Dnes progresívna zóna, ktorú v sociálnych témach populizmus vyhadzuje zo sedla, musí atakovať hospodárstvo i tých, čo ohrozujú “verejné blaho” – od klímy po genetiku. Ako sa postaviť k politike širokého spektra, zoči-voči zásadným otázkam dnešného sveta, od ekológie cez biogenetiku po finančný kapitalizmus?
Foto: John Vink / Magnum Photos
Je jasné, že potrebujeme nanovo premyslieť široké nadnárodné kontrolné mechanizmy a účinné ochranné opatrenia, prekonať ľavičiarsku obsesiu lokálnou organizáciou a priamym vzťahom s riadiacim centrom na účinnejšiu a širšiu organizáciu na štátnej a medzištátnej úrovni. Prečo je toto dnes také určujúce? Pretože čoraz menej existuje možnosť rozhodovať medzi Fukuyamovým liberálnodemoratickým snom na jednej strane a komunizmom na druhej. (Mimochodom, viem to od neho samého, viete, že ani Fukuyama už nie je fukuyamista? Vzhľadom na novú situáciu – šialené následky neriadeného vyčíňania finančného kapitálu, ekologické katastrofy atď. – opustil svoju tézu o realizovateľnosti liberálnodemokratického sna). Myslím, že takéto poučenie si treba vziať z veľkého rozmachu populizmu, ktorého sme svedkami. Nielen Trump, ale aj brexit a Marine Le Pen, až po konzervatívnu nacionalistickú Kaczynského stranu v Poľsku, ktorá je momentálne pri moci. Je nesporné, že sa im priestor uvoľnil zlyhaním ľavicových strán: teraz za ľavicu pokladáme rezíduá sociálnej demokracie, základnú ľavicu či liberálnu ľavicu, ktorú by sme možno ani nemali nazývať týmto menom.
Toto sa pochopiteľne udialo v USA. Donald Trump je symptómom Hillary Clintonovej, v tom zmysle, že neschopnosť Demokratickej strany obrátiť sa doľava vytvorila priestor, ktorý zaujal Trump. Nechcem vyhlásiť Bernieho Sandersa za komunistu, ale je jasné, že nižšie vrstvy jeho podporou vyjadrili autentickú ľudovú nespokojnosť, ktorú následne establishment liberálnej ľavice nebol schopný spracovať, a preto vyústila smerom k populistickej pravici. Ale nebolo to len v Spojených štátoch. Pre mňa, ako som už naznačil, je ešte tragickejší prípad Poľsko. Strana Právo a Spravodlivosť Jaroslawa Kaczynského. Za posledný rok vláda znížila dôchodkový vek a začala veľké sociálne zmeny, napríklad pre matky, pre ktoré je teraz dostupnejšie vzdelanie a lekárska starostlivosť. Pre pracujúcich spravili viac než ktorákoľvek ľavicová vláda. Toto je jasne spojené s ich rasizmom a nacionalizmom. A Marine Le Pen sľubuje, že vo Francúzsku spraví to isté.
Dokonca aj v Trumpovi možno nájsť prvky tejto protofašistickej pseudoľavice. Trump v USA sľubuje to, čo si nijaký ľavičiar ani vo sne nedovolil navrhnúť: tisíc miliárd dolárov na veľké verejné projekty, aby sa zvýšila zamestnanosť, a podobne. Nie je toto extrémny paradox, ktorý sa postupne vynára s touto novou polaritou? Oficiálna liberálna ľavica je najlepším sudcom úsporných opatrení v politike, aj keď si zachováva svoj progresívny protirasistický a protisexistický charakter; na druhej strane konzervatívna pravica, religiózna a protiimigračná, je jedinou politickou silou, ktorá ponúka obrovské sociálne zmeny a vážne podporuje pracujúcich. Je to neuveriteľná situácia. Aby sa robila aspoň minimálna ľavicová politika, prinajmenšom v tradičnom zmysle, treba byť pravicovými nacionalistami, a na úspornú politiku je zasa potrebná umiernená ľavica.
Toto je naša tragédia, no zároveň aj naša nádej.
Myslím si, že v USA túto arogantnú dekadenciu ľavice charakterizuje istý fenomén, ktorý by sa možno dal pokladať za marginálny, no ja ho beriem ako symptomatický: extrémna popularita nového televízneho žánru, zmes talk show a politického komentára s humorom intelektuálnej elity. Prakticky sa vysmievajú z obyčajných ľudí, z populistov. Namiesto konfrontácie s reálnymi problémami len stelesňujú aroganciu liberálnych elít. V USA sa deje táto šialená konfigurácia: chudobní ľudia veľkou väčšinou volia Trumpa a tých najbohatších, a oficiálna liberálna ľavica ich ponižuje a vysmieva sa z ich hlúposti.
Aké poučenie si môžeme vziať z tejto absurdnej a neovládateľnej situácie? Budeme sa musieť vzdať komunistického sna? Budeme musieť dať ďalšiu šancu “ľavicovému fukuyamizmu”? Nie. Práve preto, že explózia pravicového populizmu je symptómom zlyhania dnešnej liberálnej ľavice, naša úloha sa nesmie obmedziť len na porazenie Trumpa či Le Penovej. Keby sme to robili, ocitli by sme sa v stave, ktorý sa v medicíne nazýva “symptomatická remisia”: si chorý, pociťuješ bolesť, berieš lieky proti bolesti, no choroba stále pretrváva. Kritika Trumpa nie je liečba symptómov: skutočnou úlohou je analyzovať to, čo nezafungovalo v umiernenej a liberálnej ľavici. To my sa musíme zmeniť, my, čo sa ešte pokladáme za ľavičiarov. My musíme nájsť spôsob, ako sa prihovoriť pracujúcej triede, prekonajúc political correctness. Toto je naša tragédia, no zároveň aj naša nádej. Celý tento zmätok si vyžaduje prehodnotenie komunizmu. Aké sú teda dnes naše najväčšie krízy? Ekológia, čo je problém verejnoprospešný a hrozivý. Aj finančná kríza sa týka verejného blaha. Intelektuálne vlastníctvo obsahuje aj symbolické verejné blaho. Bioenergetika súvisí s našimi genetickými commons: kto ju bude kontrolovať, kto bude usmerňovať jej vývoj? Utečenecká kríza sa týka základného verejného blaha ľudstva ako takého.
Po druhé, musíme prekonať heroickú národno-štátnu logiku. Ako nachádzame aj v Hegelovi, myšlienka patriotického heroizmu dovedená do extrému je vojna. Toto je pre mňa esencia komunizmu: prekonať štátno-národnú logiku a ideu trhu a opäť objaviť nové verejné blaho. Pre nás všetkých, veď nepochybne ide o otázku prežitia.