Kedykoľvek som zažil Šimona Peresa, vždy na mňa urobila dojem jeho odvaha. Ako politikovi, ktorý zastával všetky významné posty v Izraeli, sa mu však nepodarilo presadiť veľa z toho, čo bolo jeho presvedčením.
Foto: Oded Balilty / AP
Pred osemnástimi rokmi nakrúcala izraelská televízia reláciu o rôznych miestach jeho života a Šimon Peres mi navrhol, aby som ho sprevádzal po jeho rodisku Višneva v Bielorusku. Vošli sme do nie veľmi veľkého dreveného dedinského domu, v rozľahlom dvore kotkodákali sliepky. Aj keď ho varovali, že zo studne nemá piť (“Pôdu nám otrávil Černobyľ”), Peres vlastnoručne spustil na reťazi vedro, vytiahol ho nahor, nalial si do plechového hrnčeka a nadšene pil vodu svojho detstva. Keď mi potom porozprával, ako osemročný roztrieskal otcovi rádio, pretože otec ho zapol cez šábes, spýtal som sa ho, či ho otec niekedy zbil. “Mňa nikto nikdy nezbil,” vyhlásil Peres. V hlase mal niečo, čo vo mne vzbudilo zvedavosť.
“Nikto?”, čudoval vom sa “nikdy? Ani jedna bitka v škole alebo pri hre?”
“Nikdy nikto. Nikto ma nikdy nezbil a ja som nikoho nezbil.”
Nepozná to, čo zažil na vlastnej koži skoro každý, hlavne každý chlapec, pomyslel som si vtedy. Mohol to byť kľúč, jeden z mnohých, k jeho bytosti, k jeho spôsobu zaobchádzania so svetom? To preto ostal outsiderom, človekom, ktorého vždy obklopovala akási osamelosť?
Stroskotanie jednej vízie
Niežeby sa Šimon Peres nemiešal do záležitostí sveta: bol angažovaný až po uši, aktívny a iniciatívny v nespočetných oblastiach. Bez zábran sa zaplietal do politických intríg, dychtil po činoch, po menení sveta, a napriek tomu všetkému sa zdal byť svojím spôsobom izolovaný. Mal prehľad, historický, špecifický, principiálny, abstraktný a vyznal sa v analyzovaní ďalekosiahlych procesov. V tom bol brilantný; ale na malé veci, jednotlivosti, z ktorých sa skladá skutočnosť, nemal talent ani trpezlivosť.
“Končí sa jedna éra,” písalo sa v niektorých nekrológoch. To hovoria aj pravicoví politici, čo mu strpčovali život a opľúvali jeho “mierovú víziu”. Lenže éra Šimona Peresa sa vlastne skončila už v polovici deväťdesiatych rokov, keď bol zavraždený Jicchak Rabin. Dokonca v podstate už skôr, totiž vtedy, keď stroskotali dohody z Oslo, ktoré “zmajstroval” Peres ako izraelský minister zahraničia za chrbtom Rabinovi, vtedajšiemu premiérovi.
Stroskotanie týchto dohôd a následná vlna násilia vyvolala vo väčšine mojich krajanov pocit, že Izrael sa dopustil osudnej chyby, keď sa nechal strhnúť k tomu, že začal dôverovať Arafatovi a Palestínčanom. Pre väčšinu izraelskej verejnosti bol za priebeh udalostí zodpovedný Peres nemenej ako Rabin. “Oslo-zločinci,” kričali na nich pravicoví demonštranti a tvrdili, že Peres a Rabin majú na svedomí tisíce Izraelčanov, ktorí po páde dohôd zahynuli vo vlnách teroru. (Ako keby Palestínčania, ak by dohody v Oslo neboli bývali podpísané, zostali do smrti pasívne a bez odporu okupovaní Izraelom.)
Viera, že mier je možný
Možnože nenávisť k Peresovi v tých rokoch súvisela aj s tým, že sa mu – s jeho výrečnosťou, zriedkavým talentom vzbudzovať nádej, otvoriť okno do budúcnosti – podarilo primať vojnou poznačených, nedôverčivých Izraelčanov, aj keď len na krátko, k tomu, aby v rozpore so svojimi inštinktmi uverili, že aj oni majú existenciálnu variantu iného života, života v mieri. Tým, že sme sa nechali “vizionárom Peresom” strhnúť pre jeho víziu “nového Blízkeho východu”, sme mali pocit, že sme kvôli nemu zradili svoj vojnami a katastrofami poznačený osud, ktorý nám vypálili do kože celé naše tragické dejiny. A keď stroskotali dohody z Oslo a s nimi ostala sklamaná nádej, ktorú sme si, aj keď len okamih, dovolili, to sa Šimonovi Peresovi nedalo odpustiť.
Šimon Peres bol človek skrz-naskrz nasmerovaný do budúcnosti. Zatiaľ čo štát sa utápal čoraz hlbšie vo svojom mytologickom náboženskom kmeňovom naratíve, on patril k tým, čo sa obracali k univerzálnu: k vede, k racionalite, k demokracii a slobodnému vedeniu, k tým, ktorí sa ako kotva katapultovali do ďalekej, ešte neviditeľnej utópii a z celej sily sa jej snažili ísť v ústrety. Pevne veril, že nasmerovanie na budúcnosť prinesie energiu, ktorá dokáže prekonať prekážky minulosti a súčasnosti, a tým rozoženie rezignáciu a apatiu, ktorou momentálne trpí izraelská spoločnosť.
Príklad peresovského spôsobu myslenia a správania. “Šiel som za Putinom.” rozprával mi, keď sa už blížil k deväťdesiatke a “povedal som mu: o rok sa skončí vláda Egypta nad Nílom, vyprší historická dohoda s Veľkou Britániou a Francúzskom. Etiópia už vznáša nároky na vodu, je možné, že hrozí vojna. Poďme spolu za Mursim (vtedajší prezident Egypta) a dajme mu návrh – my Izraelčania vám Egypťanom môžeme obstarať trikrát taký Níl. Máme technologické prostriedky na to, aby sme zdvojnásobili množstvo vody v Egypte. Mňa Mursi nebude počúvať,” pokračoval Peres, “ale vás, Putina, určite áno. Neurobíme to cez politiku, tá je už predsa passé, ale cez koncerny, pretože tie dnes vládnu svetom.”
Šimon Peres takto rozmýšľal a konal celý život. Prítomnosť (ťaživú) považoval len za efemérnu prekážku, ktorou sa v žiadnom prípade nesmie dať zadržať. Rezignácia preňho nikdy neexistovala. Netanjahuova pasívna politika a jeho odklon od izraelsko-palestínskych rokovaní Peresa nesmierne rozčuľovali, odporovali jeho genetickému kódu, ktorý ho neprestajne poháňal k búrlivým tvorivým iniciatívam. Pri našich príležitostných rozhovoroch som veľmi zreteľne cítil, čo Peres na verejnosti skrýval za svoj nevyčerpateľný optimizmus: aké veľké starosti mu robil nacionalizmus, fanatizmus a politické prímerie v Izraeli. Vedel – a do svojho posledného dňa s tým nebol vyrovnaný – že pre obidva národy tu vznikla katastrofálna skutočnosť a že on, samotný Šimon Peres, patrí k do tábora porazených, porazených dejinami.
Zástanca humanizmu a dejiská budúcnosti
Bol to muž rozporov. Z chlapca, čo sníval o tom, že bude “pásť ovce a písať básne o hviezdach”, sa stal jedným z najmocnejších politikov národa, ktorý sa väčšinou zaoberal krviprelievaním a vojnami. Roky sa bránil uznať vznik palestínskeho štátu ako riešenie konfliktu, a podporoval počiatky politiky osídľovania okupovaných území. Neskôr sa z neho stal štátnik, ktorý symbolizoval ochotu ku kompromisom a snahu o historický mier s Palestínčanmi, ako nikto iný. V boji s politickými súpermi sa prejavil ako bezohľadný manipulátor, ale aj tak v sebe mal, a ten dojem z neho mu nikto nemohol uprieť, pravú veľkosť. Bol milovníkom kultúry a presvedčeným zástancom humánnych hodnôt, no aj tak jeho svedomie ťaží smrť vyše sto utečencov, ktorí zahynuli v deväťdesiatom piatom v Libanone, keď Izrael ostreľoval granátmi Kfar Kannu.
V týchto dňoch sa budeme všetci snažiť podrobnejšie skúmať hĺbku jeho osobnosti. Možno práve to, čo zo Šimona Peresa robilo takého komplikovaného a fascinujúceho človeka, bránilo izraelskej spoločnosti, aby ho zvolila do najvyššej pozície. Znovu a znovu prehrával voľby a uľpela na ňom nálepka večného porazeného. Roky bol posadnutý škaredým bojom s Jicchakom Rabinom, ktorého mal ľud radšej, ktorý (ale len na pohľad) bol srdečnejší a ľahšie čitateľný. Možno to bol vďaka Peresovej komplikovanej osobnosti, že nielen prehrával voľby, ale že mu nebolo dožičené to, čoho sa práve menej nadaným politikom dostáva: láska davu.
Šimon Peres bol od začiatku svojej politickej dráhy nepochybne významný muž, ale milovaný za to nebol. Nepatril k nim bezprostredne, nebol ten, čo dokázal priamo apelovať na srdcia Izraelčanov, či, presnejšie povedané, na ich pocit okolo žalúdka. Preto mu tak dobre robili roky vo funkcii prezidenta, pretože sem, ako cítil, k nemu po prvýraz prúdila náklonnosť väčšej časti izraelského obyvateľstva, tu ho konečne prijali do srdca aj tí, ktorým dovtedy pripadal ako strelený vizionár, dokonca neraz aj ako zradca.
Muž a jeho storočie
Takto si ho zachovám v pamäti: raz som mu zavolal do prezidentského paláca, pretože som ho chcel získať pre myšlienku, o ktorej som si myslel, že ho bude zaujímať. “Prečo cez telefón?”, spýtal sa “Máte večer čas? Tak sa prosím zastavte u mňa na večeru.”
Prezidentský palác už bol čiastočne ponorený do tmy a Peres vyzeral medzi svojimi mladými ochrankármi osamelo a staro. Keď som prišiel za ním do jeho izby, narovnal sa, pohľad mu ožil a hneď aj rozvinul monológ o dnešných vládach celého sveta, ktoré sú prislabé na to, aby mohli vyriešiť čo len jeden zo životne dôležitých bezpečnostných a ekonomických problémov. Potom prešiel k vedeckému projektu Peresovo mierové centrum, ktoré pracuje na najnovšom medicínskom výskume: “O pár rokov budeme užívať lieky v ovocí. To bude všetko obsahovať, od tabletky na bolenie hlavy až po anti-ageing pilulku!”
Potom sa rozhovoril o nanotechnológii, jednej zo svojich zamilovaných tém, a vykresľoval mi bojisko budúcnosti, nad ktorým sa budú vznášať elektronické “osy”. Hovoril aj o “najväčších nepriateľoch demokracie v arabskom svete, manželoch, ktorí upierajú svojim manželkám rovnoprávnosť”, a o piatich knihách, ktoré práve čítal všetky naraz, jedna z nich bola Päťdesiat odtieňov sivej. (“To ma unudilo, nič tvorivé, žiadna ozajstná erotika.”)
Večera bola skromná ako v kibuci, omeleta s hubami, nadrobno nakrájaný zeleninový šalát, miska s čerstvým syrom, rascový chlieb a pohár červeného vína. Peres rozprával a smial sa. Spomínal na stretnutie Ben Guriona s de Gaullom, pri ktorom bol. Visel som na ňom očami. Odkedy som sa s ním osobne poznal, veľmi som ho uctieval a obdivoval. Práve rozpory, ktoré v seba mal, z neho robili takého dojemného a fascinujúceho človeka. Tento muž videl prechádzať takmer celého jedno storočie a svojím spôsobom ho poznačil. Len málokomu z nás bol dožičený taký plný a vzrušujúci život. To som mu povedal. On mávol rukou a rozosmial sa. “Veď ja sa ešte len rozbehnem!” Na okamihu vyzeral tak šťastne, celkom ako keby svojim slovám veril.