Francúzsky prezident sa zrejme nazdáva, že sa jeho americký kolega dá ľahko zmanipulovať v prospech Francúzska.
Foto: Pierre Suu/Getty Images
Každý, kto sledoval zvláštny tanec Donalda Trumpa s Emmanuelom Macronom v Paríži – večera v reštaurácii v Eiffelovej veži, kam žiaden Parížan ani nepáchne, či kamarátska atmosféra na tlačovej konferencii, ktorá konečne rozptýlila obavy Trumpovho parížofóbneho priateľa „Jima“ – mohol nadobudnúť dojem, že týchto dvoch mužov viedli zmiešané, ak nie záhadné motívy. Trumpove motívy sa dajú pochopiť dosť ľahko: jednak chce, aby sa k nemu správali ako k veľkému zvieraťu a hoci už je tým najväčším zvieraťom, ešte stále si to potrebuje dokazovať, a jednak sa tešil, že si môže pozrieť špičkovú vojenskú prehliadku s množstvom vojakov a tankov. Na oplátku sa párkrát pozitívne vyslovil o Macronovi a Francúzsku, krajine, ktorá – ako podľa všetkého zistil len vo chvíli, keď čítal svoj prejav – je najbližším spojencom Ameriky. Rozlúštiť, čo sledoval Macron, je trochu komplikovaniejšie, no aj to sa dá vysvetliť, ak rozuzlíme zamotané klbko francúzskej politiky.
Mnohí ľudia nepochopili alebo skreslili Macronovo víťazstvo vo francúzskych prezidentských voľbách – asi toľkí ako tí, čo nepochopili alebo skreslili Trumpovo víťažstvo v USA – z dôvodov, ktoré vlastne ani nie sú veľmi odlišné. Macrona oslavovali za to, že prelomil tesné zovretie, v ktorom údajne úrad francúzskeho prezidenta držali dve mainstreamové strany: republikáni a socialisti. V skutočnosti strana republikánov existuje len niekoľko rokov. Je jednou z celého radu narýchlo premenúvaných a reorganizovaných strán, ktoré sú si odjakživa v podstate veľmi podobné: viac-menej gaullistické v zahraničnej politike, viac-menej tradičné vo vnútorných otázkach a – na rozdiel od svojich amerických obdôb a k svojej nesmrteľnej zásluhe – vždy zastávajúce neochvejný postoj proti extrémnemu etnicko-nacionalistickému krídlu, ktoré predstavujú Le Penovci, père et fille. (Osoby typu Bannona a Millera nemajú šancu do francúzskeho cirkusového stanu ani len nakuknúť.)
Poslední traja konzervatívni prezidenti vyšli z rozličných strán. Valéry Giscard D’Estaing reprezentoval Národnú federáciu nezávislých republikánov. Jacques Chirac bol šéfom Rassemblement pour la République (Združenia za republiku). Nicolas Sarkozy stál na čele Zväzu za prezidentskú väčšinu a neskôr Republikánov, strany, ktorá vznikla len v snahe získať mu späť popularitu po odchode z úradu prezidenta. Neuspela. Všetky tieto strany však patria do tej istej rodiny, jediného politického zoskupenia vo Francúzsku, ktoré skutočne zaváži – je to trochu rozhegané, neustále oživované zoskupenie rôznych sekt a podsekt, ktoré sa medzi sebou vadia, bojujú a delia, ako to v rodinách býva zvykom.
Konzervatívna rodina, tak ako jej ľavicový proťajšok, existuje v podstate nezmenenej podobe prinajmenšom od čias Parížskej komúny, ba možno od čias Revolúcie, momentálne jej však chýba vedúca osobnosť. V rámci ľavice hrala socialistická strana tradične druhé husle a bola v tieni komunistov až do šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď si z nej François Mitterrand spravil svoj vlastný nástroj. V poslednom čase síce zaslúžene upadla do hlbokej depresie, málokto však pochybuje o tom, že širšia ľavicová rodina, ktorá sa naďalej teší veľkému vplyvu v médiách a školstve, stále žije. „Vo Francúzsku je legitimita vždy naľavo,“ hovorí neveľmi ľavicový filozof Pascal Bruckner. Aj preto je jedným z hlavných rivalov, s ktorým sa Macron bude musieť vyrovnať, Jean-Luc Mélenchon, po tom, čo ho posledné voľby vyniesli do čela tvrdej ľavice. Mélenchon sa hlási k tradíciám veľkého Jeana Jaurèsa a vytvoril si vlastnú stranu, La France Insoumise (Vzpurné Francúzsko). Zatiaľ vyčkáva, kým sa Macron pokúsi o ekonomickú reformu. Najväčšej výzve bude čeliť na uliciach, keď na jeseň vypuknú manifestácie.
Dokonca aj oslavy Dňa republiky 14. júla majú v sebe kráľovskú DNA.
Rocardisti – patrí k nim aj Macronov ministerský predseda Édouard Philippe – sú zástancami voľného trhu pod prísnym dohľadom a smernicami vlády, verejných služieb, ktoré nesmú byť príliš centralizované a neefektívne, a celkovo nedogmatického prístupu k politike. K problémom krajiny pristupujú ako ku konkrétnym modalitám, a nie abstraktným modelom. (Mal som kedysi príležitosť vystúpiť vo francúzskej televízii spolu s Rocardom, bolo to v čase škandálov Clintonovej vlády. Rocard patrí k tým ľuďom – aj Al Gore je možno z tejto kategórie – ktorí pôsobia oveľa silnejším dojmom v súkromí ako na verejnosti, tryskajú inteligenciou a zvodným šarmom, čím sa vysvetľujú aj veľké očakávania aj sklamania.)
Emmanuel Macron je však presvedčený, že objavil hlavnú Achillovu pätu francúzskeho sociálnodemokratického pragmatizmu a príčinu, prečo sa mu málokedy podarilo dostať k moci alebo si ju dlhšie udržať. Vidí ju v tom, že centristickej tradícii chýba dôstojný háv „kráľovskej“ autority, bez ktorej si Francúzi svojho prezidenta dodnes nevedia predstaviť. Francúzsko je colbertovský štát (nemám na mysli amerického komika Stephena Colberta, ale jeho menovca Jeana-Baptista, ministra zo 17. storočia). Odkedy Francúzsko existuje, vždy malo vysoko centralizovanú vládu so silnou autoritou a sídlom v Paríži. Dokonca aj oslavy Dňa republiky 14. júla majú v sebe kráľovskú DNA. Charles de Gaulle vybavil prezidentský úrad Piatej republiky všetkými honosnými atribútmi kráľovstva: francúzsky prezident je negenetický kráľ. Po vládach troch rois fainéants, slabých kráľov, sa Macron snaží zlúčiť praktickú stránku Rocardovskej politiky s royalistickým čarom Gaullistických ambícií – odtiaľ čudesná zmienka o tom, že ako prezident chce pripomínať Jupitera. Chcel tým povedať, že jeho pragmatické plány budú mať olympské dôsledky.
A toto je aj dôvod, prečo stavil kartu na Trumpa. V rámci gaullistickej tradície sa Francúzi neprejavujú inštinktívne protiamericky a k americkým prezidentom sa správajú ako k seberovným – alebo prinajmenšom kozmeticky seberovným, ako de Gaulle ku Kennedymu či Mitterrand k Reaganovi, napriek veľkému rozdielu medzi mocou, akou disponovali. Jednoznačná príležitosť nastala práve teraz, keď Amerika v očiach sveta zjavne klesá a Trump je čoraz izolovanejší. Macron zrejme verí, že v Trumpovi odhalil tú istú zraniteľnosť, akú v ňom videl Obama: nedostatok presvedčenia či ideológie a osobnosť, motivovanú zúfalou túžbou byť obľúbený. Trump si vytvorí dobrý názor a je ochotný spolupracovať s každým, kto sa mu líška a správa sa k nemu s úctou (na túto kartu stavil aj kanadský premiér Justin Trudeau). Keďže Trump zjavne vníma život ako sériu malých brutálnych tanečných súťaží o dominanciu – v komickej podobe ich stelesňuje jeho ustavičné súperenie s Macronom o tom, kto zvíťazí pri podaní ruky – Macron sa zrejme nazdáva, že ho bez problémov zmanipuluje v prospech Francúzska.
Narcisi sa dajú chvíľu manipulovať, ale nedajú sa ovládať.
Možno to ocení domáce publikum vo Francúzsku, táto taktika sa však takmer určite ukáže ako pomýlená. Trumpova tendencia podráždene reagovať na všetko, čo vníma ako urážku, vysoko prekračuje dokonca aj jeho kapacitu tešiť sa zo snahy o získanie jeho priazne. A práve tým sa Trumpov narcizmus odlišuje od obvyklého politického egoizmu napríklad takého Billa Clintona, ktorý nie je schopný uveriť, že ho ľudia nemajú radi, aj keď to tak je. Ak si Macron myslí, že sa Trump bude oddávať príjemným spomienkam na spoločné večere a vojenské prehliadky, robí si ilúzie. Narcisi sa dajú chvíľu manipulovať, ale nedajú sa ovládať. Aj pri sledovaní vojenskej prehliadky sa sa ich môže zmocniť zlá nálada, lebo spomienky na urážky, ktoré zažili, u nich zakaždým prevážia nad spomienkami na pekné veci, ktoré videli.