Dvadsiateho novembra 1910, pred sto dvadsiatimi rokmi, umrel Lev Tolstoj. Jeho svetová sláva sa odvtedy stala synonymom veľkosti ruskej literatúry. Napriek tomu v samotnom Rusku jeho svetonázor, tolstojovstvo – neodporovanie zlu násilím a voľný výklad evanjelia, dodnes vzbudzuje zúrivé spory.
Sila talentu
Roku 1901 ruská Pravoslávna cirkev spisovateľa ako protikresťanského predstaviteľa vyobcovala, a ani teraz, v predvečer výročia jeho smrti, bez ohľadu na prosby ruskej verejnosti, svoje pochybné rozhodnutie neprehodnotila. Ostatne, samotného Tolstého by to určite netrápilo. Sila jeho talentu mu dala jedinečnú možnosť ísť svojou cestou a ospievať život vo všetkých jeho prejavoch.
Pri čítaní Tolstého pociťujem filozofický pôžitok – čím ďalej, tým viac. Jeho umelecké slovo rodí vône, zvuky, vibrácie pocitov, nálad. Je širšie než akákoľvek filozofická doktrína a dôležitejšie ako sám autor, ktorého nemilosrdne využíva. Je možné, že v celej literatúre neexistoval taký „bezideový“ spisovateľ, ktorý vypustil svoje slovo na slobodu a ono sa nadchýna svojou silou a miestami nás pritom desí svojou otvorenosťou. Tolstého slovo sa vytrhlo autorovi z moci, zaplavilo všetky zmysly bytia, a samo sebe zostáva hádankou.
V tele a vedomí samotného spisovateľa ako nikdy nekončiaci flám klokotali nespútané vášne, jednoducho nešlo pospájať všetky nitky.
Marcel Proust považoval Tolstého za všemohúceho Boha jeho diel, ktorý má pod kontrolou ich činy a myšlienky. Ale keď sa do Tolstého zahľadíte, uvidíte, že je – veľkorysý Boh, veľký aj tým, že dáva svojim hrdinom slobodu, a oni sa nám vrývajú do pamäti, až sú v konečnom dôsledku živší než živí ľudia. Prvý bál Nataše Rostovovej, scény dostihov v Anne Kareninovej, opisy choroby a smrti Ivana Iľjiča, napĺňajú čitateľov prvotným úžasom a hrôzou stretnutia so životodarnou látkou samotného jestvovania.
Zrkadlo revolúcie
Zdá sa, že Tolstoj sa narodil len preto, aby rozvrátil zákony literatúry a vysmial sa jej ambícii nazývať sa učebnicou života. Lev Tolstoj nerád premýšľal o literatúre a nemal rád spisovateľov ako Dante a Shakespeare. Nepovažoval sa za profesionálneho spisovateľa. Zo všetkého najviac bol asi sériový vrah literárnych kánonov. V tele a vedomí samotného Tolstého ako neklokotali nespútané vášne ako nikdy nekončiaci flám, jednoducho nešlo pospájať všetky nitky. Skladal sa z rozporov. Správal sa ako monštrum, nevypočítateľný škandálista, nenávidel pokrok a storočie pokroku, oslavoval slobodu ženy vo svete spoločenských konvencií, miloval jednoduchého mužíka, a krvou a návykmi to bol skrz naskrz statkár. Lenin ho s nečakanou presnosťou nazval „zrkadlom ruskej revolúcie“ – vrela v nej krv anarchistickej vzbury.
Neexistujúce odpovede
Rád si čítam o jeho vzťahoch so slávnymi súčasníkmi, ktoré boli plné zradných nedorozumení. Nenávidel Turgeneva, za jeho „mľandravé demokratické stehná“ a krasorečníctvo. Chcel sa s ním strieľať poľovníckou puškou zo šiestich krokov v súboji. V Sevastopoľských poviedkach líčil hrôzy vojny, ale svojou povahou bol sám vojnovou hrôzou, ktorá desila jeho ženu Sofiu Andrejevnu. Lev Tolstoj zo seba urobil postavu ruských anekdot svojím deklaratívnym vegetariánstvom a tým, ako chcel sám orať: «Mužík grófovi: Orať ráčite?“
André Gide v črte o Dostojevskom napísal, že Tolstoj zatienil veľkosť Dostojevského, ale po čase sa ukázalo, že Dostojevskij Tolstého prevýšil. Tento názor sa v priebehu 20. storočia udomácnil v modernistických, estétskych, náboženských kruhoch inteligencie. Áno, Dostojevskij má ciele vytýčené, určený postup. Opona sa dvíha a my vidíme predstavenie o tom, ako bezbožné vedomie plodí hriech a zlo, tak ako káže nedokonalosť ľudskej povahy. Všetko ide vo svojich koľajach: zločin sa mení na trest. Zato u Tolstého Anna Kareninová vlečie so sebou pod vlak aj autora.
Čo to je: je to trest, vysoká tragédia, osud padlej ženy, alebo naopak, prúd blúzniaceho vedomia? Odpovede neexistujú. Po odpovede, podľa Tolstého logiky, si máme ísť na policajný okrsok, nie k autorovi románu.
V Dostojevskom je život za chytený v obruči myšlienky, u Tolstého sa myšlienka neustále vrtí, ako granát, čo vybuchne a zabije knieža Andreja Bolkonského. Tolstého romány sa rodia z nepodstatných detailov jeho každodenných zápiskov, vyrastajú zo spoločenských klebiet, detských zážitkov, rodinných legiend. Tolstoj ako záhradník celú svoju záhradu polieva krhličkou – pestuje strom s rajskými jabĺčkami. Skvele chutia, sú voňavé, šťavnaté, a ani jedno jablko nie je ako druhé.
Tichý prepych
Tolstým sa vyzbrojila najfiktívnejšia literatúra sveta: socialistický realizmus, ktorý chcel prevrátiť svet s pomocou imitácií tolstojovskej prózy. Lenže Tolstoj zo svojej podstaty nemôže mať imitátorov. Aby ste mohli písať ako on, museli by ste byť ten nestráviteľný individualistický gróf. Sám Tolstoj bol ku koncu života s nadbytočným úspechom Vojny a mieru, Anny Kareninovej nespokojný: hovoril, že je to, ako keby niekto vychvaľoval veľkého fyzika, že dobre zatancoval mazurku. Geniálne nepochopenie samého seba a povahy svojej tvorby.
Tolstoj – prorok sa pustil do boja so svojím talentom, pretože chcel povedať niečo za seba, filozofa a moralistu. Teória nenásilného odporu nadchla Gándhího a obnažila východné korene ruského myslenia. Ale Tolstoj, ktorého mám rád, je skeptik, hedonista a neposedník: pichľavá tvár, neskrotná brada a detská túžba nájsť v lese čarovnú „šťastnú paličku“. Jeho rozlúčkový tajný útek z Jasnej Poľany pred zrakom celého Ruska vyzerá ako vyvrcholenie šialenstva. Akoby nastal ten samovražedný okamih a spisovateľ sa už ide sám hodiť pod vlak. Pochovali ho v tom istom lese, v ktorom hľadal „šťastnú paličku“.
V Sovietskom zväze Tolstého zasypali chválou a on sa pod sviatočnými korunami trochu strácal. Nedávno som bol v Jasnej Poľane, na jeho veľkostatku, ktorý je vyše sto kilometrov na juh od Moskvy, túlal som sa po jeho dome – múzeu, videl som jednoduché predmety z jeho okolia, tichý prepych grófskeho hniezda. Odrazu som porozumel, kde sa vzal román Vojna a mier – z nekonečných, nevzrušených dní života na veľkostatku, z čajových rituálov, prechádzok na čerstvom vzduchu. Dvaja hromotĺcki policajti strážia vchod. Spýtal som sa ich, či čítali Tolstého. Odpovedali mi: Preberali sme to v škole!
Bez Tolstého by bol svet bledší, chudobnejší. Jeho vety krivolaké ako korene stromov, jeho pozorovania presné ako výstrel, patria nielen nám, ale aj budúcim generáciám.