Môj starý otec v Prvej svetovej vojne bojoval na fronte v dvanástich bitkách na rieke Isonzo. Prišlo mu to úplne normálne, jednoducho, muselo sa. Ja som už nejaký čas vládou odsúdený ostať doma, vo svojom byte v Turíne, v istom zmysle som teda tiež na fronte, len obklopený kopami kníh a cédečiek. To mi pripadá ako privilegovaná situácia, nielen v porovnaní s nasadením môjho starého otca, ale aj so situáciou veľkej časti ľudstva, ktorá doposiaľ žila. Tento svoj (a váš) uvoľnený čas získavam na zaznamenávanie toho, čo mi v týchto dňoch chodí hlavou.
Foto: Yara Nardi / Reuters
Niektorí si to všimli: odrazu sa v Taliansku prestalo hovoriť o znovuvydobývaní národnej suverenity. Tí istí, čo ešte nedávno vyzývali vyhadzovať z krajiny migrantov, teraz žalostia, že s Talianmi sa zaobchádza ako s morom nakazenými.
Zbierka
Ešte donedávna sme stále počúvali najrôznejšie náreky nad lavínami správ, čo sa na nás rútia denne, každú hodinu, ba v minútovom rytme a cez «cogito interruptus», čo sa valia na naše ustavične prerušované, myslenia neschopné Ja. Neviem, do akej miery boli tieto plače úprimné, ale dnes rozhodne stratili akýkoľvek zmysel. Pokiaľ ide o mňa, cítim sa trochu ako Proust. Proust písal a prerábal svoj “Výskum” počas Prvej svetovej vojny, keďže pre chorobu sa cítil zbavený všetkých spoločenských povinností a predbežne aj perspektívy publikovania. Tak aj ja každý deň pracujem na svojich poznámkach – aj keď samozrejme nie sú také vycizelované, no snažím sa – a nemyslím na zajtrajšok. Som dezorganizovaný v najlepšom zmysle slova. Izolácia pokojne môže trvať dlho. Alebo – kiež by trvala.
Kríza
Už počujem tú námietku: To je síce pekné, pán profesor, že si teraz pracuješ na svojich knižkách a využívaš núdzovú situáciu. Ale čo tí druhí? Iste, mnoho iných ľudí je na tom oveľa horšie ako ja, lekári v prvej línii. Ale z tejto krízy, v ktorej ide o život, a nie iba o peniaze, bude treba nakoniec vyjsť s istou zásobou dobrých myšlienok a aj dobrej vôle. Keď ide o život, na konci musí byť víťazstvo života – nová rozkoš z toho, že žijeme a tvoríme (mám kolegov vo Wuchane, ktorí ma ubezpečujú, že presne takéto je teraz aj ich duševné rozpoloženie).
Biosféra
Epidémia nám okrem iného pripomína aj jednu samozrejmosť, na ktorú radi zabúdame vždy, keď – mierne naivne – charakterizujeme web ako infosféru, ako virtuálny svet, ktorý pomaly, ale isto pohlcuje náš reálny svet. Zjavne to nie je tak. Umelá inteligencia žije z prirodzenej inteligencie, alebo, inak povedané, z nášho spôsobu správania, a ten je daný okolnosťou, že sme organizmy s látkovou výmenou, ktorá nás vystavuje rytmom života. Web nie je infosféra, ale biosféra, prostredie, v ktorom sa život zaznamenáva, zratúva, a zobrazuje vo svojich pravidelnostiach. Je to život, ktorý diktuje časy a naliehavosti, preferencie a požiadavky, tak za normálnych, ako za mimoriadnych okolností, aké prežívame teraz.
Projekt
Aj v digitálnej biosfére sa môžeme nakaziť – myšlienkami iných. Sedíme pred obrazovkou a sme spojení so životnými rytmami nespočetných ďalších ľudí. Máme nekonečný čas na reflexiu, projekciu a plánovanie. Začíname podružnosťami: ako zorganizovať vyučovanie na diaľku? Aku zariadiť prácu na diaľku? V čom je vyšší zmysel home office? A tak postupujeme ďalej, k veciam s dlhším dychom, k veľkým otázkam, na konci ktorých stojí tá jedna: Ako chceme žiť? (Ako chceme žiť ako jednotlivci? A ako chceme spolužiť ako spoločnosť?)
Kozmopolitizmus
Všetky tieto projekcie – alebo projekty – majú kozmopolitický význam. Pretože vírus nám pripomína niečo, čo by ľudský zdravý rozum nikdy nemal nechať zapadnúť do zabudnutia: fakt, že Zem je guľatá. Takže ľudia – ostatne, rovnako ako vírusy – sú určené na to, aby boli v kontakte a nie aby boli rozptýlení. Nielen vírusy, ani myšlienky nepoznajú hranice. Vírus je nepochybne nezaujímavejší ako myšlienky, ale z vírusu – ako z každej komplikácie – môže vzniknúť dobré myšlienky. Aj to je infekcia – pozitívna.
Národná suverenita
Kto navzdory získanému času nevyvíja žiadne dobré myšlienky môže aj tak snažiť vyvracať tie zlé. Niektorí si to všimli: odrazu sa v Taliansku prestalo hovoriť o znovuvydobývaní národnej suverenity. Tí istí, čo ešte nedávno vyzývali vyhadzovať z krajiny migrantov, teraz žalostia, že s Talianmi sa zaobchádza ako s morom nakazenými. Tak sa časy menia. V skutočnosti apoštoli suverenity nechceli suverenitu, ale len zaistiť svoje (domnelé) privilégiá. «Sovranismo» (ako v Taliansku hovoríme) sa ukazuje ako to, čím vlastne je: ako egoizmus. Môžeme ho posväcovať, ako robil Antonio Salandra, člen viacerých vlád okolo roku 1900, keď hovoril o “svätom egoizme”. Ale to vôbec nič na veci nemení. Hlásanie národnej suverenity platí len dovtedy, kým sa z neho dá profitovať – ale keď sú dôsledky drastické, napríklad pre takýto vírus, už to naraz nie je také naliehavé.
Globalizácia
Z tých istých dôvodov (v skratke: Zem je guľatá) ako kozmopolitzmus, je globalizácia osud, a úplne žiadúci osud. Pretože redukuje rozdiely medzi ľuďmi a optimalizuje celosvetovú distribúciu zdrojov. Už počujem námietku tých, čo teraz povedia, že optimalizuje aj šírenie vírusu. Je fakt, že v týchto dňoch som sa dočítal, že coronavírus nám konečne predkladá účet za globalizáciu, ktorá sa vymkla spod kontroly. To je tak mimo reality, že to viac mimo ani nemôže byť. Mor, ktorý v polovici 14. storočia vyhubil tretinu obyvateľov Európy, prišiel z Číny presne ako coronavírus. Buď bola globalizácia už v štrnástom storočí (čo sa v istom zmysle dá tvrdiť vždy, keďže Zem je guľatá), alebo nám coronavírus predkladá účet za vôbec nič.
Medicína
Keď sa zaoberáme vírusom – čo je úplne správne – tak preto, lebo máme k dispozícii pokrokový zdravotný systém. Ten systém sa môže ocitnúť v kríze – ešte pred päťdesiatimi rokmi by sme si takto otázku vôbec nekládli a pandémiu by sme znášali ako osud. Vírus by nas brutálne masakroval, aj keď nie až tak, ako pred sto rokmi španielska chrípka, keďže coronavírus je napriek všetkému menej agresívny. Naše starosti sú teda – keď to domyslíme – nevývratným dôkazom faktu, že ľudstvo sa vyvíja k lepšiemu, že veda ustavične robí pokroky a že medicína je vedením, ktorému by sme mali vzdať hold, nie predpokladať sprisahanie multinacionálnych koncernov z pozadia.
Smrť
Skoro by som na ňu zabudol. Na vírus sa dá umrieť tak ako aj na mnoho iných vecí. Skôr či neskôr všetci umrieme, a to pre naše myslenie predstavuje škandál. Smrť sa nedá myslieť. Ale niečo dobré je aspoň na tom, že coronavírus je politicky korektný, a dáva prednosť starším, ktorí žili už dlhšie. (Ja to môžem povedať, keďže vo svojom nežnom veku 64 rokov som ideálnou obeťou). Hovorí sa, že lúčenie je trochu ako umrieť – ale umrieť je predsa len trošku príliš veľa lúčenia. V tom je celý problém. Bitky sa však dajú prežiť. Každopádne môj starý otec neskôr pokojne zomrel prirodzenou smrťou vo svojej posteli.
Zároveň nie je nič absurdnejšie ako chcieť prežiť za každú cenu. Ide o život, nie o prežívanie, na to by sme mali v týchto dňoch pamätať. Nikto to nepovedal tak pekne ako roku Pána 1757 pruský kráľ Fridrich Veľký v bitke pri Kolíne. Svojich vojakov, keď unikali pred Rakúšanmi, nabádal nádherne filozofickými slovami: Prekliata banda, to chcete žiť večne?