Foto: Pavol Funtál / TASR
Keď som mala pätnásť, Miro Kusý bol môj hrdina. Stal sa hovorcom Charty 77 a režim zúril. Denník Pravda mu venoval úvodník s titulkom Čierny profesor. Miro bol pre mňa väčší hrdina ako Vinnetou s Old Shatterhandom dokopy.
Bolo to také ako u nich vždy, najpríjemnejšie miesto na oslavu toho, že sme spolu.
Ale nevedela som, ako vyzerá, prvýkrát som ho videla až tu, v predsieni krematória, na poslednej rozlúčke s mojím otcom. Len sa predstavil a zakondoloval, v čiernom obleku, so sklonenou hlavou. Celá jeho bytosť hovorila: som samozrejme tu, ale o mňa nejde. Bolo to v máji 1978.
Naposledy sme sa videli na silvestrovskej oslave s priateľmi u Mirovcov. Bolo to také ako u nich vždy, najpríjemnejšie miesto na oslavu toho, že sme spolu.
Koľkokrát sme tam takto boli? Nespočetnekrát? Raz dávno bola sobota a Miro vŕtal na záhrade studňu. Buchar mu rozdrvil dva prsty. Ale aj tak sa večer u nich s priateľmi konal, Miro to chcel. Sedel s nami so zafačovanou rukou, my sme jedli, pili a debatovali ako keby nič, on trochu žmúril omámený bolesťou. Ale vyzeral ako ten najspokojnejší človek.
Aj teraz na Silvestra sme hodovali a debatovali, ako keby nič. Ale vo vzduchu bola bolesť a bola to bolesť rozlúčky. Nikto z nás to nevedel lepšie ako on sám. Sedel medzi nami v čiernom tričku so zlatým motýlikom na krku, trochu bledý, ale najspokojnejší na svete. Teraz hovoril ešte o niečo menej ako obyčajne. Niekto sa ho už po polnoci spýtal, kto ho v živote najviac ovplyvnil. Odpovedal, že to bol asi jeho učiteľ na gymnáziu, jezuita a vynikajúci fyzik. Ako odmena za odvahu ostal Mirovi hlboký a pevný hlas, v ktorom nebolo nič roztrasené, žiadna stopa po ľútosti.
A až niekedy nadránom potichu odišiel spať. Ako keby hovoril – som tu s vami, ale pochopte ma: o mňa v skutočnosti nejde. Miro Kusý je stále môj hrdina. Niekto, kto mi dal dôkaz, že šťastie je možné.