Foto: Patrick Zachmann / Magnum Photos
“Buď hocikým, len nebuď Montekom! Veď čo je Montek? Ruka, noha nie, ba ani tvár, či iná tela časť čo patrí človeku,” hovorí Júlia v kanonickom európskom texte o identite. Nie, Montek je konštrukt, Rómeova rodinná a klanová príslušnosť, jeho “krv.” Nie je teda Montekom? Pravdaže je, ale to vôbec nie je celý Rómeo, a až celý Rómeo je živým Rómeom. Z identity je prekliatie, ktoré, vedené tradíciou, tupo aplikujú vznešení šľachtici veronskí, ako keby ho nastolil sám Boh ako svoj zákon.
Spoločenský organizmus je spleťou množstva skonštruovaných identít. Moji starí rodičia, napríklad, boli “panslávi”, a to preto, že ako deti museli hovoriť v škole maďarsky, a nenávideli to tým viac, že ich k tomu bili trstenicou. Predstava, že sú súčasťou slovanstva, sa stala súčasťou ich hrdej identity. Identita je súčasťou dôstojného výsledku príbehu, konfrontácie. Panslávizmus sa aj do mňa vtlačil intimitou spomienok, spoločne s vedomím, že keby starí rodičia žili vtedy keď ja, slovanstvo by im bolo ukradnuté, lebo v škole by sa boli museli učiť rusky, a nie maďarsky. Identita sa rodí len v kontrontácii.
Čo je našou identitou, myslím nás Európanov – medzi Putinom a Trumpom? Identita nie je daná a, čo ako má hlboké korene, ani večná, a máme ich veľa. Keď niekto ubližuje vašej rodine – ste Montek, či Capulet. Keď sa stratíte v púšti, vašou jedinou identitou je voda. Keď sa topíte, je vašou identitou vzduch.
My sme tu práve uviazli obkolesení chladom mafií, paranojou identít, a fašizmus sa už voľne leje ulicami ako voda z prasknutých kanálov. Čo iné môže byť naša identita ako rešpekt v rôznosti? Čo iné ako ako práve to, na čo hromžia všetky zošalené ctihodné identity? Európska únia je dnes “ruka”, “noha” a “tvár”. To, čo je živé.