Keď som sa o budúcnosti demokracie rozprávala s Belgičanmi, uvedomila som si, že som stopercentná Východoeurópanka. S celým vybavením, ktoré k tomu patrí, čiže dôvernou znalosťou zvratov ako ‘manko’, ‘úplatok’ či ‘tak, ako to vybavíme?’.
Foto: Carolyn Drake / Magnum Photos
Najprv bola reč o tom, že voľby ako nástroj demokracie sa skompromitovali a patria na smetisko. Vytrubuje o tom každý, koho rozhneval výsledok referenda v Anglicku. Ľudia hovoria, že Brexit ukázal, v nakoľko zmanipulovanej realite žijeme. Vďaka internetu sa slová Faragea či Trumpa rozletia z Podkarpatska do Dnepropetrovska a rezonujú až kdesi v Milwaukee. Je to nástroj, ktorý akoby politikom spadol z neba, navyše majú k dispozícii médiá s ich čoraz zjavnejším poľovaním na senzácie. Novinovým titulkom o rodine Kardashianovcov dokáže konkurovať len šašo Trump. Málokto na seba vezme riziko dať slovo človeku s vyváženými názormi a konštruktívnym myslením, lebo vie, že sa naňho vysype kopa nadávok na čele s tou najstrašnejšou: že je politicky korektný (tento elastický pojem je kapitola sama o sebe – spája národovcov s horúcimi hlavami, až sa im z nich dymí s ľuďmi, čo ‘pracujú so slovom’ – jedni i druhí ho používajú ako urážku; tí prví, aby na seba upozornili, tí druhí, aby pôsobili ako sympaťáci a nie ako meštiaci).
Ale čo potom miesto volieb? Posielať pred voľbami občanov na kurz, kde sa im vysvetlí, že ich manipulujú? No čo ak sa urazia, že sa k nim správajú ako k idiotom? Zrušiť voľby a nahradiť ich niečím iným? Ale čím? Losovaním vyberať ľudí, ktorí budú riadiť štát povedzme na jeden rok, s pomocou odborníkov? Jedným šupom by sme sa zbavili politikov (mám tu na mysli politika ako človeka, ktorý sa naučil, ako nadväzovať kontakt s voličmi a tieto znalosti využíva na to, aby si vybudoval skvelú kariéru, čiže aby získal moc a zubami-nechtami sa jej držal).
Takže preč s politikmi, sem s ľudom. A najlepšie s tým ‘autentickým, pravým’. Úvodzovky mi naskočili samé, je to notorický podozrievavý reflex, ktorý zafunguje zakaždým, keď je reč o ‘obyčajnom človeku’ či ‘priemernom daňovom poplatníkovi’. Z tohto výrazu na mňa dýcha predovšetkým pocit nadradenosti. Po druhé mi smrdí manipuláciou (zacielenou na neveľmi bystrého spotrebiteľa). Po tretie, cítim z neho nespôsobilosť k životu. To posledné je dôsledok toho, že si pamätám komunizmus. Mám raz to šťastie (!) V dôsledku toho sa dodnes nemôžem pozerať na nevinné klinčeky, zato viem, čo znamená zvrat „tak ako to vybavíme?” (tradičný pozdrav, s ktorým zle platení policajti zastavovali vodičov). Dodnes tento výraz neviem preložiť ľuďom, čo nie sú z Poľska. Miesto toho uvediem scénku, ktorú som zažila v Kinšase – policajt na križovatke zastaví premávku a potom chodí od jedného auta k druhému a vyberá od vodičov mýto. Samozrejme nelegálne. Všetci mu platia, lebo chcú ísť ďalej. Okrem toho vedia, že policajta nepresvedčia, veď už mesiace nedostáva výplatu a živí nielen ženu a deti, ale aj bratov, sestry, rodičov, svokrovcov, sesternice a bratrancov. Kto má v Kinšase stále zamestnanie je jediným živiteľom celej štvrte.
Každý, kto pozná každodennú realitu postkomunistických (čiže postkoloniálnych) krajín, má problém s heslom ‘odovzdať vládu do rúk obyčajných občanov’, lebo vie, na vlastné oči videl a empiricky sa presvedčil o tom, čím sa to skončilo: monumentálnym zlodejstvom. Manko, úplatky, nepotizmus boli na dennom poriadku, a rozhodne nie v Jánošíkovom duchu.
Z volieb sa tak stáva nebezpečný nástroj. Hlasujú tí, čo poznajú definíciu demokracie, ale aj tí, čo v Googli hľadajú odpoveď na otázku Čo je Európska únia? deň po po tom ako hlasovali za odchod z Únie. Voľby nie sú dokonalý nástroj, lebo ich dohonil trh, čiže masová poľovačka na voliča ako klienta.
Aká je teda alternatíva? Na rozhovoroch o demokracii ma zaráža, že ľudia sa vyjadrujú ex cathedra. Nezaujíma ich, keď im prerozprávam svoj rozhovor s poľskou predavačkou, so susedom Portugalcom, s trénerom, pochádzajúcim z Maroka; miesto toho zvažujú apriorné riešenia, ktoré majú uspokojiť potreby ‘ľudí’ a ‘ľudu’. Akoby hľadanie riešenia malo hodnotu len vtedy, keď je formulované všeobecne a nie keď sa týka jednotlivca. V takomto chápaní hlas predavačky počuť len vtedy, keď odrazu zaváži vo voľbách.
Miesto toho, aby sme sa oddávali akademickým úvahám by sme sa mali podrobiť skúške ohňom a nadviazať kontakt s predstaviteľom iného plemena. Nie so skupinou, ale individuálne. Nie prostredníctvom sociálnych médií, ale tvárou v tvár, na našej ulici, v našej štvrti. Internetovému frajerovi, skrytému za internetovou prezývkou by som dopriala, aby našiel odvahu porozprávať sa so susedkou z druhého poschodia. Čo na tom, že je lesbička a LGBT? Nech sa jej odváži opýtať, ako sa má, čo ju trápi a čo ju teší. Päťminútový rozhovor na schodoch. Bez jedovatého prskania.
Držím im palce na takéto rozhovory a vzájomnú zvedavosť. Koniec koncov ‘dlhé nočné rozhovory rodákov’ sú poľský vynález. Opísal ho básnik Adam Mickiewicz. Ktorý bol ako čistý Poliak a naša národná pýcha pôvodom Litovec (“Litva, vlasť moja…”). A ja sa idem porozprávať so susedom Manuelom, Portugalcom, hoci viem, že sa zas bude nafukovať z výhry Portugalska nad Poľskom. Verím, že takýmto rozhovorom, keď sa vydarí čo len na pätinu, môžeme čosi rozhýbať, keď sa každý z nás bude činiť na svojom úseku, ako hovorieval súdruh Gierek, bývalý baník.