Nemám síce vôbec pochybnosti o globálnom otepľovaní, ale tento rok sme my Rumuni mali dočinenia s veľmi krutou zimou. Krajina je pokrytá snehom, teplomer sa celé týždne urputne drží pod nulou, snežná búrka vŕši sneh tak, že nám leží nad až nad hlavami, doprava sa topí v chaose, parkoviská sú pod snehom. A akurát v tejto bielej apokalypse sme dostali chuť demonštrovať. Po tisícoch, státisícoch, celé hodiny postávame, podupkávame, naobliekaní ako polárnici, stojíme na mieste, zahrievame sa čajom z termosiek a prevolávame svoje heslá, spievame, mávame rumunskými zástavami a zástavami Európskej únie.
Foto: Paolo Pellegrin / Magnum Photos
Pri pohľade na plagáty všetkých tých amatérskych umelcov, ozajstných géniov, ktorí nám predvádzajú pánov krajiny v tých najsrandovnejších pózach, nám tečú slzy smiechu, ktoré nám hneď aj primŕzajú na lícach. Áno, je hrozná zima, ale vydržíme, a odteraz je tento odpor, skutočný, morálny odpor, odpor našich hodnôt a našich zásad, ktoré z nás robia ľudské bytosti, našou chrbtovou kosťou. Protestujeme predovšetkým preto, aby sme sa mohli v zrkadle sami sebe pozrieť do očí.
Václav Havel hovoril o moci bezmocných. O nej je reč aj v dnešnom Rumunsku. Schádzame sa po státisícoch na uliciach a námestiach, aby sme mohli uplatniť svoju moc proti strachu, proti zime, proti ľudskej zlobe, proti organizovanej korupcii, proti opovrhnutiu a arogancii. Aby sme ukázali, že politika má byť etická a ľuďom na prospech.
Keď politika už nedokáže ochrániť náš život, našu dôstojnosť a našu budúcnosť, vždy ešte zostane občiansky protest.
Žijeme v mizerných časoch, a niet na koho zvaliť vinu, pretože to my sme na vine. My môžeme za to, že Európa dnes vyzerá ako Rimbaudova opitá loď. To my sme zavinili brexit, my budeme mať zodpovednosť za frexit, to z našej viny umierajú ľudia na úteku pred vojnou na našich zamurovaných hraniciach.
My všetci za to môžeme, pretože sa nečinne prizeráme, ako sa všetko zo dňa na deň rúca, ako keby sa nás približovanie katastrofy netýkalo, ako keby sa týkalo niekoho iného. Keď politika už nedokáže ochrániť náš život, našu dôstojnosť a našu budúcnosť, vždy ešte zostane občiansky protest.
Keď sú strany neschopné, môžeme aspoň my, ľudia, vyjsť na ulicu. Ani Trump, ani Putin nezničia Európu, zničí ju len neprítomnosť nášho entuziazmu, chýbajúce ideály a chýbajúce hodnoty.
Stojíme na uliciach a námestiach rumunských miest, pretože sa nás to týka. Pretože nechceme byť občanmi len raz za štyri roky. Minulý týždeň vyšli do ulíc Bukurešti státisíce ľudí – a v mestečku Odobesti jeden jediný muž. Tento človek, ten najjednoduchší na svete, týždeň stál s ceduľou v ruke v metelici a vetre a v desaťstupňovom mraze pred radnicou, a dával tým najavo, že sa ho to týka. Momentálne nepoznám nikoho, koho by som obdivoval viac.
Ľudia protestujú proti premene Rumunska na odpudivú demokratúru, na kombináciu povrchovej demokracie s hlbokou, podzemnou diktatúrou. Pánom tejto krajiny, ktorá je členom Európskej únie a NATO, nestačí prelievať jej zdroje do vlastných vreciek, oni ešte aj ťahajú krajinu do šedej zóny, v ktorej už bez vyhliadky na budúcnosť väzia Bielorusko a Moldavsko.
Stále tu hovorím o pánoch krajiny, a nie o vláde, pretože vláda má slúžiť spoločenstvu, zatiaľčo tí, ktorí nás dnes vedú, sa správajú ako feudálni páni. Zákony sa robia pre nich. Justícia je terčom frontálneho útoku, cynického a arogantného. Šéf najväčšej rumunskej strany sa nemohol stať premiérom, pretože má na krku trestné stíhanie. Tretina poslancov má problémy s justíciou. Rovnaký problém má množstvo ministrov. O polnoci, zlodejsky, bez predchádzajúcej diskusie a bez nutných rozhodnutí, vyšlo nariadenie, ktoré ich malo uchrániť pred väzením. Takto vyzerá krajina, v ktorej musíme žiť.
Chodili sme na protesty s deťmi, veď napokon protestujeme za nich. Žili sme v diktatúrach aj v biede, a nemal nás kto učiť dôstojnosti a vzdoru. Oni sa tomu teraz učia spolu s nami, po našom boku. Na Piaţa Victoriei stál denno-denne muž s nápisom “Ja nemám deti. Som tu kvôli tým vašim”.
Budeme chodiť do ulíc, kým nebudeme mať skutočnú demokraciu, nezávislé súdnictvo, fungujúci právny štát. To nariadenie stiahli. Usvedčený zlodej vrátil nakradnuté a rád by vykĺzol. Ani na um mu nezíde ospravedlniť sa, naopak, teraz prenasleduje toho, kto naňho ukazoval prstom: radnica v Odobesti podala trestné oznámenie na svojho jediného protestujúceho.
Večer čo večer sa schádzame v každom rumunskom meste, v mraze a tme. Stojíme vedľa seba v krúžkoch a popíjame horúci čas z termosiek. Vykrikujeme veľmi ironické slogany. Nemôžeme dúfať, že zvrhneme tých, čo nás utláčajú a plienia. Nemôžeme dúfať ani v to, že z tej špiny vyviazneme čistí. Nedúfame v pomoc zvnútra krajiny, ani v pomoc zvonka. Môžeme sa spoľahnúť jedine na seba, na našu moc bezmocných. Chceli by sme sami seba nanovo objaviť ako národ a ako občanov. Chceli by sme sa pozrieť do zrkadla bez toho, aby se sa pritom museli hanbiť.
A ak môžeme my, tak vy môžte tiež.