Posledný článok Zygmunta Baumana o tom, ako neoliberalizmus pripravil pôdu pre Donalda Trumpa je zo 16. novembra 2016.
Zygmunt Bauman v ňom píše tiež o tom, ako sa Orbánovi, Kaczyńskemu, Ficovi podarilo alebo sa im čoskoro podarí nastoliť vládu, ktorej jediným (a dostatočným!) základom a oprávnením je vôľa vládcu.
Dodnes mám v živej pamäti veci, ktoré si pamätá čoraz menej ľudí. Napríklad, keď sa Nikita Chruščov rozhodol odhaliť a verejne odsúdiť zločiny sovietskeho režimu a zabrániť tak ich opakovaniu, pamätám si, ako pomenoval morálnu slepotu a neľudskosť, ktoré dovtedy tento režim charakterizovali: označil ich za “chyby a deformácie”, ktorých sa Jozef Stalin dopustil v rámci úspešnej realizácie politickej stratégie, ktorá bola v zásade zdravá, správna a hlboko morálna.
Do žiadneho z mnohých Chruščovových niekoľkohodinových prejavov sa nevlúdil ani tieň podozrenia, že táto politická stratégia musela byť od samého počiatku poznačená a otrávená čímsi nespravodlivým a neslušným, dákou nemorálnou zhubnosťou, ktorá, ak ju nikto nezastavil a zásadne neskorigoval, nutne musela viesť k zverstvám, ktoré Chruščov teraz odsúdil a pranieroval. Menoval len jedného muža, ktorý to všetko spôsobil a ktorý sa – v spolupráci nanajvýš s niekoľkými ďalšími – dopustil množstva chýb.
Živo si pamätám aj verejné reakcie na Chruščovove odhalenia. Mnohí ľudia vychovaní, vycvičení a vyškolení pod patronátom sovietskeho Ministerstva pravdy, vyhlásenia zhora privítali a prijali, aj keď možno trochu rozpačito. Ďalší plakali a lamentovali nad tým, že ich životy sa už po druhý raz stali súčasťou dejinnej drámy, tentoraz zredukovanej na úroveň prechmatov a pochybení (istotne náhodných a neúmyselných), ktorých sa dopustil v podstate neomylný a morálne bezúhonný muž v snahe dosiahnuť jednoznačne vznešený cieľ. No väčšina ľudí sa smiala, hoci to bol smiech cez horké slzy.
Tieto dávne udalosti nespomínam len preto, lebo starí ľudia sa radi oddávajú spomienkam, ale pretože vidím desivú podobnosť s tým, ako porazení a ich prívrženci zareagovali na ohromnú prehru Hillary Clintonovej, Demokratickej strany, ktorú reprezentovala, a neoliberálnej politiky, ktorú praktizovali a mienili praktizovať, keby boli zvíťazili. Aj v tomto prípade bola reč o „chybách“ a „deformáciách“ a ako dostatočné vysvetlenie sa uvádzali mená konkrétnych vinníkov.
Foto: Joe Mahoney / Getty Images
Orbán, Kaczyński, Fico, Trump – to je iba neúplný zoznam tých, komu sa už podarilo alebo sa im čoskoro podarí nastoliť vládu, ktorej jediným (a dostatočným!) základom a oprávnením je vôľa vládcu. Inak povedané, títo politici uvádzajú do praxe definíciu suverénnej moci podľa Politickej teológie Carla Schmitta (ten sa kedysi uchádzal o rolu dvorného filozofa Adolfa Hitlera) ako „rozhodovacej“ vlády. Zoznam tých, čo s nadšeným obdivom sledujú ich bezočivú a opovážlivú drzosť a nevedia sa dočkať, kedy aj oni budú môcť vykročiť v ich šľapajach, prudko narastá. Žiaľ, rovnako rýchlo, ba možno ešte rýchlejšie narastá aj verejné uznanie a dopyt po jedných i druhých, a tým aj pre princíp Ein Volk, ein Reich, ein Führer, ako ho Hitler rétoricky vyjadril roku 1935 a vzápätí aj uviedol do praxe. Trh s ponukou “jediného” vodcu sa prudko a zatiaľ nezastaviteľne mení na trh dopytu. Trump sa stal prezidentom Spojených štátov preto, lebo dal Američanom jasne najavo, že bude takýmto vodcom a tiež aj preto, že Američania chceli, aby ich viedol práve takýto vodca.
Na to, aby vodca „rozhodovacieho“ typu mohol konať, potrebuje iba verejné uznanie (či už spontánne, dobrovoľné alebo vynútené). Jeho rozhodnutia nepoznajú žiadne iné obmedzenia, dokonca ani také, čo by mali vyplývať alebo byť vynútené skutočným alebo domnelým „vyšším princípom“, alebo najvyššími, neodškriepiteľne nadľudskými prikázaniami, ako to bolo v prípade Bohom pomazaných stredovekých panovníkov. Vodca „rozhodovacieho“ typu sa blíži k absolútnu – takisto ako Boh v reakcii na Jóbove otázky odmieta vysvetliť svoje rozhodnutia a odmieta aj právo Jóba (ale aj všetkých ostatných) dožadovať sa vysvetlenia a očakávať, že ho dostane. Jediné vysvetlenie, ktoré vodca potrebuje a ktoré si zaslúžia a dostanú tí, na ktorých má dopad, je vodcova vôľa.
Najväčším snom ľudí prenasledovaných a skľučovaných neistotou je mať „istotu“ v tom, či to, čo je pre nich životne dôležité, sa stane alebo nie (hoci, ako William Pitt Mladší poznamenal už roku 1783, táto istota môže byť aj „úpenlivou prosbou o každé narušenie ľudskej slobody“ a „argumentom tyranov“). Politika postavená na „rozhodovacom“ princípe je bod, v ktorom sa stretávajú lákavé argumenty tyranov s neukojiteľným hladom ich obdivovateľov. Pitt bol jedným z prvých, čo predpovedali nástup novej éry liberálnej demokracie, ktorá si za svoj hlavný cieľ vytýčila zabrániť tomuto stretu v mene rozumu a skutočných ľudských záujmov.
V priebehu nasledujúcich desaťročí a storočí sa teoretici i vykonávatelia práva a politickí filozofi snažili tento cieľ spoločnými silami dosiahnuť a neskôr udržať, a venovali tomu celý svoj intelekt a talent. Prevládal názor, že cestou k splneniu tohto cieľa (ktorý možno zhrnúť ako prechod moci od kráľov a vladárov k obyčajným ľuďom) sú opatrenia inštitucionálneho charakteru: deľba zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, troch zložiek, ktoré by mali byť vzájomne autonómne, no súčasne úzko prepojené tak, aby boli neustále nútené medzi sebou rokovať a uzatvárať dohody a brániť sa pokušeniu vlády jednotlivca a potenciálneho absolutizmu.
Túto tendenciu sprevádzal ďalší trend, ktorý mal skôr kultúrny ako inštitucionálny pôvod. Jeho stelesnením bolo heslo Liberté, Egalité, Fraternité, propagované osvietenskou filozofiou. S týmto heslom vlajkonosiči francúzskej revolučnej armády už čoskoro prepochodovali z jedného konca Európy na druhý. Stúpenci hesla vedeli, že jeho tri zložky sa dajú realizovať len spoločne. Liberté môže ustúpiť Fraternité len v súčinnosti s Egalité – keby v danej triáde chýbal tento prostredný či sprostredkujúci prvok, Liberté by viedla k nerovnosti a v konečnom dôsledku k rozkolu, vzájomnému nepriateľstvu a konfliktu namiesto jednoty a solidarity. Iba kompletná triáda je zárukou mierumilovnej, a tým aj prosperujúcej spoločnosti, kde vládne integrácia a duch vzájomnej spolupráce.
Tento prístup sa explicitne či implicitne začal úzko spájať s „klasickým“ liberalizmom nasledujúcich dvoch storočí. Platilo, že podmienkou skutočnej slobody je, že ľudia môžu svoju slobodu uplatniť a že skutočná Fraternité nastane len vtedy, keď ľudia budú mať obidvoje, slobodu aj bratstvo. John Stuart Mill z tohto hlboko liberálneho presvedčenia vyvodil socialistické závery a Lord Beveridge, hybná sila a hlavný agitátor za univerzálny sociálny štát v Británii (jeho príklad inšpiroval aj ostatné európske krajiny) vymyslel a predstavil schému, ktorá mala byť podľa neho nevyhnutnou podmienkou realizácie nepochybne liberálnych myšlienok.
Skrátka a dobre: neoliberalizmus, hegemónna filozofia, ku ktorej sa dnes hlási takmer celé politické spektrum (a určite celá tá časť tohto spektra, ktorú Trump a jemu podobní označujú za „establišment“ a prorokujú, že ju hnev a odpor ľudu zlikviduje), sa dištancoval od svojho predchodcu, ba dokonca sa proti nemu diametrálne vyhradil tým, že začal robiť presne to, proti čomu klasický liberalizmus udatne bojoval. Súčasne sa snažil zo všetkých síl zvrátiť to, čo sa už dosiahlo, a pojem Egalité tým prakticky vytesnil z trojstranného paktu osvietenských princípov a postulátov, hoci sa k nemu verbálne naďalej hlásil.
Po tridsiatich či štyridsiatich rokoch, keď si neoliberálna filozofia užívala takmer neobmedzené a takmer nespochybňované hegemónne postavenie v krajine veľkých nádejí a – vďaka neoliberálnym vládcom – aj rovnako veľkých frustrácií, bolo Trumpovo volebné víťazstvo takmer nevyhnutné. Za týchto okolností sa chyby a deformácie, o ktorých náruživo diskutovala väčšina mienkotvorných osobností, vydávali nanajvýš za čerešničku na upečenej (či pripečenej?) torte.
A to je voda na mlyn samozvaných nositeľov veľkých nádejí a prekonávateľov veľkých frustrácií, najrozličnejších demagógov a krikľúňov, proste ľudí, čo sami seba pokladajú za silné osobnosti a sú aj tak vnímaní a ktorých sila sa meria schopnosťou porušovať, a nie dodržiavať pravidlá hry, vnucované a ctené „establišmentom“, ich spoločným nepriateľom. Najrozumnejšou reakciou pre nás (myslím ľudí, čo majú obavy z ich konania a ešte viac z ich zatiaľ naplno neprejaveného potenciálu) je zaujať skeptický postoj k rýchlym nápravám a úteku od problémov, o to viac, že máme na výber medzi Scyllou a Charybdou.
Veľký Umberto Eco krátko pred smrťou v geniálnej eseji o „Ako získať nepriateľov“ na základe rozsiahleho výskumu dospel k nasledovnému smutnému záveru: „Mať nepriateľa je dôležité nielen preto, aby sme mohli definovať vlastnú identitu, ale aj aby sme získali prekážku, pomocou ktorej môžeme zmerať vlastný hodnotový systém a jej prekonaním si dokázať vlastnú hodnotu.“ Potrebujeme nepriateľa, aby sme zistili, kým sme a kým nie sme, lebo toto vedomie je nevyhnutné pre pocit sebaúcty a sebauznania. Eco dodáva: „Keď nemáme nepriateľa, musíme si ho vymyslieť.“ A ešte dovetok: „Nepriatelia sú iní ako my a pridržiavajú sa iných zvyklostí ako my. Stelesnením rozdielnosti je cudzinec.“
Problém s cudzincom však spočíva v tom, že je často skutočne cudzí – nielen v tom zmysle, že sa riadi cudzími zvyklosťami, ale predovšetkým lebo má bydlisko mimo našej sféry zvrchovanosti, a tým aj mimo nášho dosahu a kontroly. Nie je výlučne na nás, či si týchto ľudí znepriatelíme a či sa nám podarí nepriateľstvo realizovať aj v praxi (samozrejme, pokiaľ neprekročia naše hranice s úmyslom usídliť sa medzi nami). Ak zvrchovanosť spočíva v „rozhodovacej“ schopnosti konať výlučne na základe vlastnej vôle, väčšina cudzincov nemôže zohrať úlohu poriadneho nepriateľa podľa Eca. V mnohých (možno vo všetkých?) prípadoch je lepšie hľadať, nájsť alebo si vymyslieť nepriateľa, ktorý je bližie k nám, medzi nami. Nepriateľ, ktorý je na dohľad a ktorého sa môžeme dotknúť, je z mnohých dôvodov oveľa výhodnejší (a predovšetkým oveľa ľahšie ovládateľný a manipulovateľný) ako predstaviteľ vzdialenej totality, ktorého takmer nevidíme a nepočujeme. Už v stredovekých kresťanských štátoch rolu nepriateľa perfektne plnili kacíri, Saracéni či Židia – všetci žili vnútri sfér dynastií a cirkví, ktoré ich za nepriateľov označili. V dnešných časoch, keď sa vylúčenie presadzuje na úkor inklúzie a čoraz viac sa používa ako bežný prostriedok, po ktorom sa siaha takmer mechanicky, je čoraz atraktívnejšie a jednoduchšie zvoliť si vnútorného nepriateľa.
Vodcovia, ktorí sú silní alebo túžia byť silní, si v poslednom čase pri voľbe nepriateľa (čiže, podľa Eca, počas procesu sebadefinovania, integrácie a sebapresadzovania) – máme tu vlastne dočinenia so skutočnou metavoľbou, ktorou sú podmienené, od ktorej sú odvodené alebo s ňou súvisia všetky všetky ostatné voľby – vyberajú establišment. Je to pojem, ktorý sa dá prezentovať ako hmlistý, nejasne definovaný súbor skrachovaných existencií, ktorých éra sa skončila a ktorí mali už dávno prejsť do análov ako zbierka sebeckých pokrytcov a neschopných skrachovancov. Zjednodušene povedané: establišment je stelesnením odpornej, nechutnej a nevábnej minulosti, zatiaľ čo silní muži a ženy, ktorí ho chcú zmiesť na smetisko dejín, kam patrí, stelesňujú sprievodcov, ktorí nás privedú na začiatok novej éry, keď ľud, bývalý otrok, si bude vládnuť navždy sám.