Martin M. Šimečka dnes dostal za knihu Medzi Slovákmi Cenu Dominitka Tatarku.
Foto: Peter Župník / Stredoeurópske fórum
Kniha Martina M. Šimečku objavuje čoraz hlbšie vrstvy slovenskej identity. A je zároveň kronikou zlyhania – nielen Slovákov ako jednotného spoločenstva, ale i vnímavosti jeho intelektuálov.
Predovšetkým ide o nesmierne cennú sondu do sebahľadania slovenskej spoločnosti. Autor mal na to výborné predpoklady, keďže sa nenarodil slovenským rodičom, no zažil na vlastnej koži všetko, čo bolo u nás od osemdesiatych rokov na ponuke dňa.
Ako syn disidenta čelil na Slovensku ŠtB už v ranej mladosti. Potom musel pre politicky nevhodný pôvod zabudnúť na intelektuálnu kariéru: čakala ho kariéra lapiducha v bratislavských nemocniciach. Namiesto vysokoškolského štúdia vyhadzoval do smetí rakovinové nádory a výškraby po potratoch, či zametal podlahu v Domácich potrebách. Po revolúcii vyskúšal politiku, neskôr sa stal šéfredaktorom hneď niekoľkých mienkotvorných médií. Dnes je špičkovým stredoeurópskym prozaikom a novinárom.
On, pôvodom Čech, svoju knihu o Slovensku otvára sugestívnym obrazom. Začínajú deväťdesiate roky, práve sa rozdelila republika a v krajine vládne dusivý mečiarizmus, ktorý nás sťahuje na dno Európy. Šimečka sa vracia z matriky, kde si zmenil české občianstvo na slovenské. „Bol to zvláštny zážitok. Mal som povesť zradcu slovenského národa, pretože som verejne nesúhlasil so vznikom Slovenskej republiky. (…) Požiadať o slovenské občianstvo vyzeralo ako číre bláznovstvo, ja som však vedel, že ak chcem zostať žiť na Slovensku a verejne o ňom premýšľať, nesmiem si ponechať únikovú cestu. Pani matrikárka sa od dojatia rozplakala.“
Slováci, ktorí uspeli
Autor si onen výnimočný odstup ponecháva v celom texte: perspektívu Slováka, ktorým sa nenarodil, ale ktorým sa stal vlastným rozhodnutím. Jeho príbeh o nás začína ľahostajnosťou slovenskej spoločenskej elity voči sebe ako národu a voči jeho osudu. Autor postupne vysvetľuje, ako sme k tejto ľahostajnosť dospeli počas komunizmu a po novembri 1989. A potom rozpráva o súčasnosti a o prebúdzajúcom sa spoločenstve Slovákov, ktorí sa svojej ľahostajnosti zbavili.
V tomto smere je jeho kniha naozaj zásadná. Už len samotné rozmýšľanie o slovenskosti bez pátosu a nacionalizmu je u nás nesmierne zriedkavé. Tak ako každý schopný národ, aj my potrebujeme intelektuálne uchopiť a prijať fakt našej existencie ako komunity. Ako obyvateľov dolín a nížin, ktorí sa spolu cítia dobre a ktorých spája viac ako len jazyk a štátne zriadenie. Lebo národné povedomie, identitu a spolupatričnosť nestačí bezmyšlienkovite zažívať každý deň v dave na ulici a konzumovať ju v bryndzových haluškách a borovičke. Treba sa o nich rozprávať, treba o nich písať a treba ich pestovať.
Martin M. Šimečka sa dopracoval aj k ďalším zaujímavým postrehom. Napríklad že naša relatívne krátka história nemá byť zdrojom národných komplexov, ale paradoxne, výhodou voči susedom hrdým na stáročia svojich kráľov, učencov a dávne územia.
Martin M. Šimečka často rozmýšľa o komunistoch, disidentoch či osobnostiach nedávnej histórie. Je však smutné a nanajvýš symbolické, že pol milióna Rómov sa Medzi Slovákmi takmer neobjaví.
Autor akceptuje, že ako národ si začíname svoju existenciu uvedomovať až pomerne neskoro, na konci Novoveku. Mýty o svojich zlatých počiatkoch preto vytvárame narýchlo, nešikovne a nepresvedčivo. Veď pokusy zmeniť veľkomoravské knieža Svätopluka na Slováka musia znieť absurdne, či už jeho socha na bratislavskom hrade bude zvierať štít s dvojkrížom, alebo rovno slovenský cestovný pas.
Podľa neho však práve absencia našich veľkolepých dejín zaručuje, že národnú identitu nemáme poznačenú historickými vzorcami vlastnej nadradenosti (Maďari), vymedzovaním sa voči vonkajším či vnútorným nepriateľom (Poliaci), ani smiešne arogantnou bohorovnosťou Čechov.
Šimečkov zakladateľský mýtus o veľkom Slovensku a Slovákoch nezačína Štúrom, Štefánikom ani Tisom. Je to príbeh o národe, ktorý získava svoju výnimočnosť práve dnes. 25 rokov po založení funkčného a nezávislého štátu sme sa postupne vyšvihli na schopného medzinárodného aktéra s výkonnou ekonomikou a na lídra v regióne, v ktorom ostatné krajiny upadajú do autokracií, nacionalizmov a letargie. Martin M. Šimečka rozpráva o zrode úspešného Slovenska, ktorého rozkvet zažívame práve my, v tomto momente:
„V slovenských dejinách niet éry, na ktorú by Slováci mohli spomínať ako na éru zašlej slávy či zlatého veku. Ten totiž nastal práve teraz. Nielenže nikdy v minulosti sa nemali lepšie, ale nikdy v minulosti sa ani nepriblížili k svojmu dnešnému významu v Európe. To nie je mýtus, to je ich národný príbeh, ktorý by si mali rozprávať a dať tak vyšší zmysel svojej existencii v čase plynúcom oboma smermi.“
Šimečkovi sa podarilo rozpovedať o našich premenách vynikajúco a vôbec neprekáža, že niektoré heslá a udalosti vo svojom slovenskom beštiári pritiahol za vlasy. Oveľa väčším problémom sú naši démoni, ktorých si jednoducho nevšimol.
Slováci, ktorých nevidíme
Autor sa vo svojej knihe vyrovnáva s pôsobením slovenských katolíkov, osobitnú kapitolu venuje našim Maďarom. Často rozmýšľa o komunistoch, disidentoch či osobnostiach nedávnej histórie. Je však smutné a nanajvýš symbolické, že pol milióna Rómov sa Medzi Slovákmi takmer neobjaví.
Jasné, možno s ním tak po slovensky súhlasiť: Cigoši akurát smrdia, kradnú puklice a spálili nám Krásnu hôrku. Alebo o čosi decentnejšie: medzi Rómami ani niet veľa ľudí, ktorí by o svojom etniku s niekým ako Šimečka dokázali diskutovať. V knihe však nájdeme toľko výnimočných momentov a vzácnych myšlienok, že žiadne lacné vysvetlenia neobstoja – sám autor si nastavil latku príliš vysoko.
V celej knihe sa o Rómoch zmieňuje len veľmi výnimočne a zásadne ako o treťotriednej kulise niečoho dôležitejšieho, slovenskejšieho. Jedným slovom, Rómovia sú preňho rovnako intelektuálne neviditeľní, ako sú neviditeľní pre väčšinovú populáciu a jej politikov. V tomto zmysle si lekciu zo slovenskej ľahostajnosti odrobil na jednotku.
Poctivo uvažovať o našej spoločnosti a jej ľahostajnosti sa však bez Rómov nedá. Sú medzi Slovákmi od nepamäti a mierou ľahostajnosti voči nim by sme mohli merať našu slovenskosť. Tú istú slovenskosť, ktorej extrémne prejavy prechádzajú z ľahostajnosti do strachu a nenávisti, a ktoré stelesňujú Rómovia. A práve na nich, nie na migrantoch, parazituje moderný slovenský fašizmus. Pred pár rokmi vedel Kotleba slovo „utečenec“ sotva napísať bez pravopisnej chyby. Živila ho antirómska agenda.
Martin M. Šimečka si na jednej strane všíma problém slovenského fašizmu veľmi podrobne, odbavuje ho však historizovaním a ideologickými koreňmi. „Cigánsky problém“ bol pritom dôležitou témou slovenského nacionalizmu už za čias komunizmu a spôsoboval vrásky vtedajším slovenským politickým elitám (a rovnako ako inde v našom regióne ho nedokázali vyriešiť).
Vzťahom k Rómom pritom môžeme „merať“ aj vzťahy medzi samotnými bielymi Slovákmi. Napríklad, aký je váš postoj k tomuto etniku? Máte spontánnu potrebu hovoriť o ich chudobe a diskriminácii, alebo o ich zločinoch a znásilňovaní vlastných detí? Čokoľvek odpoviete, pred iným Slovákom vás to okamžite definuje a určí, aký vzťah k sebe zaujmete.
Je preto dôležité premýšľať, ako nás formuje spolužitie s menšinou, ktorú na jednej strane vnímame takto vyhrotene, na druhej strane ju z našej kolektívnej identity celkom vytesňujeme. A ako nás formujú naše vlastné stereotypy o nich.
Národy, ktoré nás inšpirujú
V knihe nájdeme aj niektoré drobné nepresnosti, to však nie je problém. Autor exceluje v abstrakcii a konkrétne príklady mu slúžia skôr ako ilustrácie Myšlienky, akú nám chce v danej kapitole predostrieť. V detailoch sa môže mýliť.
Napríklad keď dôvodí, že Poliaci nepoznajú tradíciu spomínaného fašizmu, na rozdiel od Maďarov či Slovákov. Akoby prehliadal, že fašizmus nemusí mať len štátotvornú podobu. Fašizmus, to sú aj masové organizácie, ktorých cieľom je totalitná vláda a násilie. Osobnosti hypnotizujúce občanov rasovou nenávisťou. A novinové titulky, pred druhou svetovou vojnou vyzývajúce Poliakov spraviť so Židmi poriadok, keď ich už likvidujú aj takí Nemci (a Poliaci ich začínajú s chuťou likvidovať tiež). Poliaci toto všetko mali, s výnimkou vládnej strany hajlujúcej v parlamente. Takže nie všade sa dostali k politickým funkciám, tak ako u nás či v Maďarsku, no tradíciu a obrovský vplyv si zachovali dodnes.
Stačí sa každý rok 11. novembra postaviť na kruhový objazd v centre Varšavy, ktorý nesie meno Romana Dmowskeho, poľského židobijcu a hrdého zástancu Mussoliniho vlády. Popoludní vás tam minie najväčšia nacionalistická demonštrácia v Európe, ktorej 60 tisíc účastníkov bude nosiť vlajky predvojnových fašistických organizácií ako je ONR a v dave nájdete nielen hajlujúcich mladých mužov, členov poľského parlamentu a vládnej strany PiS, ale aj Slovákov: Kotlebov poslanec Mazurek bude na pódiu otrasnou poľštinou koktať o slovanskej vzájomnosti. Veru, onen neexistujúci poľský fašizmus inšpiruje ešte aj u nás.
Non-fiction o beletrii
Napriek týmto nedostatkom túto knihu nemožno nečítať. Slovensko rozmýšľa o sebe samom príliš málo a príliš slabo a Medzi Slovákmi vypĺňa túto medzeru majstrovským spôsobom. Precízne vykresané a dojemna vyleštené vety je slasť čítať a čitateľ má chuť vracať sa k najlepším pasážam znova a znova. A treba to robiť.
Medzi Slovákmi určite nie je vyčerpávajúcou správou o našej spoločnosti, možno ju však čítať ako literatúru a vysoko kvalitnú beletriu. Alebo ako originálny román o živote akejsi imaginárnej spoločnosti, keďže tá naša v takejto nekompletnej forme nikdy neexistovala. Tak ako moderné Slovensko nikdy neexistovalo bez svojich Rómov.
Šimečkovo posledné dielo je možno najlepšia slovenská kniha roku 2017. Rozprávka o nás, o bielom Slovensku a o jeho intelektuáloch, ktorým sa podarilo zvíťaziť nad démonmi a nasmerovať nás na správnu cestu. Čítajme si ju pred spaním, nech sa nám lepšie vstáva do rannej reality, ktorá má od večerných snov stále ďaleko.
Text vznikol pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi. N Press, Bratislava 2017.
