Aké to je, byť lúčom politickej nádeje pre celý región sveta? Od štyridsaťšesťročnej Zuzany Čaputovej, prezidentky Slovenskej republiky podľa niektorých komentátorov možno závisí spása Slovenska, Strednej Európy, či Strednej a Východnej Európy ba dokonca možno celej Európy. Čaputová, ktorá do funkcie prezidentky nastúpila v v júni, je osamoteným politickým hlasom v mori demagógie.
Zuzana Čaputová, prezidentka Slovenskej republiky s deťmi zo Základnej školy v Plaveckom Štvrtku na Stredoeurópskom fóre 2019 v bratislavskej Starej Tržnici. Stredoeurópskeho fóra sa zúčastnila aj Masha Gessen, autorka článku v časopise The New Yorker. Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum
Komentátori, ktorí Čaputovú pasovali za spasiteľku európskej demokracie, privítali jej tohoročné víťazstvo v prezidentských voľbách ako triumf liberalizmu v regióne, kde, ako sa zdá, sa ľudia zriekli ideálov liberalizmu. Zuzana Čaputová však nie je stelesním liberalizmu, ale politiky, ak teda politiku chápeme ako serióznu, komplikovanú diskusiu o hodnotách a spoločných cieľoch. Prezidentka mi povedala, že hneď na začiatku kampane spravila dve rozhodnutia: nebude sa riadiť žiadnymi profesionálnymi „marketingovými“ radami a citovo sa odpúta od výsledku volieb. „Ľudia majú právo vedieť, kto som. Predstavila som im svoju ponuku a bolo na nich rozhodnúť sa, či ju prijmú alebo nie,“ hovorí.
Každý, s kým som sa o Čaputovej rozprávala, ale aj ona sama, spomenuli jeden kľúčový moment zo začiatku kampane, keď mala verejne odpovedať na otázku, aký postoj zaujíma k adopcii detí homosexuálnymi pármi. Všetci ostatní kandidáti sa pokúsili tejto otázke vyhnúť. Slovensko je členskou krajinou Európskej únie, patrí však k hŕstke štátov, kde homosexuálne páry nesmú uzatvárať manželstvo ani adoptovať deti, v rozpore s rozhodnutiami Európskeho súdneho tribunálu. Tak ako v mnohých iných krajinách Východnej a Strednej Európy sa práva LGBT menšiny často vydávajú za tému, ktorú sociálne konzervatívnym Slovákom vnucujú všeteční Západoeurópania. Zuzana Čaputová odpovedala, že ideálne je, aby dieťa vychovávali jeho biologickí rodičia, no akíkoľvek dvaja milujúci rodičia, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu, sú lepší než sirotinec. Tušila, že kampaňový stratég by jej asi bol poradil, že takáto odpoveď znamená politickú samovraždu. V skutočnosti to bol začiatok jej meteorického vzostupu – nie preto, že by významná väčšina voličov súhlasila so všetkými jej postojmi, ale pretože sa im páčila jej úprimnosť a otvorenosť a možno aj ochota verejne svoj postoj vysvetliť.
Zuzana Čaputová, ktorá sa dovtedy ako právnička venovala ekologickým kauzám, vstúpila do politiky v čase, keď sa Slovensko ocitlo v obzvlášť bolestivej kríze. Vo februári 2018 našli investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú zavraždených v ich dome. Vyšetrovatelia v priebehu niekoľkých mesiacov dospeli k záveru, že ich zavraždili preto, že Kuciak zbieral materiál o kšeftovaní vplyvného podnikateľa Mariána Kočnera. Nájomný vrah, aj jeden zo sprostredkovateľov sa k vražde priznali. V októbri tohto roku Kočnera a dvoch ďalších obvinili z plánovania vraždy; všetci traja vinu popierajú. Vyšetrovanie sprevádza neustály prúd odhalení o tom, ako Marián Kočner využíval svoje politické konexie; medzi dôkazmi, ktoré prenikli na verejnosť, sú nahrávky jeho rozhovorov s vysokopostavenými vládnymi činiteľmi. Dopad týchto odhalení na verejnosť bol demoralizujúci, ale aj mobilizujúci: masové demonštrácie, ktoré vypukli spontánne ako reakcia na vraždu pokračovali a zmenili sa na nepretržité hnutie proti korupcii.
Byť stelesnením nádeje pre milióny ľudí je zodpovednosť, ktorá vyvoláva zvláštnu bázeň.
„Stojíme skutočne na rázcestí, ktoré ukáže, či prevládne pocit frustrácie alebo volanie po zmene,“ povedala mi Zuzana Čaputová, keď som s ňou pred mesiacom robila rozhovor v Prezidentskom paláci v Bratislave. (Angličtinu ovláda dostatočne na to, aby porozumela mojim otázkam, ale v záujme presnosti odpovedala po slovensky a jej odpovede mi prekladal jeden z členov jej štábu). Niekoľkokrát zaznelo slovo „frustrovaní“ – tento rozšírený pocit pokladá za súčasť dlhšieho procesu, za reakciu na nesplnené sľuby, ktoré sa nahromadili za tridsať rokov, odkedy Nežná revolúcia ukončila sovietsku okupáciu Československa. (Československo sa mierovou cestou rozdelilo o štyri roky neskôr.) „Vnímam frustráciu ľudí, ktorí majú pocit, že po Novembri 1989 sa pre nich nezačal dôstojný život.“ Po kríze koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia slovenské hospodárstvo v súčasnosti prosperuje, no na Indexe lepšieho života Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj sa umiestnilo „pod priemerom“ v otázkach zdravia, bohatstva a predovšetkým subjektívneho pocitu blahobytu. Na základe týchto menovateľov Slovensko zaostáva za Českou republikou, je však na podobnom mieste ako Maďarsko a Poľsko, krajiny, kde politiku vytlačila demagógia.
Na výročie novembrovej Nežnej revolúcie Zuzana Čaputová predniesla prejav na námestí, kam pred tridsiatimi rokmi vyšli tisíce ľudí. „Nikto nemôže seriózne tvrdiť, že pred tridsiatimi rokmi sa neodohrali významné pozitívne zmeny,“ povedala, no vzápätí pripustila, že „značná časť slovenskej spoločnosti je frustrovaná.“ Príčiny tejto frustrácie vidí v tom, že: „Hoci sme si ako občania všetci rovní, priveľa ľudí má základnú skúsenosť, že ich dôstojnosť a práva nie sú plne rešpektované. Vedia to tí, čo žijú pod existenčným minimom a každý nečakaný výdavok ich postaví pred neriešiteľnú situáciu. Vedia to drobní farmári, čo nevedia ubrániť svoje práva pred mašinériou majiteľov veľkých pozemkov, ktorým pomáhajú štátne úrady. Vedia to ľudia domáhajúci sa svojich práv, zaručených zákonom, ktorí zistili, že súdne výroky sa dajú kúpiť. Veľmi dobre to vie každý, kto je iný a patrí k niektorej marginalizovanej skupine. Všetci títo ľudia a mnohí ďalší čakajú, že spravíme to, čo sme ako spoločnosť povinní spraviť: že im pomôžeme dosiahnuť, aby ich práva a dôstojnosť boli rešpektované.“
V postkomunistických krajinách je málo politických predstaviteľov, ak vôbec takí sú, ktorí by vedeli tak presne a s takou empatiou sformulovať napätie medzi šancami, ktoré sa otvorili a snami, ktoré sa nesplnili. Keď som sa so Zuzanou Čaputovou rozprávala dva dni po jej prejave, povedala mi, že empatia je pre ňu jedným zo základných prvkov, ktorými sa definuje, takisto ako skúsenosť detstva prežitého za totality a dospievania v demokratickom Slovensku. „Spomínam si na to ako na schizofrenickú a pokryteckú dobu.“ povedala. „Na jednej strane tu bola súkromná realita a na druhej verejná realita; to, čo ste povedali súkromne, ste nesmeli vysloviť verejne – alebo mohli, ale potom ste museli znášať následky.“ Nežnú revolúciu zažila ako šestnásťročná a pamätá si ju ako „okamih pravdy“. Nastal koniec pokrytectva.
Ako študentka Zuzana Čaputová pracovala na mestskom úrade v Pezinku, kde vyrástla a dodnes žije. Po štúdiu sa ako právnička začala angažovať vo veciach verejných a ako hovorí, „súdnou cestou sa strategicky zastávala občanov, ktorí mali problémy so štátnymi inštitúciami“. Preslávila sa predovšetkým ekologickými kampaňami a vyslúžila si tak prezývku slovenská Erin Brockovich. Povedala mi, že vďaka tejto práci pochopila, ako funguje moc a naučila sa, že aktivizmus dáva ľuďom pocit, že niečo zmôžu.
Prezidentský úrad na Slovensku je do značnej miery formálny, hoci Čaputová je najvyššou veliteľkou vojska. Nemôže ovplyvniť zákonodarstvo a určite nemá možnosť dosiahnuť také konkrétne výsledky, ako keď presadzovala spravodlivosť ako právnička. Funkcia prezidentky jej však dáva mimoriadne možnosti: osloviť množstvo ľudí vo svojej krajine i na celom kontinente. Už ich použila na to, aby žiadala transparentnosť a spravodlivosť vo vyšetrovaní vraždy. A používa ich aj na to, aby šírila nádej.
Byť stelesnením nádeje pre milióny ľudí je zodpovednosť, ktorá vyvoláva zvláštnu bázeň. „Musím byť nositeľkou nádeje,“ hovorí Zuzana Čaputová – prinajmenšom pre Slovensko. „No táto nádej musí byť zasadená v realite. To znamená, že keď v našej spoločnosti vnímam nejaké negatívne javy, musím o nich hovoriť a pomenovať ich a súčasne ponúknuť riešenie alebo možné cesty k riešeniu.“ Môže to byť „očistný“ proces.
Pokiaľ ide o bremeno, ktoré so sebou nesie to, že je stelesnením posledného zbytku nádeje v mori frustrácii, hovorí: „Som nositeľkou menšinového názoru a musím sa snažiť pri ňom zotrvať.“ Je to zvláštne postavenie pre najvyššieho voleného predstaviteľa štátu. Našťastie jej tím a jej rodina zdieľajú jej hodnoty. „Byť nezávislý a slobodný je istá forma osamelosti.“ Na otázku, či má na mysli „osamelosť“ alebo „samotu“, sa Zuzana Čaputová po krátkej diskusii s poradcami pre médiá a zahraničnú politiku prikloní k „samote“.
Zuzana Čaputová, prezidentka Slovenskej republiky so spisovateľom Michalom Hvoreckým na Stredoeurópskom fóre 2019 v bratislavskej Starej Tržnici. Stredoeurópskeho fóra sa zúčastnila aj Masha Gessen, autorka článku v časopise The New Yorker. Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum