Tieto týždne boli v znamení rómskej osady. Naprv zbitý muž skupinou Rómov v osade, potom žena v Richnave a potom havarovaný autobus pri Spišskom Štvrtku – ale to sa až tak nerozoberá – kde obyvatelia osady bez váhania bežali na pomoc. Ako keby dva zlé body, jeden dobrý. Žiadna sláva.
Foto: Ferdinando Scianna / Magnum Photos
Myslím na to, že šesťdesiatročná žena v Richnave, ktorú rómski tínedžeri zbili a zhodili z mostíka, to by som mohla byť aj ja. Šesťdesiat už skoro mám. A tiež mávam cestu okolo rómskej kolónie. Neviem si síce predstaviť, že by sa tam mohlo stať niečo také, ale aj tak ma to napadlo. Čo by som cítila, mi je jasné: poníženie, strach, bezmocnosť, zlosť.
Pred pár rokmi sa dostalo na facebook video z policajného zásahu v Zborove. Maskované komando tam naháňa ľudí pomedzi chyže. Na tom videu vidieť staršiu ženu, ktorá len tak stojí, kukláč k nej príde a jedným úderom ju zhodí na zem. Vyzeralo to strašne. Ak mám povedať celú pravdu, keď som sa na to dívala, nenapadlo ma, že by som to pokojne mohla byť ja. Nenapadla ma tá bezmocnosť, hnev, poníženie, strach. Ale mohla som to byť ja. Stála by som tam len tak, a rozmýšľala, čo mám robiť. Kým by neprišiel kukláč rozbiť mi hubu, prečo tak hlúpo stojím. Úplne ja. Stačilo by, keby som sa narodila v osade.
Áno, mali sme viac zdôrazňovať, že to vidíme a že nám to nie je jedno: že aj ľudia, čo žijú nablízku osád, sú v skutočnosti tiež v pasci biedy, aj keď sú možno o niečo menej chudobní ako nablízko žijúci Rómovia – ale sú v pasci biedy osady, s ktorou susedia. Rovnako ako Rómovia nemôžu ujsť, ich domy už nikto nekúpi. Ale keď hovoríme o násilí okolo osád, uniká nám, že tam, kde je vo vylúčených komunitách násilie, tak tým samozrejme trpia ich bieli susedia, ale neporovnateľne viac obetí tohto násilia je v samotných osadách. Rómovia sú v rádovo vyššej miere obeťami agresivity svojich susedov z osady než ktokoľvek iný. Najviac ňou trpia tí, čo chcú len normálne žiť, pretože nemôžu. A najmä ňou samozrejme trpia deti. Už pár mesiacov chodím učiť do školy, kde sa to deje. Učitelia to dobre poznajú. Deti ráno neprídu na školský výlet, lebo sa boja vyjsť z domu. Ostanú celý deň za oknami s pribitými doskami. Toto sa stalo v lete, uprostred horúčav, keď boli v osade problémy s vodou.
Keď dôjde k násiliu kdekoľvek inde, je každému jasné, čo je povinnosť štátu: zasiahnuť a chrániť bezpečnosť tých, čo sú ním ohrození. Nikto nepovie, že si to majú ľudia vyriešiť sami. Lenže keď ide o Rómov v osadách, všetci máme pred očami nepísanú policajnú doktrínu, že štát je s osadami v akejsi latentnej vojne. Keď štát usúdi, že Rómovia ho vyprovokovali – napríklad, decká hádzali kamene na policajné auto, alebo došlo k nejakému incidentu na úkor bielych, ktoré sa ukazuje v médiách – udrie v plnej sile a zorganizuje pogrom. Ukáže silu.
Väčšiu silu v reálnom živote než zákony a predpisy spísané na papier má vždy nepísaná doktrína.
Lenže žiadna taká vojna, ktorú by obyvatelia osád viedli, neexistuje: sú len bezútešné, zúfalé pomery v izolovaných getách, kde spolu žijú ľudia, ktorých tam nahnali okolnosti, je to ich najlešie možné riešenie, jediné. Vidíme smeti a počujeme ich v televíznych záberoch večne kričať jeden cez druhého? Nemyslíme na to, že štáby tam chodia najmä, keď sa deje niečo zlé. Inak nie. Iné zábery nevidíme. Hovorí sa, že aj iní ľudia, bieli, môžu byť veľmi chudobní, a aj s nimi nie sú problémy. To je samozrejme pravda. Lenže chudoba v skutočnosti nie je nemať peniaze. Skutočná chudoba je nemať šancu, že ich niekedy môžete mať. Obyvatelia osád sa správajú tak ako sa všade na svete správajú ľudia žijúci v izolovaných getách, fawelách, slumoch, alebo utečeneckých táboroch, tam, kde môže byť problém pitná voda, záchody, v zime čokoľvek, čím by ste si zakúrili. Áno, žije sa tam inak. V ľuďoch je také napätie a frustrácia, že konflikt je latentne prítomný stále. Niekedy stačí čokoľvek, aby sa to rozbehlo, naliehavý pocit krivdy, alebo že sa niekto dotkne vášho dieťaťa. Niekedy ani nikto nevie, ako, vznieti sa to v sekunde, a šíri sa to bleskovo. Je to ako požiar. Že sa vám to nepáči? Skúste chvíľu žiť tam, odkiaľ vás nepreniknuteľný múr nikam inam nepustí, vás, ani vaše deti, máte to napísané na čele, odkiaľ ste. A skúste tak žiť po generácie.
Vlastne by som sa nečudovala, ak by vo mne taký život nakoniec vypestoval presne to, čo Richard Sulík pripisuje Rómom z Važca: rasovú nenávisť. Niekedy mi to príde až zvláštne, ale neviem o žiadnom náznaku, že by Rómovia na Slovensku mali niečo naozaj také v sebe. Niežeby mnohí nemali pocit, že nespravodlivý osud ich oprávňuje s bielymi vybabrať, ak sa dá. Možno by som ten pocit na ich mieste mala tiež. Aj tak sú vždy prví, čo pribehnú, keď sa pošmyknete na schodoch. Robia to bez premýšľania, len tak, nikto ich to nemusí učiť. Viem, o čom hovorím, môžete mi veriť.
Na to, aby zmizlo násilie súvisiace o osadami, musia zmiznúť osady. Som si istá, že ak sa s demokraciou na Slovensku a v Európe nestane niečo zlé, tak jedného dňa tu nebudú. Všetci Rómovia budú žiť normálne, čiže tak, ako žijú aj dnes Rómovia, ktorých rodiča alebo oni sami unikli životu v getách. Iná možnosť totiž nie je. Všetci budú mať vzdelanie ako ostaní, niektorí vyššie, niektorí nižšie, a všetci budú mať všetky možné zamestnania, lepšie aj horšie, budú podnikať, pracovať na úradoch.
Ale nemôže sa to stať, kým spoločnosť úplne neopustí pocit, že ľudia z osád z osád sú iní ľudia ako my. Presnejšie povedané, že vlastne nie sú ľudia, aj keď takto to nikto nepovie. Kým ten pocit zostane dominantný, politici budú vedieť, že spoločnosť v skutočnosti od nich chce, aby Rómovia ostali tam, kde sú, a od štátu sa žiada len to, aby hranice osady dobre strážil. Aby sa len nestalo, že pomery v osade vybublú von. Podľa toho vyzerá nepísaná doktrína polície.
Lenže my potrebujeme celkom inú doktrínu, v ktorej osada nie je rezervácia, a ak v nej dochádza k násiliu, štát musí dokázať pred ním chrániť každého. Nie je to samozrejme žiadny liek, ktorý by odstránil príčiny násilia v osadách a v ich okolí, pretože ten nemá v rukách polícia, ale celá spoločnosť. Ale tam, kde sa fyzické násilie deje, je to nevyhnutná prvá pomoc – či možno skôr to, čo sa musí urobiť ešte skôr, než príde prvá pomoc. Je to základná povinnosť štátu.
Pogrom, v ktorom kukláči tlčú hlava nehlava, keď chcú ukázať, kto je tu pánom, je presný opak toho, čo je úlohou štátu: je to štátne násilie. Väčšiu silu v reálnom živote než zákony a predpisy spísané na papier má vždy nepísaná doktrína. Ale myslím si, že tí policajti, ktorí naozaj bojujú s násilím v osadách a okolo osád, tí, čo svojou prítomnosťou dávajú najavo, že potenciálne obete nie sú ponechané samé na seba, a keď sa niečo stane, dokážu identifikovať páchateľov a snažia sa ich dostať za mreže, takíto policajti tú hlúpu doktrínu ignorujú. To sú tí, čo si vedia predstaviť, že aj oni sa mohli narodiť v osade. Nemali by žiadnu skutočnú motiváciu, ak by nevideli v obetiach násilia v samotných osadách – a tých je najviac – jednoducho obete, ktoré majú chrániť.
Deň po tom, čo skupina Rómov zbila bieleho muža vo Važci, sa tam objavil Kotleba ako stelesnený Yul Brinner. Ibaže namiesto siedmich si svojich nabúchaných statočných priviedol rovno dvesto. Dejiny sa opakujú v bizarných zákrutách. Fašizmus na Slovensku teraz silnie s každým ďalším incidentom. Keby nie osady, na čom by dnes (keď už utečenci nefungujú) Kotleba tak rástol? Skoro to vyzerá, že osady stvorili Kotlebu, dediča slovenského fašizmu. Ale historicky je to práve naopak: slovenský fašizmus stvoril osady. Tisov Slovenský štát nariadil Rómov vysťahovať vyhláškou Ministerstva vnútra z roku 1940. (“V obciach, kde majú Cigáni svoje obydlia pri verejných, štátnych a vicinálnych cestách, majú sa odstrániť a umiestniť oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom.”) Keď to obce neplnili dosť horlivo, režim pritvrdzoval ďalšími vyhláškami, prikazoval (okrem iných brutálnych zásahov) “Cigánov” vysídľovať z intravilánu obcí a miest nasilu. Štát pritvrdzoval a pritvrdzoval, až sa mu to nakoniec podarilo.
Bolo to niečo podobné ako bol v Juhoafrickej republike v čase apartheidu zákaz pre Afričanov žiť v mestách. Dodnes sa na kilometroch a kilometroch štvorcových pri juhoafrických mestách rozprestierajú gigantické osady, v ktorých ľudia žijú rovnako ako Rómovia u nás. Nemajú prácu, nemajú kanalizáciu, nemajú normálne domy, nikam sa nedostanú, nemajú nič, ani odpadkové koše. Ostávajú tam uviaznutí. Pritom ten zákaz zrušili pred tridsiatimi rokmi. Na začiatku násilia v osadách stojí idiotský, neľudský rasizmus. Jeho dôsledky ako keby boli nevykoreniteľné.