Le Châtelard, Saint-Sigismond,. Foto: Jean Gaumy / Magnum Photos
„Každý, kto rozmýšľa, je nešťastný,“ hovorí Sergej Dovlatov v jednej zo svojich poviedok. Niektoré vrany krákajú celý deň, iné nemajú čo povedať. Vidím jednu z nich, ako sa kráča hore-dolu po mojom trávniku ako Hamlet po scéne. Trápi ju akýsi neriešiteľný problém, dačo, z čoho sa vrana nevie sama vysomáriť. Ale zrejme jej to stojí za pokus, napriek randálu, čo robia jej príbuzní, čo jej poletujú nad hlavou, akoby cesta, nad ktorou majú dozor, nebola posiata len popadaným lístím a škvrnami ľadu, ale aj zvieratami, čo čerstvo prešli autá.
Tajomný pocit
Keď sa ľudia sťažovali na krutú zimu, môj nebohý otec, ktorý vždy našiel pekné slovo takmer na všetko, ich zvykol utešovať tým, že im pripomenul radosť z taniera horúcej polievky a silného trúnku, za mimoriadnych okolností prípustného aj v skorších denných hodinách. Tvrdil navyše, že zima zvyšuje sústredenie mysle. Len čo vyjdeme von, všetky potrebné činnosti vykonávame s nezvyklou inteligenciou a rýchlosťou, na rozdiel od ľudí, čo si môžu dovoliť vylihovať v tieni na dákom stredomorskom či karibskom ostrove. A vo chvíli, keď si ľahneme, čas stratí svoju platnosť a môžeme meditovať o večnosti, veril Cioran.
Dejiny, povedal, plodia ľudia, ktorí vstávajú a sú činorodí. Možno byť rojkom alebo chmuľom na Severnom póle? Môj otec o tom pochyboval. Ako asi znie Berlioz, keď je vonku 40 stupňov pod nulou? Alebo Schumann? Radšej ani nechcel vedieť.
Práve som chcel dodať, že keby Platón a Sokrates museli zoškrabávať ľad z predného skla a pasovať sa so zdochnutým akumulátorom, keď som si s hrôzou uvedomil, že napriek našim nekonečným zimám v New Hampshire a našej údajne zvýšenej úrovne inteligencie sme tu v poslednom čase nevyprodukovali jediného filozofa, ktorý stojí za zapamätanie.
Možno byť rojkom alebo chmuľom na Severnom póle?
Takže ten tajomný pocit – aký sa ma zmocňuje uprostred noci, keď vstanem a naboso potichu zídem do studenej kuchyne pozrieť sa na teplomer vonku – že som na pokraji hlbokého pochopenia, čohosi hodného Pascalových úvah o tichu nekonečného vesmíru, je vlastne úplná kravina. No, možnože nie úplná: človek s jasnou mysľou sa cíti byť slobodný, ako pán svojho osudu. Prečo by vlastne filozofia mala byť nezlučiteľná s namáhavou úlohou sebazáchovy? Keď lopatou zhadzujem zo strechy sneh, nenápadne sa sám na seba s pozerám s takým obdivom, akoby som bol Nietzscheho nadčlovek.
Obklopený mysliteľmi
Nepomôžem si, no napriek tomu všetkému sa mi zdá, že som obklopený hlbokými mysliteľmi: mladá krava, čo sa zarazene pozerá na pole pokryté prvým snehom; môj pes kríženec, ktorého volám Schopenhauer a ktorý vzdychá priviazaný k ťažkej reťazi či ten, čo mi pripomína Karla Marxa a ktorého som videl brechať na policajtov, keď ich džíp prechádzal okolo jeho domu. Dokonca sa zdá, že aj jazero pred zamrznutím onemelo od nerozhodnosti a stratilo sa v myšlienkach. A pokiaľ ide o mačky, po verandách za okolitými domami sa zakrádajú aspoň dvaja Wittgensteini a jedna veľká dlhovlasá čierna pruhovaná mačka; tá sa mi chodí obtierať o nohy a dal som jej meno Boethius, podľa autora Útechy z filozofie, jednej z najobľúbenejších kníh v stredovekej Európe.
Nezodpovedané otázky
„Žiaden filozof nikdy neovplyvnil postoje ľudí ani len na ulici, kde žil,“ povedal vraj Voltaire. No ja tomu neverím. Keď nastane zima a udierajú čoraz väčšie mrazy, dokonca aj dym, stúpajúci z komínov susedných domov možno nazvať filozofujúcim.
Vidím, ako stúpajúc pohybuje perami a rozpráva ľahostajnému nebu o našej osamelosti, o našich utrápených mysliach a vášňach, ktoré pred sebou navzájom tajíme, o zázraku a bolesti našej smrteľnosti a o tom, že jedného dňa z tejto zeme zmizneme.
Ticho predtým, než začne padať sneh, má hĺbku katedrály. S úžasom sa pozerám na holé stromy, na to, ako sivé denné svetlo pomaly ustupuje po holých poliach a na myseľ sa mi derie báseň Emily Dickinsonovej práve o takomto zimnom popoludní – chladnom a bezveternom, keď padá nadprirodzené svetlo a tiene zadržujú dych – a o bolesti, ktorú to v nás vyvoláva a po ktorej neostávajú žiadne jazvy, len jasnejší pohľad do vlastného vnútra, kde sa skrývajú všetky významy a nezodpovedané otázky.