“Kto miluje svoju vlasť, je púhy začiatočník, ten, pre ktorého každá piaď zeme znamená toľko, čo tá, na ktorej sa narodil, už pokročil ďaleko, ale zrelý je ten, komu sa celý svet stal cudzinou.” Hugo von St. Viktor, teológ (okolo rokov 1097-1141).
Foto: Matthew J. Lee / Boston Globe
Ešte nikdy doteraz toľko ľudí dobrovoľne necestovalo ako dnes. Už sotva existuje kúsok Zeme uchránený od postmodernej mobility. Ako kobylky útočíme na každé miestečko na slnku, potápame sa za Titanicom, vznášame sa v balónoch nad savanami, prerážame si cestu večným ľadom. Ani jeden kút Zeme nemá od nás pokoj.
Naše cesty sa začínajú mapami a prospektmi. V nich je celý svet zobrazený lákavo a prehľadne, scvrknutý v maličkej mierke. Na každom centimetri štvorcovom sa kopia informácie, nahustené tak, že nemôžeme sieťou nijako prepadnúť. A poslednú záruku nám dávajú GPS-ky a navigačný systém. Pred odchodom už vieme, ako sa to cudzie miesto volá, kde sa dvíha, ktorý výjazd k nej povedie. Naša cesta má pevné kontúry, vyšrafovaná vo farbách špeciálnej ponuky, tajného tipu, hyperpamätihodnosti. Než sa do cudzieho miesta hlboko ponoríme, natiahneme si neoprén a načerpáme zásobu kyslíka. Dnes cestujeme po cudzom svete, pretože tam už nenarazíme na nič cudzie.
Keď dorazíme, presvedčíme sa, či cudzina zodpovedá známym obrazom. Často sa stane, že nás irituje skupina bezohľadných turistov, vnucujúci sa pouličný predajca, lešenie, ktoré nám zakrýva baroko. Znervózňuje nás zácpa, oziabajúce nohy a obligátna hnačka. Ale aj takéto sklamania zodpovedajú našim očakávaniam – boli sme varovaní bedekrami a internetmi. A tak sa sťahujeme do jaskyne ponúkajúcej bezpečie a dôvernú známosť: do klimatizovaného autobusu, renomovaného hotela, osviežujúceho bazéna. Precestovali sme svet, ale koľko sme sa o ňom dozvedeli? Cestovanie nie je produktová línia národného autoklubu, cestovanie je viac ako zmena lokality – cestovanie by mohlo byť metafyzickým aktom spoznávania a zakúšania. Len cestujúci, ako sa kedysi hovorilo, pozná skutočnú hodnotu človeka.
Vo väčšine náboženstiev je putovanie považované za pravý návod na život, za nástroj katarzie, prostriedok osvietenia. V hinduistickej knihe Aitareya Brahmana stojí: “Nepozná šťastie človek, ktorý neputuje. V spoločnosti ľudí sa aj z najlepšieho stáva hriešnik… a preto sa vydaj na cestu. Nohy pútnika sú ako kvetina: jeho duša rastie, žne plody, jeho námaha spaľuje jeho hriechy. Preto sa vydaj na cestu! Keď odpočívaš, aj tvoje požehnania odpočívajú; vstanú, keď aj ty vstaneš, pohnú sa, keď sa pohneš. Boh je priateľom putujúceho. Preto vyraz na cestu.” Tak ako kedysi putovní kresťanskí mnísi, aj dnes tiahnu krajinou indickí askéti, nazývani sadhu. Pravoverní spomedzi nich nestrávia ani jednu noc na tom istom mieste. Pretože usadnutosť nesie v sebe potenciálne všetky hriechy, či už chamtivosť, sebectvo, materializmus alebo násilie.
No ako sa v globalizovanom svete vrátime k správnemu cestovaniu? Čím sa naša nenásytná neúnavnosť líši od cesty, na ktorú človek vyráža, aby spoznal cudzie svety a vrátil sa domov zmenený? Sú tu tri odporúčania, ktoré znejú banálne, ale len zriedka si ich berieme k srdcu: cestuj naľahko, cestuj sám, cestuj peši.
Keď je tvoja batožina v nebezpečenstve, napísal V. S. Naipaul, vieš, že si prišiel do Indie. Položme si otázku, či práve ohrozenie batožiny nie je pri každom dotyku s cudzinou veľkou šancou. Hlavne, ak si predstavíme ten obsah duševného kufra a tašiek, plných predsudkov a istoty, čo všetko vieme lepšie – čím viac hrozí, že sa stratia, tým lepšie. Ale aj oblečenie, ktoré si vlečieme so sebou, v cudzine vyrušuje. Nesie na sebe všetky tvrdenia, proti ktorým sa nemôžeme brániť, pretože málokedy máme príležitosť, čokoľvek namietnuť proti všeobecnému povrchnému zaradeniu, dodať niečo osobnejšie, diferencovanejšie. Kto cestuje bez batožiny, cestuje bez starostí a s menšími predsudkami.
Cestovanie v skupine je nebezpečné. Spomínam si, ako som sa v Mopti pri rieke Niger hodiny túlal uličkami, nasával prchavosť chvíle, počúval to množstvo zvláštnych, úplne neznámych zvykov. Potom som za jedným rohom bez varovania vhupol doprostred skupiny turistov, takej veľkej, že sa ledva zmestili do uličky. Skupina vydávala toľko hluku – čomu sa ani nedalo zabrániť: kopa fotoaparátov, vykrikovanie sprievodcu, vzrušené hlasy – takže cestovatelia v žiadnom prípade nemohli počuť, ako štrngocú šperky v ušiach chudobných žien Pheul. Pripomenulo mi to Munga Parka, mladého Škóta, ktorý chcel pred dvesto rokmi odkryť všetky tajomstvá Nigeru. Na svojej prvej expedícii bol takmer sám, sprevádzali ho len tlmočník a jeden sluha. Bola to cesta plná zážitkov a úspechov, o ktorých po návrate spísal správu. Na druhej expedícii si do západoafrického vnútrozemia priviedol tridsať britských vojakov. Z tejto cesty sa nikdy nevrátil.
Najdôležitejšie je ale asi cestovanie peši, poznanie, ku ktorému dospejete až po výdatných skúsenostiach. Chôdza umožňuje bdelosť, ktorá vás napne ako tetivu luku. Ste vystavení skutočnosti, ktorá sa prediera kamienkami cez podošvy, sťažka visí na remeňoch ruksaku, vtláča sa cez boľavé údy, pot a špinu. Kto sa vezie krajinou v aute, autobuse, vlaku či na motorke, vidí očami, viacmenej. No kto ju križuje na nohách, vidí celým telom. Je postavený na roveň domorodcom, spadá do kategórie tradične unaveného pútnika, ku ktorému sa ľudia na celom svete môžu správať so známou pohostinnosťou. Z auta cudzia krajina vždy vyzerá ako zle preložená do našej reči.
“Vyraz na cestu, priateľu”, hovorí súfistický básnik Rumi, “od ja k sebe”. Inými slovami, necestuj zo svojej vlasti do cudziny, ale cudzinu premeň na svoju vlasť.