Je to smutná aféra, tá vec okolo ženy v burkinách na pláži v Nice. Idea Francúzska, v ktorom mravnostná polícia nariaďuje nielen sa zahaľovať, ale aj vyzliekať, je smutná a aj tak trochu groteskná.
Foto: Nullplus / Getty Images
Dalo sa čakať, že najvyšší francúzsky súd predbežne zruší zákaz burkín – na radosť provokatérov. Ten zákaz totiž nie je oprávnený ani obavou o verejný poriadok, ani imperatívom laicity. Na chvíľku si predstavme bezradnosť starostov, pretože, keby sa všetci, čo sú vo Francúzsku nejakým spôsobom duchovne či akokoľvek inak spriaznení s islamom, rozhodli, že na budúce leto, alebo aj hneď zajtra, zo “solidarity” so svojimi “súdruhmi” alebo ich “sestrami”, obeťami neakceptovateľnej “stigmatizácie”, masovo vytiahnu na pláže v burkinách pod heslom Všetci sme…
To nie je špekulácia. Taký návrh už na sociálnych sieťach bol. A každopádne je to katastrofický scenár, na ktorý by sa príslušné miesta po de facto vyhlásenej vojne mali chystať.
Bola to dvojitá pasca. Nastaviť ju bolo treba len raz. Bolo to to najhoršie rozhodnutie, skočiť do nej oboma nohami a nechať ju zaklapnúť. Výsostné inštitúcie Republiky ostali na smiech, stratili tvár.
A potom to bola aj morálna pasca: miestni policajti, čo ako na zavolanie vypisovali pokutové lístky, kúpajúci sa, ktorí udávali svoje susedy pre podozrivé “oblečenie”; skrátka, odporný a potupný hon na burkini a na ženy, čo ich mali na sebe.
A napriek tomu to zároveň bola komplikovaná aféra. Zjavne nie je náhoda, že sa to odohralo toto leto a že ženy si v tomto odeve líhajú na pláž práve teraz. Niektoré v dobrej viere, z pocitu studu, z rovnakých osobných dôvodov, z akých si tento odev vybrali už minulý rok a predošlé roky. Lenže ako by sa dalo prehliadnuť, že pre ďalšie, mnohé ďalšie, to bol politický znak, akcia, ktorá má priamu alebo menej priamu súvislosť s francúzskym kontextom posledných mesiacov?
Burkini nie sú výhradne móda, je to už vlna. Či, presnejšie, je to hrebeň vlny radikálneho islamizmu, a ten, ako si musíme priznať, je všade v ofenzíve.
Inými slovami: burkini nie sú výhradne “móda”, je to už “vlna”. Či, presnejšie, je to hrebeň vlny radikálneho islamizmu, a ten, ako si musíme priznať, je všade v ofenzíve.
A je veľmi pravdepodobné, že protagonisti tejto dlhodobej vojny v ňom na všetkých frontoch zbadali vytúženú príležitosť na dvojitý zásah: najskôr na fronte verejnej mienky, tým, že republikáni naraz vyzerajú ako taliban s opačným znamienkom, pretože svojím spôsobom reglementujú dĺžku sukní a plaviek, a potom aj úspešne obhájeným vykázaním žien do oných ciel z látky, v Afganistane, Pakistane či Saudskej Arábii.
Robia to ženy dobrovoľne? Akceptujú z vlastnej vôle myšlienku, že ich telá aj s ich pôvabmi sú zdrojom viny? Možno áno. Ale museli by sme byť veľmi pokryteckí alebo – čo je ešte horšie – naivní, aby sme v tom nevideli “dobrovoľnú porobu človeka”, akú už pred piatimi storočiami opísal istý Étienne de La Boétie. Tieto ženy spolupracujú – na svoj vlastný úkor – na ideologickej ofenzíve, ktorá zachvátila islamský svet a ktorá v Európe nevynechá žiadnu príležitosť otestovať vôľu svojich protivníkov postaviť sa jej na odpor. Najnovšia aféra v Nice to po stýkrát ilustruje – a to tým najmalichernejším spôsobom.
Natíska sa otázka: čo z toho plynie? Nie je to náboženská, ale politická otázka. A keď ju položíte všetkým Francúzom, musíte uznať, že sa s mimoriadnou ostrosťou otvára pre tých z nich, ktorí sa tým či oným spôsobom cítia byť spriaznení s islamom: ako vidia toto porušenie republikánskej zásady úplnej rodovej rovnosti?
Nepovažujú viditeľnú diskrimináciu na plážach za šokujúcu, keď na jednej strane machovia predvádzajú svoje svaly, svoje tetovanie a celú svoju mužnosť – zatiaľčo na druhej strane ženy sa musia skrývať pod oblečením, lebo odhalená pokožka by v ich prípade znamenala priestupok. Máme ten príklon k regresu, ktorý čoraz viac žien nasleduje, pretože takto politicky rozumejú Koránu a ktorý nadväzuje na dobu, keď sa ženský rod považoval za hanbu, za nečistý – máme ho podporovať alebo máme robiť niečo proti nemu?
Skutočne tu ide o súkromnú záležitosť, ako to deklarujú protagonisti novej interpretácie ľudských práv alebo feministky?
Alebo tieto fundamentálne práva nie sú konštitutívne pre onen komplikovaný a krehký spoločný republikánsky dom, ktorý, ak z neho odstránime niektorý z nosných pilierov, sa môže rozsypať. Na túto otázku musia dať odpoveď predovšetkým imámovia, príslušné združenia, mravné autority, ktorých hlasy sú v týchto otázkach relevantné. To ony by mali pripomínať, že demokracia – rovnako ako republika – je celok. A že ak sa majú oživovať doby, keď prívrženci všetkých náboženstiev považovali zahaľovanie žien za správne, tak to demokraciu ako celok ohrozuje.
Bolo by skvelé, keby napríklad prominenti, ktorí pred pár týždňami v Journal du dimanche v reakcii na čiernu sériu atentátov vyzývali k potrebnej reforme islamu, mali aj teraz odvahu povedať: rešpektovať tieto ženy je rovnako dôležité ako neúprosne sa zasadzovať za slobodu publikovať karikatúry, prechádzať sa po Promenade des Anglais, sedieť na terase pre kaviarňou, byť v bezpečí na omši alebo zúčastniť sa koncertu v Bataclane.
O to ide. Toto by mala byť odpoveď, zvážená v pokoji a bez paniky. Niežeby čarovným prútikom zastavila šírenie salafizmu vo Francúzsku. Ale bola by stokrát účinnejšia, v stredno- aj dlhodobej perspektíve, než hyperhorlivé opatrenia, nezlučiteľné s právnym štátom a v konečnom dôsledku kontraproduktívne.