Politika je beznádejne emocionálna záležitosť. Pritom o politických ideách – ako sloboda či rovnosť – sa veľmi často hovorí ako keby to boli suché koncepty spísané v seminárnej miestnosti alebo výsledky teoretických diskusií. Lenže súčasťou politickej myšlienky je pocit. Speváčka Nina Simone raz povedala, že sloboda je “jednoducho pocit”, pocit “byť bez strachu”. Spravodlivosť je stav vecí, ale aj stav úľavy, eufórie, jasot.
Foto: Raymond Depardon / Magnum Photos
A politická argumentácia vo svojej najlepšej podobe obsahuje aj vášnivé vyjadrenie silných pocitov a skúseností. Nie všetky emócie sú v politike práve vítané. Napríklad, nenávisť a strach smerujú k vylučujúcemu správaniu a spravidla nás vedú k nespravodlivým a unáhleným rozhodnutiam.
Možnože súčasťou politiky by mala byť láska. Myslím, že by v nej mohla zohrať lepšiu úlohu než nenávisť a strach. V Spojených štátoch v prezidentských voľbách 2016 Trumpovi oponenti na plagátoch opakovali “Láska pretrumpne nenávisť”. Ale slovník lásky takisto používal pred voľbami i po nich aj Trump. Napríklad o dave zhromaždenom na jeho inaguruáci: “vidím tu more lásky”. Mnohí tvrdia, že láska je v politike prázdna hodnota: emócia natoľko zneužiteľná, že nenesie nijaký význam. Myslím si, že to je omyl. Láska má potenciál byť v politike transformatívnou silou.(…) Nechcem definovať to abstraktné podstatné meno – láska. Tým, čo ma zaujíma, čo ma skoro až prenasleduje, je sloveso: čo to znamená milovať. Z vlastnej skúsenosti je mi jasné, že k láske patrí hlboká starosť, že láska je spojená s trvalým stavom podpory, je to sila prenášaná jednou osobou na druhú, že ju tvoria vzťahy, plné očakávaní bezpečia a prítomnosti.
Ako sa má láska k politike?
Najskôr poviem, čo mám na mysli pod “politikou”. Začnem politikou v praxi: moja skúsenosť mi hovorí, že politika znamená množstvo vecí: je to chaotické pokrikovanie politikov v parlamente, organizovanie, vadenie sa, smiech v mrňavej miestnosti noc pred protestným zhromaždením, subtílna mocenská hra medzi dvomi ľuďmi počas rozhovoru, slovné pretláčenie za nejaké konkrétne rozhodnutie. Politika, skrátka, je súborom činností, často kolektívnych, súvisiacich s tým, ako má byť vykonávaná, respektíve usmerňovaná a limitovaná moc.
Čo má teda s politikou láska? V niektorých domorodých tradíciách sa po stáročia hľadá spôsob, ako láska, respektíve, čosi s ňou príbuzné, môže hrať rolu v kolektívnom rozhodovaní. V pôvodnej maorskej kultúre na Novom Zélande figuruje aroha (ktorú môžeme voľnej preložiť ako láska) – ako kľúčová hodnota v rozhodovaní sporov. Náboženské tradície oceňovali lásku ako prax každodennej etiky. Aktivisti sa odvolávali na lásku na plagátoch a v sloganov, pri protivojnových protestoch, v zápasoch za rovnosť v uzatváraní manželstva alebo v ľudskoprávnych kampaniach.
V 19. a 20. storočí socialistickí a antikoloniálni myslitelia takisto rozvíjali ideu lásky ako oživujúcej politickej sily. Che Guevara v šesťdesiatom piatom v jednom z listov napísal: “Riskujem, že budem vyzerať smiešne, ale chcem povedať, že skutočný revolucionár je vedený veľkým pocitom lásky.” Michael Hardt, profesor literatúry na Duke University v Severnej Karolíne, rozvíja túto súvislosť a je zrejme najaktívnejším súčasným teoretikom skúmajúcim implikácie lásky v politike.
Myslitelia radikálnej černošskej tradicíe, v 20. a aj 21. storočí – najmä elektrizujúci Cornel West a James Baldwin – sa tiež pohrávali s potenciálom lásky v politike. Pohrávali sa s ňou takisto liberálni politici a politológovia: bývalý prezident Jimmy Carter volal po vláde “naplnenej láskou”; český spisovateľ a politik Václav Havel mal víziu vlády, ktorá by “vyžarovala lásku”; americká filozofka Martha Nussbaum písala o “občianskej láske”; a Hillary Clinton vo svojej prezidentskej kampani roku 2016 chcela “viac lásky a vľúdnosti” v Spojených štátoch.
Láska by podľa môjho názoru mala byť cnosťou a konečným cieľom politiky: to chápem pod “politikou lásky”. Inými slovami, schopnosť praktizovať lásku – zamerať teplo v hlbokom zmysle smerom k niekomu druhému – by mala byť črta, ktorá sa v politike oceňuje. Mali by sme obdivovať a dodávať odvahu tým, ktorí sú v politickej praxi motivovaní láskou (viac než mocou a dominanciou), a vyjadrujú ju politickými činmi.
Táto všeobecná politika lásky – v ktorej je láska konečným cieľom politiky – necháva priestor pre rozličné predstavy o láske. Súčasťou projektu posilňovania všeobecnej politiky lásky je budovanie moci rétoriky lásky, podobne ako neoliberálna ekonomika preukázateľne zahŕňala moc ideí individualizmu, slobody a výkonnosti. Lenže “láska” má mnoho rôznych výkladov – možno ju, práve tak ako slobodu a rovnosť, interpretovať rôznymi spôsobmi; videli sme pri úplne odllišnom používaní “lásky” Clintonovej a Trumpa vo voľbách 2016.
Hlavným zmyslom všeobecnej politiky lásky je, aby láska bola tým, čo udáva smer a je východiskom či normou politických debát. Všeobecná politika lásky spája politiku s dennodennou skúsenosťou. Pripomína nám, čo už dávno zdôrazňuje feminizmus: že osobné je politické. Odvádza nás od individualizmu a sebectva, keďže, ako to Iris Murdoch napísala v The Sublime and the Good (1959), láska “je mimoriadne náročné uvedomenie si, že čosi iné než my sami je skutočné”. Vedie nás smerom k politike zohľadňujúcej toho druhého: politike nasmerovanej na iných.
Napriek tomuto všetkému všeobecná politika lásky nestačí, pretože je vágna a nerealizuje plný politický potenciál lásky. Musí sa na ňu napojiť radikálna politika. Logika radikálnej politiky má minimálne tri vzájomne prepletené prvky, ktoré sú tu relevantné.
Po prvé, vníma dejiny a kontext. Radikálna politika lásky – radikálna v pôvodnom zmysle slova, čiže taká, ktorá sa snaží uchopiť veci v ich koreňoch – vidí dejiny ako kombináciu ekonomického, sociálneho a kultúrneho príbehu o tom, prečo sa súčasné spoločnosti stali takými, aké sú. Našim spoločnostiam chýba láska preto, ako je uspôsobená štruktúra našej ekonomiky, ktorá funguje na vykorisťovaní a chamtivosti, a tým berie ľuďom čas potrebný na to, aby ich vzťahy mohli byť naozaj vzťahmi lásky. Spoločnostiam chýba láska pre nerovnú spoločenskú štruktúru, ktorá zanecháva ľudí doráňaných, osamelých a navzájom vzdialených v čomsi, čo majú byť spoločenstvá. Láska im chýba pre patriarchálne, dominantne biele alebo s nimi súvisiace sily, ktoré vytvárajú podmienky násilia, neistoty a nedôvery.
Nemecký psychológ Erich Fromm k tomuto kontextuálnemu vysvetleniu mieril pred viac ako päťdesiatimi rokmi – v Umení milovať (1956) tvrdil, že “sociálna štruktúra západnej civilizácie a duch, ktorý z nej plynie, nepomáha rozvíjaniu lásky”. Musíme predefinovať Frommovu analýzu, ktorá je najmä ekonomická a sociálna, aby sme mohli identifikovať, ako sú štrukturálne modely ako rasa, rod, výkonnosť a ďalšie, rozložené v súčasných spoločnostiach.
Ak bol niekto obeťou sexuálneho násilia alebo obeťou bielej dominancie, ťažko môžete očakávať, že bude spontánne naklonený kódu lásky. Radikálna politika lásky je viazaná povinnosťou odčiniť historické krivdy a jestvujúcu nespravodlivosť. Táto logika musí “rozmýšľať konštelačne”, či, slovami nigérijsko-amerického spisovateľa Teju Cola: musíme rozmýšľať o tom, ako je láska votkaná do siete ostatných hodnôt a vzťahov, na ktoré treba takisto dbať – kvôli láske, pretože inak sa nemá ako uskutočniť.
Po tretie, radikálnosť v tomto zmysle znamená zmeniť abstraktné záväzky na pozitívnu aktivitu. Radikálna politika lásky by teda mala dbať na Che Guevarovu výzvu “každý deň sa usilovať o to, aby sa láska živého ľudstva pretransformovala do faktických skutkov”. Jednou z osobitne sľubných aplikácií radikálnej politiky lásky je proces, ktorý opisuje Angela Davis vo svojej knihe Sú väznice prekonané? (2003) ako “dekarceráciu” trestného práva: prekonanie istoty, že spoločnosť sa má spoliehať na väzenie ako odpoveď na zločin. Väznice stelesňujú zlyhávanie lásky v inštitucionálnej podobe: zbavujú jednotlivcov v ich sociálnom kontakte nehy a žiadajú od nich, aby sami seba vnímali na základe najhoršej veci, ktorej sa v živote dopustili. Dekarcerácia predstavuje súbor stratégií, ktoré by skoncovali s inkarceráciou mladých ľudí, zrušili krátkodobé tresty, posilnili efektívny prístup a rehabilitáciu u jednotlivcov s vážnymi problémami – predstavuje pokus priviesť na scénu lásku.
Ďalším procesom, ktorý by mohol slúžiť ako signálne svetlo založené na láske by mohlo byť zavedenie všeobecného základného príjmu – Universal Basic Income (UBI), ktorý by vyplácali vlády v rámci jednotlivých politických komunít, spravidla mesačne, s tým, že tento príjem by nebol viazaný na prácu ani iný status. Všeobecný základný príjem má potenciál oslobodiť ľudí od vykorisťujúcich pracovných vzťahov, veľmi vzdialeným od vzťahov lásky. Keby bol všeobecný základný príjem nastavený dostatočne veľkoryso, mohol by dať ľuďom čas a priestor na pestovanie lásky priamo v komunite s rodinou, priateľmi a susedmi. Všeobecný základný príjem by mohol byť súčasťou ekonomickej platformy, ktorá už nepovažuje ľudské bytosti za Homo economicus (jednotlivcov sledujúcich vlastné záujmy) ale skôr za navzájom od seba závisiacich, spoločensky prepojených, milujúcich členov širšieho spoločenstva.
Oba tieto príklady si vyžadujú, aby sa štát ujal veci lásky a podporoval ju – ale radikálna politika lásky by sa mohla odraziť aj na politickom aktivizme ako takom. Mnoho aktivistov vo svojom totálnom zasvätení veci, za ktorú bojujú, veľmi často vyhorí v boji s vlastnou únavou, pochybnosťami o sebe, zdravotnými a duševnými problémami, s osamelosťou. Radikálna politika lásky presúva význam solidarity a vzájomnej starostlivosti do stredu pozornosti a pripomenie ľuďom potrebu starostlivosti o seba a lásky k sebe samému.
V Spojených štátoch existuj aktivistická skupina, ktorá sa snaží uplatňovať radikálnu politiku lásky – volá sa Love-Driven Politics Collective. Jej spoluzakladateľom je David Kyuman Kim, ktorý je zároveň profesorom religionistiky na Connecticut College a s pomocou štúdia morálnych, náboženských, a politických, kritických tradícií pracuje na tvorbe verejnej etiky lásky. Je presvedčený, že “sme dopustili, aby pulz progresívnej politiky ochabol”. To je jeden z dôvodov, prečo progresívna politika ľudí tak mimoriadne nebaví.
Radikálna politika lásky, ktorú sa snažím načrtnúť, sa významne líši od existujúcich textov o láske v politike. Je to rozvinujteší pojem než odkazy, ktoré sa občas ledabolo objavili v liberálnom politickom diskurze postáv ako Hillary Clinton. Okrem toho, v tejto radikálnej politike lásky ide skôr o lásku zameranú na nás samých a ďalších ľudí, ktorí sú účastníkmi politického procesu, než o lásku zameranú primárne k národu alebo krajine, ako to navrhovala Martha Nussbaum. Ide tu skôr o lásku ľudí k ľuďom, než o vlastenectvo. Nie je to taký vylučujúci a nebezpečný prístup ako výzvy, aby ľudia milovali abstrakcie ako “národ” alebo “štát”.
Radikálna politika lásky nie je pasívna. Nelegitimizuje politiku rýchlych a ľahkých riešení. Pripomínam, že najprv musí byť nastolená spravodlivsť – než sa bude môcť kompletne uplatniť láska. A niekedy samotná láska vyžaduje hnev, konflikt a konfrontáciu. (…)
Hannah Arendt vo Vita activa (1958) vyslovila obavu, že “lásku… zabíjame, či skôr dusíme v momente, keď ju staviame verejne na odiv”. Predpokladala, že “láska – použitá na politický účel – sa môže jedine zvrhnúť a stať falošnou”. Rozhodne mala pravdu v tom, že musíme byť na pozore pred manipuláciou a pervertovaním tohto slova v politike. A projekt tvorby radikálnej politiky lásky nepochybne znamená aj tvorivú re-imagináciu očakávaní, ktoré by sme mali mať v rámci politických vzťahov. Lenže láska je vždy a všade projektom zasievajúcim ambiciózne očakávania v rámci definovaných vzťahov. Radikálna politika lásky žiada len rozšíriť typy vzťahov, ktorých sa očakávania lásky môžu týkať.
Na negatívne emócie v politike nemôžeme odpovedať tým, že budeme chcieť emócie z politiky vykoreniť.
Radikálnej politike lásky v skutočnosti nestojí v ceste to, že existuje hnev, a bariérou nie je ani samotná povaha lásky. Bariérou je kombinácia kŕčovitého ideologického diskurzu a paralyzujúceho cynizmu, ktorý tak masívne presakuje celým súčasným politickým diskurzom. Na to, aby sme mohli otvoriť priestor láske v súčasnej dobe, potrebujeme rozšíriť to, čo je považované za politicky možné, zoči-voči tomuto cynizmu.
Dnes viac než kedykoľvek predtým vidíme prítomnosť emócií v politike, hlavne negatívnych. Odpoveďou nemôže byť snaha vyhodiť z politiky emócie ako také. Márne sa budeme pokúšať trvať na pokojnom, racionálnom diskurze. Jediná cesta je preskúmať, aké emócie majú v politike svoje oprávnené miesto, mať jasno v tom, čo týmito emóciami rozumieme a prekladať ich do politickej praxe. Takto sa možno, ale len možno, podarí, že láska nakoniec tromfne nenávisť aj s Trumpom.
Text vyšiel na stránkach portálu AEON. Max Harris bude hosťom Stredouerópskeho fóra 2017 v Bratislave.