Budapešť, 1990. Foto: Ferdinando Scianna / Magnum Photos
Cestujem do práce, na univerzitu. Cez okná autobusu na mňa dunia lži a vresk, zo stien budov, z obrazoviek megaboardov. Bývam v meste, v ktorom k mestskej scenérii patria plagáty pripomínajúce najstrašnejšie časy 20. storočia. Sú súčasťou mestského priestoru ako karyatídy na priečeliach, nymfy, príšery, hlavy Poseidonov a Panov. Poznalo toto mesto niekedy čosi iné, než gestá megalománie, strachu, úskočnosti, vytesňovania a lži, vyvierajúce z komplexu menejcennosti? Na jeho obyvateľoch sa dajú badať znaky imunity. Kto tu vyrástol, sotva mu ostáva niečo iné, ako si vypestovať nevšímavosť k tomu hnusu, z ktorého by kedysi nezniesol ani zlomok. Ďalšie a ďalšie fázy prispôsobovania, oportunizmu, prenastavovania sa tu stali mentálnym výdobytkom: „Treba vedieť ako prežiť”.
Je skoré ráno. Rezignované, unavené pohľady cestujúcich. Keby hovorili, prosili by, aby ste ich nechali na pokoji. Tá prosba by znela podráždene, agresívne. Maďarské výrazy pre rôzne telesné exkrementy sú presne také drastické ako skutočnosť. Poznám ich až pridobre, tie napoly zhltnuté slová, tiež patrím medzi tie skľúčené tváre.
Zasa sme sa o krok viac priblížili smerom k najtemnejšej priepasti, všetci spolu, hoci každý sám pre seba.
O pol deviatej mám mať prednášku. Prednášková miestnosť stúpajúca nahor širokým schodiskom sa podobá na amfiteáter. Pripadám si ako herec a musím svoje publikum nadchnúť, nadchnúť pre to, čo im mám čo povedať o literatúre, čo by v túto rannú hodinu mali považovať za dôležité, ba vzrušujúce. Tridsať až štyridsať študentov sálu zďaleka nemôže zaplniť, pohľady sú upreté na mňa. Sú to mladé pohľady. Čisté pohľady. Tieto pohľady sa ešte môžu stať všetkým možným. Musím im dôverovať. Zverujem im svoje myšlienky, otázky, pochybnosti, svoju priamočarosť. Kiež by sa im nestalo, čo sa stalo ich rodičom. Kiež by sa nenaučili gramatike úskočnosti, zbabelosti, luhania. Tie prekliate reflexy, ktoré v tejto krajine ničili celé generácie. A aj tak sa stalo, že som sa teraz na nich díval inak. Ktorý to bude? Z ktorého z nich bude udavač? Otázka, ktorá si ma nikdy predtým nenašla. Nechcem tak rozmýšľať. Dívam sa na nich tak, že cítia, že sa čosi vkradlo, pokazilo, zdeformovalo. Zasa sme sa o krok viac priblížili smerom k najtemnejšej priepasti, všetci spolu, hoci každý sám pre seba.
Jeden z internetových portálov Viktora Orbána už dlhšie organizuje hon na univerzitných učiteľov, hlavne z fakulty humanitných vied. Zďaleka najlepšiu univerzitu, Central European University, už vyštvali. Písali sme vyhlásenia, demonštrovali, chodili na zhromaždenia solidarity, aj keď nám bolo jasné, že to nepomôže. Nemáme žiadne účinné prostriedky, sme odrezaní od spoločnosti. Tu však nemá byť reč o vonkajších prejavoch spoločenských pomerov, ale o zničení rámcových podmienok, ktoré štruktúrujú náš jazyk a naše správanie.
Internetová stránka, ktorá reprodukuje smernice vnútorného kruhu orbánovskej politiky, sa priamo obracia na študentov: „Majú nad tebou moc, lebo si im vydaný napospas. Lebo s tým, čo z teba robia, by si inak nikdy nesúhlasil. Ale akonáhle by si sa bránil, mal by si z toho len problémy, to si aspoň myslíš. Máš pocit, že si bezbranný. Nuž, toto je Me too na univerzite. Ibaže tu nejde o sexuálne obťažovanie: tvoj profesor pácha násilie na tvojich politických názoroch. Tomu sa nedokážeš vyhnúť. Nesmieš protestovať, pretože ťa ponížia, uvalia na teba tresty, staneš sa obeťou jeho pomsty. Preto si myslíš, že to všetko musíš znášať. Lenže nemusíš, pretože na toto univerzita nie je. Jej zmysel nespočíva v tom, aby ťa frustrovaný, nenávistný opozičný profesor obťažoval úbohým politikárčením. Univerzita je posledná skrýša politicky zoslabnutej ľavice bez morálnej hodnovernosti. To nie sú vysokoškolskí učitelia, ale provokatéri, agitátori, aktivisti. Nejde im o študentov, vedu, učivo, a už vôbec nie o vedeckú pravdu. Im ide o skrýšu. Preto tá hystéria. Hystéria, že prídu aj o tú poslednú noru.”
Boľavá diera sa plní hlúposťou a permanentnou vulgárnosťou – či, jemnejšie povedané, populizmom.
Ťažko povedať, či existujú študenti, ktorí by na tento pateticko-agresívny rôsol boli ochotní počúvať. Nezameniteľné, neprehliadnuteľné, až tragikomické rysy autosugescie a depresie, tento infantilný apel, dáva nazrieť do charakteru orbánovského výkonu moci. Na jednej strane jazyk mee too otupiť, a na druhej strane ho okupovať. Jazyk, vyzývajúci pôvodne k solidarite a povzbudzujúci mlčiaci tovar – človeka – aby sa bránil. Ibaže aj tento jazyk sa dá znetvoriť a skonfiškovať s rovnakou samozrejmosťou, s akou by mal nabádať k účasti a porozumeniu napospas vydaným obetiam. Nie však v Maďarsku, kde ani holokaust, ani éra, čo sa honosila komunizmom, nikdy neiniciovali vzorce myslenia, ktoré by ukázali vlastnú historickú zodpovednosť, a viedli tak k podmieňovaciemu reflexnému? spontánnemu? odmietaniu všetkých nových foriem tyranie, ponižovania, znesvojprávňovania a morálneho vyprázdnenia jednotlivca. Tu sa nič nezmenilo. Nikde v Európe nie je taká inflácia pojmov sloboda a suverenita ako v Maďarsku a nikde v Európe nie sú také vyprázdnené. Boľavá diera sa plní hlúposťou a permanentnou vulgárnosťou – či, jemnejšie povedané, populizmom.
Ďalšou orbánovskou črtou výkonu moci je mimikri. Arogancia je očividná: zaobchádza so svetom ako keby to bola hračka nekrofílnych chúťok, ako keby sa všetky spoločenské a politické oscilácie odohrávali na jednej apokalyptickej šachovnici, na ktorej nepriatelia národa bojujú krvavý boj proti národnému štátu.
Chuť neustálne rozdúchavať konflikty v Orbánovi ešte viac posilňujú jeho voliči. V ich očiach len Orbán – namiesto všetkých ostatných, neschopných a chromých, politických lídrov Európskej únie – je povolaný v Európe rozhodovať. Vďaka účinnej propagande aj oni vidia v politike konflikt a vojnu, úplne v duchu istého nemeckého právnika a konzervatívneho filozofa, Carla Schmitta (1988 – 1985), ktorého ideológiu sme bezvýhradne a s nadšením prevzali.
Orbán – v zmätku z rozdielu medzi skutočnosťou a ideálom – netiahne do boja preto, že má nepriateľov, ale má nepriateľov preto, lebo ako hľadá východisko z toho zmätku, útočí na každého a na všetkých: dohoda, dialóg, legitímny spor, kompromis, to všetko je mu cudzie, to je len obyčajná slabosť. Keď sa ujme slova, je to ako bodanie do strmeňov, tým pádom ani nikdy žiadne svoje slovo nedodrží, tvrdosť mu stačí. Permanentné urážanie, boj, logika ničenia súpera v konečnom dôsledku ničí aj všetko ostatné vrátane orbánovského systému a v rámci neho ničí aj samotnú krajinu.
Bojovná logika mu dáva manévrovací priestor, v ktorom si môže diskurzívnu situáciu ohraničiť ako chce. Citovaný elaborát samozrejme nekladie žiadne otázky, ale stavia na lacný kódex, že politický súper je zlý a ja využijem svoju moc, aby som ťa pred ním ochránil. Nepriateľ neustále útočí a orbánovská moc je nútená v okamihu vrátiť úder. Totalitná moc nikomu nedá slovo – nikto nesmie mať názor, len štát – L’état c’est moi – zbavuje reči všetkých.
Táto moc nemôže povedať Ja, namiesto toho hovorí úlisné My, pričom jeho konania sú sebazničujúco sebecké, sú súčasťou spoločenstva, ktoré dôsledne likvidujú. Politika je záležitosť strany, nikoho do nej nič. Takto produkovaný strach maďarská spoločnosť pozná až až, zvykla si naňho, už za Kádára predsa hlavné prikázanie bolo: nepolitizuj. Väčšina pochopila situáciu a prihlásila sa k postoju bez vlastného ja. V dôsledku toho a v podmienkach atomizovanej spoločnosti, v ktorej je každý preťažený a v záujme kapitálu drie až na smrť, má výlučne len politická moc právo a možnosť vychovávať spoločenské kruhy ako sa jej zapáči, a zabezpečiť si do budúcnosti bezpodmienečnú lojalitu.
Ako ďalší výraz mimikri robí moc na údajnú ochranu národa a kresťanskej morálky veci, na ktorých sa hurónsky smeje aj ona sama. Keď Orbán hovorí o národe, má na mysli seba a ním vyselektovanú homogenizovanú masu. V užšom zmysle slova nie je Orbán ani nacionalistom, inak by neeliminoval inštitúcie, ktoré pre národne zmýšľajúcich politikov predstavujú nepostrádateľné hodnoty, napríklad Akadémiu vied, vysoké školstvo alebo ochranu pamiatok. Zato poddanej mase, ktorej sa prieči každá forma heterogenity, dáva do daru jednoduchú a, pochopiteľne, krehkú národnú identitu. V tom spočíva podstata populizmu. Populista považuje toleranciu za relativizmus, nie pre to, čím je, čiže pre politickú vôľu k mnohosti, k heterogenite, k irónii, k ochote hľadať na problémy a konflikty rôzne perspektívy.
A medzitým Orbán rabuje svoju krajinu. Aby mohol uniknúť zodpovednosti a trestu za rozkrádanie, musel skoncovať s nezávislosťou všetkých inštitúcií demokratickej kontroly, čiže s delením moci. Čo sa mu vďaka mlčanlivej asistencie spoločnosti podarilo. Ak niekto protestuje, tak ho ešte aj opozícia nechá padnúť, pretože koniec koncov všetky strany parlamentnej opozície vychádzajú z mylnej premisy, že v Maďarsku vládne demokracia, hoci aj ťažko poškodená. Zo strán parlamentnej opozície sa stali Orbánovi lokaji, z pohodlnosti, idiocie a skorumpovanosti.
Výzva študentom na stigmatizáciu vysokoškolských učiteľov presne poukáže na orbánovsky represívny systém. Táto politika, pretretá takmer náboženským prísľubom, že poddanosť tvorí národnú identitu a čistotu – politika dozadu namierenej transformácie spoločnosti, ustavičného zneisťovania horlivým prebásňovaním reálnych udalostí – radikálne zmenila vnímanie skutočnosti. Kto sa otvorene vzoprie tomuto vývoju a zdvihne hlas, môže počítať s tým, že jeho existencia postupne krok za krokom vyschne. Pestrosť jazyka Orbán ruší jazyka cynickým, jednorozmerným idiomom, definitívnym jazykom bez medzipriestoru, bez paradoxu, bez pochybnosti, bez humoru.
Je načase, aby diskusiu o zachovaní štátnej suverenity svojich členov a humanitárnych, monetárnych, zahraničnopolitických a bezpečnostných problémov Európska únia v záujme lepšej súdržnosti bez pardonu, účinne doviedla do konca. Všetky tieto problémy ako aj problém migrácie a klimatickej zmeny si žiada spoločné riešenie, ale to nemá nič spoločné s nedotknuteľnosťou základných demokratických hodnôt. To je nutné Orbánovi explicitne vysvetliť a on to musí pochopiť.
Pri stanovovaní základných pravidiel nebol nikto v Európskej únii pripravený na to, že si v nej vytvoria priestor totalitné tendencie. Je na čase hovoriť o tom otvorene. Nikto nemôže donútiť Uniu, aby sa vzdala svojich hodnôt. Prednostnou úlohu Únie by dnes malo byť postaviť sa takémuto útoku a zatlačiť ho, ak sa nechce sama zdiskreditovať, respektíve nechať donútiť vypovedať svoje základné pravidlá. Má ešte v sebe túto vnútornú energiu a integritu, želanie objasniť, čo sa tu deje? Už tak je deprimujúce, že vedenie Európskej ľudovej strany Orbána vyzýva len na symbolické gestá, ale nevyzýva ho, aby sa Maďarsko pripojilo k Európskemu súdnemu dvoru. Prečo sa na tom netrvalo, keď Európska únia má predsa voči svojim voličom, západoeurópskym daňovým poplatníkom, povinnosť zabrániť tomu, aby ich peniaze odtekali do korupcie na východe Európy? Pritom korupcia, úhlavný nepriateľ demokracie, je tu na východe nielen imamentná systému, ale aj jediný stabilný nosič moci. Teritórium, na ktorom Orbán & Co. operujú výnimočne vo veľkom štýle. To pre Európsku úniu už dávno nie je tajomstvo. Môže ju to len posilniť, ak jednoznačne pomenuje nebezpečenstvá, ktoré jej občanom hrozia. Ak to urobí, prešliape cestu k lepšej budúcnosti. Ak nie, kolaps nastane rýchlo.
„Keď si vysokoškolský študent” – končí sa vyššie citovaná pasáž, „a máš už dosť samozvaných ľavičiarskych výčinov, a máš pocit, že tvoj liberálny učiteľ je jediný, kto tu rozhoduje, čo je pravda, tak nám napíš mail na velemeny@888.hu, [vélemény = mienka] a my tvoj príbeh v rámci ochrany dát uverejníme.” Čo samozrejme dáva zelenú príbehom, ktoré si mocenský aparát na propagandistické účely vymyslí.
Kým som v to ráno rozprával študentom o literatúre a díval sa im do očí, nemal som žiadnu potrebu tým očiam nedôverovať. Nevedel som si predstaviť, že majitelia týchto očí by si chystali udavačský text radšej než diskusiu otázky k preberanej látke. A ak by to niekto predsa len robil, musel by som ho poľutovať, musel by som ho chrániť pred ním samým. Áno, to by som musel urobiť, sme tu, stojíme jeden pred druhým, toto sú naše dejiny a musíme si vziať späť jazyk, aby sme mohli vyrozprávať, čo sa okolo nás deje.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Allgemeine Zeintung. Ďakujeme Gáborovi Scheinovi, že sme ho mohli publikovať v slovenskom preklade.