvateľstva celých kontinentov a preto obrovsky ovplyvnil nástup priemyselnej revolúcie, otroctva a poddanstva. A ako sme toho svedkami i dnes, epidémie majú obrovský dopad aj na politickú a sociálnu stabilitu. Určili výsledky vojen a niekedy sú aj pravdepodobnými dôvodmi pre ich naštartovanie. Preto si myslím, že neexistuje taká oblasť ľudskej činnosti, ktorej by sa zásadným spôsobom nedotkli.
Snažili ste sa v knihe dokázať, že spôsob, akým na tieto veci reagujeme, je často skôr výsledkom našich rasových, etnických a náboženských názorov ako všeobecnej ľudskosti, takže tieto naše reakcie poukazujú v istej miere na naše nedostatky ako ľudských bytostí? Alebo ste chceli povedať niečo iné?
Domnievam sa, že kauzálna postupnosť funguje oboma smermi. Choroby totiž nenapádajú spoločnosti akýmsi náhodným a chaotickým spôsobom. Sú to usporiadané deje, pretože mikróby skúmajú, expandujú a šíria sa selektívne tam, kde im na to vytvorili priestor ľudské bytosti svojou aktivitou. Takto vytvorené priestory nám zároveň ukazujú, čo sme vlastne zač – napríklad či nás počas priemyselnej revolúcie zaujímal osud robotníkov a chudoby, a podmienky, v akých žili tí najzraniteľnejší.
Cholera a tuberkulóza sa v dnešnom svete šíria pozdĺž tektonických zlomov, ktoré vytvára chudoba a nerovnosť, a spôsobu, ktorý sme my ako ľudia zdanlivo ochotní prijať ako dobrý a správny alebo prinajmenšom nevyhnutný. Na druhej strane je však tiež pravdou, že spôsob, akým na takýto stav reagujeme, veľmi závisí od našich hodnôt a záväzkov a od nášho zmyslu pre vzájomnú spolupatričnosť ako príslušníkov ľudskej rasy, a nie jej menších celkov. Keď sa Bruce Aylward, ktorý viedol misiu Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) do Číny, vrátil do Ženevy a spýtali sa ho veľmi podobnú otázku, akú kladiete teraz vy, tak skonštatoval, že to najdôležitejšie, k čomu teraz musí dôjsť, ak chceme byť pripravení teraz ale aj v budúcnosti, je zásadná zmena v našom myslení. Musíme sa naučiť myslieť tak, že spolupráca nás ako ľudského rodu je nutný predpoklad, že si musíme organizovať vzájomnú starostlivosť a uvedomiť si, že zdravie tých najzraniteľnejších spomedzi nás je určujúcim faktorom pre zdravie nás všetkých, takže ak nie sme pripravení toto prijať, nikdy nebudeme pripravení na konfrontáciu s takýmito devastačnými výzvami pre ľudstvo ako také.
Toto je veľmi ponurá myšlienka, nemám totiž pocit, že by sa námo naše nastavenie mohlo podariť zmeniť.
(Smiech.) Nechcel som tým naznačiť, že som v tomto zmysle veľký optimista, ale je mi jasné, čo sa musí stať. Ľudstvo má samozrejme aj svoju temnú stránku, a preto ma to zaujíma. Čo si nakoniec vyberieme? Ako budeme reagovať, keď tomu budeme vystavení? Nemyslím si, že je to nejako predurčené, a preto sa veľká ľudská a morálna dráma sa odohráva práve teraz, máme ju rovno pred očami.
Myšlienka, že medzi tým, ako na tieto veci reagujeme, a tým, ako sa dejú, má takmer biblický rozmer.
S tým súhlasím. Je to naozaj realita na takejto úrovni a zároveň je aj veľkou súčasťou nášho zmyslu pre morálny imperatív. A to je v obrovskej miere aj súčasť dejín epidemických chorôb.
Než skĺzneme do prílišnej temnoty, dovoľte mi položiť ľahšiu otázku.
Áno, je mi to ľúto, to sú veci, ktoré ma zaujímajú. Aj moje dcéry mi to vyčítajú.
Brooklyn, New York. Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Vyskytli sa však v dejinách aj epidémie, kde naša odozva bola z hľadiska ľudskosti inšpirujúca?
Samozrejme. Keď som spomínal, že nám nastavujú zrkadlo, tak som nemyslel, že ukazujú len našu temnú stránku. Ukazujú nám aj tú hrdinskú. Výborným príkladom sú Lekári bez hraníc počas ebola krízy, ktorí nasadili svoje životy a svoju budúcnosť do prvej línie zápasu, vedome, bez akéhokoľvek osobného záujmu alebo nároku na odmenu, a to len preto, že boli oddaní brániť životy a zdravie tých najslabších ľudí na svete. A Lekári bez hraníc to robia denne v mnohých častiach sveta a čelili tomu aj teraz v Číne. Som presvedčený, že toto je niečo, čo z nás dostáva to najlepšie, čo je v nás. A prirodzene, o takýchto udalostiach vznikajú aj romány. Ovplyvňujú našu literatúru a aj kultúru. Napríklad taký román ako The Betrothed talianskeho spisovateľa Alessandra Manzoniho (román Snúbenci vyšiel po prvý raz roku 1827 v taliančine pod názvom I promessi sposi a roku 2017 ho v slovenskom preklade vydal Spolok Sv. Vojtecha – patrí k najčítanejším dielam talianskeho romantizmu). Rozpráva príbeh milánskeho kardinála Borromea, ktorý chodil po zavšivených domoch chudoby a bol ochotný položiť svoj život za tých najbiednejších a najutrápenejších medzi svojimi veriacimi.
A keď sa pozrieme na svetových lídrov a režimy – nájdeme také, ktoré na epidémie reagovali pozitívne, respektíve, udiali sa potom nejaké politické zmeny k lepšiemu?
Určite. Napríklad skoncovanie s otroctvom v Novom svete. Ďalej, úspech Touissanta Louverturea a vzbury na Haiti bol výsledkom predovšetkým žltej horúčky. Keď tam Napoleon vyslal svoju slávnu armádu, aby otroctvo na Haiti obnovil, tak vzbura uspela preto, lebo čierni otroci z Afriky mali voči nej na rozdiel od bielych Európanov vybudovanú imunitu. A takto sa Haiti dostalo k svojej nezávislosti. A ak sa na to pozrieme z americkej perspektívy, tak táto udalosť nakoniec priviedla Napoleona k tomu, aby sa vzdal svojej mocenskej projekcie v Novom svete a dohodol s Thomasom Jeffersonom na predaji Louisiany (tzv. Louisiana Purchase), čo razom zdvojnásobilo plochu Spojených Štátov.
Pohľad z opačnej strany – ako často kráčali choroby ruka v ruke s politickým útlakom alebo naň boli zneužité?
Domnievam sa, že vždy boli akousi súčasťou politického útlaku. Som presvedčený, že 19. storočie bolo hrozným obdobím nielen vzbury, ale aj politického útlaku. Napríklad masaker po revolúcii roku 1848 vo Francúzsku a najmä v Paríži alebo potom po Parížskej komúne. Jedným z dôvodov, prečo to potlačenie bolo také násilné a krvavé, je aj ten, že ľudia, ktorí tomu vtedy velili, vnímali pracujúcu triedu ako nebezpečnú nielen z politického, ale aj zdravotného hľadiska. Triedu, ktorá mala potenciál rozpútať celospoločenskú katastrofu. A práve tento aspekt bol súčasťou metafory o nebezpečnej triede a viedol k neľudskému masakru po potlačení Parížskej komúny roku 1871.
Možno je najlepšie, ak dejiny vnímame spätne ako komédiu, ale to,
čo nás čaká v nadchádzajúcom roku v súvislosti s epidémiou,
sa komédiou rozhodne nedá nazvať.
Ako vnímate reakciu Číny na túto súčasnú krízu spojenú s corona vírusom?
Zaberie nám nejaký čas, kým na túto otázku budeme vedieť odpovedať, pretože v sebe obsahuje viacero aspektov, ktoré sú veľmi komplikované. Ten prvý tvoria metódy mocenského prístupu k riešeniu, ktoré prijala čínska vláda 23. januára vytvorením sanitárneho kordónu, čo bolo celoplošné uzatvorenie územia a komunít pomocou armády a polície. V tomto prípade mesta Wuhan a potom provincie Hubei, kde žije takmer 60 miliónov ľudí.
Toto je opatrenie, ktoré nás vracia späť do obdobia morových epidémií, ktoré sa potom opakovali aj neskôr, naposledy v čase prepuknutia epidémie eboly. Problém sanitárnych kordónov je ten, že sú ťažkopádne. Je to skrátka kladivo. Prichádza neskoro, a ničí to, čo tvorí základ verejného zdravotníctva – tým je informovanosť. Čo tým chcem povedať: keď sú ľudia ohrození uzáverou, tak s inštitúciami nespolupracujú. Tie potom nevedia, čo sa deje, a ľudia utekajú, čím sa epidémia len viac rozšíri. Bol som šokovaný, že takáto bola reakcia čínskej vlády od samého začiatku. Je to totiž v rozpore s normami a pravidlami verejného zdravia, ktoré sa rozvíjali od čias morových epidémií a ktoré kladú dôraz na vyhľadanie nakazených jednotlivcov a ich následnú izoláciu. Takže som bol zhrozený a očakával som najhoršie. Ale ako sa ukázalo, tak si to režim uvedomil a postupne začal meniť kurz. Je zrejmé, že s postupom času Číňania začali poctivo zbierať údaje, pokúšali sa o spoluprácu s obyvateľstvom v zmysle nápravy pošramotenej reputácie z počiatku krízy. A myslím, že je to príbeh viac ako len jednej reakcie. Nebolo to ani všetko nanič a ani to nebolo také, ako by to malo byť.
Nesúhlasím celkom ani s postojom WHO, ktoré chválilo reakciu čínskej vlády ako vynikajúci príklad postupu verejného zdravotníctva. Tohto sa naopak obávam. Pretože to potom vyzerá tak, že iné režimy alebo krajiny s vládou silnej ruky, by mali tiež zaviesť tieto karantény tak, ako sa o to pokúšali počas eboly v západnej Afrike, kde to nakoniec nefungovalo. To mi naháňa strach. Nemyslím si totiž, že toto je to ponaučenie, ktoré by sme si mali z toho vziať. Mám za to, že potrebujeme citlivejší prístup a že sa to nepodarilo ani v Číne a že nakoniec je aj sám Xi Jingping na rozdiel od WHO ochotný pripustiť, že sa urobili chyby, a že teda museli aj oni zmeniť prístup a že sa z týchto chýb musia poučiť. A myslím si, že to Čína dokázala.
To je zaujímavé, pretože najskôr ste hovorili, že WHO, respektíve jej členovia vyzývali ľudí k ľudskosti a pritom na druhej strane hovoríte, že organizácia potom chváli reakciu, ktorá aspoň v tej úvodnej fáze bola do istej miery neľudská.
Áno. Neospravedlňujem to, môžem len konštatovať, že to chápem, pretože by bolo dosť zlé pohnevať si najväčšieho člena Svetového zdravotníckeho zhromaždenia a znepriateliť si tak krajinu, ktorá sa nachádza uprostred tejto výnimočnej krízy. Takže rozumiem tomu, prečo sa to stalo. Na druhej strane sa ale kládol maximálny dôraz na absolútnu pravdivosť, dôkazy, komunikáciu a faktické a na dátach založené vedecké prístupy k verejnému zdraviu, čo na začiatku krízy v čínskej reakcii nebolo. Stalo sa tak až neskôr.
Ak sa trochu vrátime v čase – vieme pomenovať niektoré širšie témy, ktorými umelci reagovali na vznik epidémií?
Jednou z vecí, ktorú som sa naučil o epidémiách, je, že každá choroba je ako osoba. Tak dnes vnímam epidémie. Každá má svoju osobnosť a líši sa ňou jedna od druhej. Nie sú len navzájom zameniteľnými príčinami smrti. Reakcia spoločnosti a umelcov preto závisí na osobitosti ich charakteru. Záleží na tom, koľko ľudí zabijú, či umierajú v nevýslovných bolestiach, či zabíjajú deti a mladých ľudí alebo či po sebe zanechávajú siroty alebo či sú to choroby známe, či také, ktoré prišli zvonku.
Napríklad mor vyvoláva otázky spojené so smrteľnosťou a náhlym úmrtím. Umelci a to najmä v Európe na to reagovali. V katolíckych krajinách sa kládol dôraz na zobrazenie toho, že život je len dočasný a pominuteľný. Veľká pozornosť sa venuje témam nečakanej smrti, teda akýsi danse macabre, ktorý skosí každého. A samozrejme využívanie presýpacích hodín, kostí a vanitatem. „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť, hovorí Kazateľ.“ Toto dostáva obrovský priestor rovnako ako aj modlitby k morovým svätcom, ktorí bývali hojne zobrazovaní. Dá sa to vidieť naprieč celou Európou – kult religiozity, témy náhlej smrti, pokánia a usporiadania si svojich záležitostí a duše predtým, ako si vás vezme mor. To všetko malo transformačný vplyv na ikonografiu európskeho umenia.
Vidieť to môžete dokonca dokonca až v 20. storočí v krásnom filme Ingmara Bermana Siedma pečať, v ktorom je mor metaforou pre jadrovú vojnu, toho, čoho sa Bergman roku 1957 bál. Vo filme vidíme všetky tie prvky, o ktorých som v súvislosti s morom hovoril vrátane danse macabre, ktorým sa film končí. Vidíte tam obrazy Smrtky. Slúži to ako príklad toho, ako obraz smrti pretrval.
Iné choroby vyvolávajú iné reakcie. Môžeme hovoriť o tuberkulóze a ako sa od seba líšili v období romantizmu a v 19. storočí. Je to zvláštne, tubera je totiž – podľa mňa – jeden z najhorších a najbolestivejších spôsobov ako zomrieť. Na konci sa totiž vlastne zadusíte. Napriek tomu je tuberkulóza glorifikovaná na javisku opernými hrdinkami, ktoré sú považované za krásne. Alebo v Chalúpke strýčka Toma, ktorá nie je iba o otroctve. Je aj o tuberkulóze.
Prečo bola tuberkulóza glorifikovaná?
Poviem niečo, čo vás, dúfam, rozosmeje, aj keď by som vám radšej chcel dať jednoznačnú odpoveď. Ľudia sú zvláštne bytosti, však? Nie všetko, čo sa okolo nás deje, je aj ľahko zrozumiteľné, Mor bola choroba, ktorá sa dotkla každého. A to je to kľúčové. Bol to koniec sveta, posledný súd, konečná apokalypsa. Na druhej strane, pri tuberkulóze ľudia verili niečomu, čo nebola pravda. Mysleli si totiž – a lekárska veda na začiatku 19. storočia ich v tom utvrdzovala – že je to choroba elity, umelcov, ľudí krásnych a jemnocitných, a že ľudí robí vlastne ešte krajšími, takže móda sa snažila o prezentáciu žien ako tuberkulóznych bytostí. Vidíte to v obrazoch Toulouse-Lautreca, kde sa anorekticky vyzerajúca žena pudruje ryžovým prachom, aby bola bledá ako ľudia s tuberkulózou. Umelci predrafaelského obdobia si dokonca brali za ženy svoje modelky, ktoré boli tuberkulóznymi pacientkami. Victorovi Hugovi hovorili priatelia, že jedným z jeho veľkých nedostatkov ako spisovateľa je fakt, že netrpí na tuberkulózu a preto sa nikdy nestane takým veľkým spisovateľom ako by inak mohol stať.
Mali sme tu aj amerického mysliteľa a spisovateľa, ktorý sa venoval kultúre, Arthura C. Jacobsona – ten prišiel s myšlienkou, že Amerika na konci 19. storočia sa s ústupom tuberkulózy ocitne v kríze umenia, vied a kultúry, lebo tu skrátka nebude dostatok géniov tak, ako to bolo v čase výskytu tuberkulózy.
Neuveriteľné.
Čo sa vedy týka, nepatrím k luddistom, ale veda v sebe máva niekedy aj spodné prúdy a toto je jeden z takých spodných prúdov teórie choroboplodných bacilov. Teória bacilov pomohla napríklad stigmatizovať chudobných. Trvala totiž na tom, že tuberkulóza nie je vo väčšine prípadov choroba krásnej triedy, ale triedy škaredých, ktorí sú špinaví a chudobní. A tu dochádza k úplnej zmene interpretácie. Keď si pozriete román Immoralist od André Gida zo začiatku 20. storočia (1902), tak on sám považuje svoju vlastnú tuberkulózu za najodpornejšiu, najponižujúcejšiu vec, aká sa mu kedy mohla prihodiť. Myšlienka nádhernej choroby sa navždy vytratila a odvtedy ju za takú už nik nepovažuje.
Brooklyn, New York. Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Možno teraz sledujeme, že reakciou na nejakú epidémiu je určitá kombinácia tragédie a frašky, tak ako sme boli svedkami pred pár dňami v Bielom dome, keď sa tam postavilo niekoľko zástupcov zdravotníctva vychvaľujúcich prezidenta Trumpa, a zároveň referujúcich o tom, čo sa deje. Máte z histórie ešte aj iné príklady šialených kráľov alebo bláznivých vládcov, ktorí v čase epidémií nevedeli, čo si počať, či zlyhávali?
Ale hej. Neviem, či je to práve smiešne, ale Napoleonove reakcie na choroby, ktoré ničili jeho vládu, boli tragické a groteskné s nádychom až čierneho humoru v tom, ako pohŕdal životom svojich vojakov. Preto správy o blížiacej a žltej horúčke v Západnej Indii dokázal vnímať ako osobnú urážku.
A domnievam sa, že toto je niečo, čoho sme opäť svedkami. Možno je to niečo, na čom sa môžeme zasmiať. Možno je najlepšie, ak dejiny vnímame spätne ako komédiu, ale to, čo nás čaká v nadchádzajúcom roku v súvislosti s epidémiou nielen v Spojených štátoch, sa komédiou rozhodne nedá nazvať. Najmä ak oficiálni predstavitelia tvrdia, že „Ó, nie je to nič viac ako bežné prechladnutie, máme to pod kontrolou,“ v situácii, keď nemajú pod kontrolou nič, nemajú nič, čo by sa slovom dalo nazvať slovom kontrola, a do čela postavili ľudí, ktorí vede neveria.
Epidémie a solipsizmus sú dve veci, ktoré ľudská povaha asi neprekoná.
Súhlasím.