Foto: Peter van Agtmael / Magnum Photos
Národy sa vyznačujú tým, že z diaľky sa javia hladké a bez trhlín. Z vesmíru vyzerajú ako monolitické bloky. Viac-menej hovoríme o národe ako o osobe, a pokračujeme tak v stredovekej tradícii, v ktorej napríklad francúzskeho kráľa oslovovali “France”. Je pohodlné, a teda aj rozšírené, veľmi nerozlišovať, a pestovať veľkolepé zistenia o národnej podstate. Takéto veľké výroky vypúšťame z úst predovšetkým vtedy, keď v nás niektorá hlava štátu zanechá zvlášť hlboký dojem, či už je pozitívny, alebo negatívny.
To všetko sú dôvody, pre ktoré sa javí, že gravitačná sila Georgea W. Busha vyše šesť rokov viaže Ameriku a Američanov k jeho obrazu. Nie je teda veľkým prekvapením, že mnoho Európanov a obyvateľov iných kontinentov mohlo nadobudnúť dojem, že americkí intelektuáli Busha po 11. septembri 2001 prestali kritizovať.
Napríklad minulý rok v septembri hojne citovaný historik Tony Judt – Angličan, ktorý sa usadil v New Yorku – v New York Review of Books písal o Podivnej smrti liberálnej Ameriky. Začal takto: “Prečo americkí intelektuáli prijali Bushovu katastrofálnu zahraničnú politiku? Prečo majú tak málo čo povedať k Iraku, Libanonu či k plánom na obsadenie Iránu? Ako mohol ten trvalý útok vlády na občianske práva naraziť na taký minimálny odpor a pobúrenie tých, čo sa za tieto práva inak najviac zasadzovali?”
Takmer žiadna z faktických premís Tonyho Judta nesedí. Po prvé, liberálni intelektuáli vo všeobecnosti vojnu v Iraku nepodporovali. Profesor Judt to hrubo zjednodušil. Väčšina liberálnych, ľavicových intelektuálov v Spojených štátoch bola proti vojne v Iraku. Mnohí z nich 15. februára 2003 demonštrovali na obrovskom protestnom pochode. No je pravda, že hlasná a zreteľne viditeľná menšina takzvaných liberálnych jastrabov, z ktorých sú mnohí známi novinári, vojnu podporili.
Mnohých z týchto liberálnych prívržencov vojny v Spojených štátoch presvedčila príťažlivá sila jedného konkrétneho muža, výrečného irackého imigranta Kanana Makiyu. Je to autor pozoruhodných kníh o Saddámovi Husajnovi: v roku 1990 vyšla Republic of Fear, a o tri roky neskôr jej pokračovanie Cruelty and Silence. Kanan Makiya bol jedným z mála arabských intelektuálov v Spojených štátoch, ktorí sa verejne vyslovili proti útokom al-Káidy. Až dovtedy bol mužom ľavice s nepoškvrneným liberálno-demokratickým štítom. V časopise Dissent energicky polemizoval s fundamentalistickou ľavicou, ktorá sa odmietla zaoberať prehnitosťou tejto blízkovýchodnej tyranie – s odôvodnením, že by to znamenalo postaviť sa na stranu amerického imperializmu.
Všeobecná ochota k vojne v Iraku bola v Spojených štátoch aj bez ohľadu na intelektuálov v skutočnosti omnoho ambivalentnejšia, než mnohí pozorovatelia zaznamenali. V predvečer vojny 2002/2003 bola verejná mienka rozštiepená. A to aj napriek ľahkovernému, poslušnému a skreslenému americkému spravodajstvu, ktoré prezentovalo Saddáma Husajna ako imanentnú hrozbu pre Spojené štáty a ich spojencov.
Keď sa potom vojna začala, verejná mienka sa priklonila ku Georgeovi W. Bushovi, čo je pre čas vojny charakteristické. Ale súhlas začal takmer ihneď miznúť a od marca 2003 sa nepretržite scvrkával. Jediná výnimka: krátkodobo stúpol v čase tesne po zatknutí Saddáma Husajna. Väčšina Američanov si však už pomerne dlho myslí, že tá vojna je nešťastné dobrodružstvo.
Naivná žurnalistika prispela k tomu, že sa podarilo predať vojnu ako potrebnú a nevyhnutnú. O tom, či je múdra, sa pochybovalo na vnútorných stranách vplyvných novín, kým na titulných stranách sa divo špekulovalo o pokročilých projektoch zbraní hromadného ničenia v Iraku. Vo všeobecnosti však každý, kto sledoval americké médiá v rokoch 2003 až 2004, mohol získať dojem, že americkí novinári s Bushovou zahraničnou politikou zaobchádzali v rukavičkách. V skutočnosti to boli akési dvojnásobné ohľady. Jednak benevolentné vnímanie.
Inak povedané: médiá mali sklon brať vyhlásenia Georgea W. Busha ako fakty. A jednak existovalo čosi ako opatrný tón: v tom zmysle, že prezident iste vie, čo robí – je napokon vrchný veliteľ ozbrojených síl. Dodávam, že tu hovorím o profesionálnych novinároch.
Ale späť k tvrdeniam Tonyho Judta, že liberálni intelektuáli poslúžili prezidentovi. Musíme vziať do úvahy, že dojem, že americkí intelektuáli akceptujú zahraničnú politiku Georgea W. Busha posilnili dva faktory: po prvé, spomínaná ohľaduplnosť médií vo vzťahu k Bushovej politike v Iraku, a po druhé, všeobecná nevšímavosť amerických médií k názorom intelektuálov.
Chcel by som ilustrovať túto nevšímavosť na príklade, ktorý poznám z vlastnej skúsenosti. Po tom, čo vyšiel článok Tonyho Judta, napadlo nezávisle od seba profesorovi Bruceovi Ackermannovi z Yale a mne, že tento jeho názor si zaslúži odpoveď. A tak sme spísali manifest s názvom We Answer to the Name of Liberals. Publikovali sme ho v časopise The American Prospect, podpísalo ho približne päťdesiat amerických intelektuálov vrátane laureátov Nobelovej ceny a iných cien. Táto odpoveď vyšla v novembri 2006 a vzápätí sa objavila v hlavných denníkoch asi desiatich krajín. V Nemecku v Süddeutsche Zeitung, v Taliansku na prvej strane La Repubblica, vo Francúzsku v Libération, v Španielsku v El País, v Dánsku vo Weekendavisen, v Nórsku v Aftenposten, v Argentíne v La Nación, v troch či štyroch novinách v Brazílii a v Kanade v The Toronto Star.
Manifest je výslovne proti vojne v Iraku, politike Bieleho domu na Blízkom východe a proti tomu, ako prezident zneužíva moc. Ako som povedal, vyšiel v dôležitých novinách desiatich krajín. Pokiaľ viem, ani jedny americké noviny z neho ani len necitovali. Ani jedny. Nikto ho neuverejnil, nikto sa o ňom nezmienil. Myslím si – bez ohľadu na môj osobný záujem na tomto článku – že to hovorí veľa o vzťahu amerických médií k intelektuálom. Je to nevšímavosť, ktorá odráža pretrvávajúci a zostrujúci sa antiintelektualizmus amerických médií.
Antiintelektualizmus v americkom živote – tu citujem názov významnej knihy dnes už nebohého historika Richarda Hofstadtera z roku 1963 (Anti-intellectualism in American Life) – je základným aspektom amerického diskurzu. Richard Hofstadter v ňom prepojil antiintelektualizmus, tú otvorenú ranu v americkom vedomí, a jeho trojaké ukotvenie – v náboženských, politických a ekonomických tradíciách. Za necelé polstoročie od Hofstadterovej knihy sa antiintelektualizmus rozmohol vinou neobyčajnej komercionalizácie amerických médií. Prirátajte k tomu mediálnu kultúru veľkohubosti, ktorá ide ruka v ruka s naším kultom celebrít. Dôsledkom je pestro zmixovaný svet mediálnych magnátov, ktorí sa zaujímajú výhradne len o počet očí a uší, ktoré by mohli prenajať reklame.
Relevantné správy tvoria už len scvrkávajúcu sa časť v mediálnom zábavnom komplexe, ktorý sa k veciam všeobecného záujmu stavia v lepšom prípade ľahostajne a v horšom nepriateľsky, o nejakom ďalšom duchovnom živote už ani nehovoriac. Deregulácia posledných tridsiatich rokov umožnila majiteľom médií ignorovať už aj to predpísané minimum verejnej služby, ktoré predtým patrilo k vysielacej licencii. Výsledkom tejto deregulácie bolo takzvané Talk Radio, ktoré nastúpilo v deväťdesiatych rokoch, spoločné dieťa nabubrenosti a propagandy. Výnimky z tohto vývoja môžeme nájsť vo verejnoprávnom rozhlase a v menšej miere aj vo verejnoprávnej televízii. A ešte aj tieto inštitúcie náročná a intelektuálna práca dráždila. Dokonca aj v umení, či, presnejšie povedané, najmä v umení. Nemáme žiadny americký ekvivalent britského Dennisa Pottera, či – ako majú Nemci – Rainera Wernera Fassbindera – ktorí vytvorili majstrovské diela pre televíziu. Tu nič také neexistuje.
Do tohto obrazu zužujúceho sa verejného priestoru dobre zapadá jedna nedávna správa. Najvýznamnejšie noviny západného pobrežia, The Los Angeles Times, sa dostali do ekonomických problémov, rušia svoju prílohu Názory a knihy a sťahujú recenzné rubriky z tradičnej nedeľnej prílohy. Budú vychádzať v sobotu, keď sa noviny čítajú z celého týždňa najmenej. Zánik knižnej prílohy v Los Angeles Times znamená, že v celých Spojených štátoch s ich stovkami novinových titulov – čo Alexis de Tocqueville kedysi oslavoval ako dôkaz životaschopnosti americkej spoločnosti – zostalo už len päť novín so samostatnými týždennými knižnými prílohami. A týchto päť príloh je samozrejme vysoko selektívnych a prednosť v nich majú tie najjednoduchšie knihy.
Doteraz som zdôrazňoval štrukturálne prekážky vážnosti intelektuálneho diskurzu v amerických médiách. No tento obraz by bol neúplný, keby sme nezdôraznili aj to, že čiastočne si americkí intelektuáli za marginalizáciu v americkej politickej kultúre môžu aj sami. Väčšina akademických intelektuálov by najradšej zostala sedieť vo svojich slonovinových vežiach a svoju prítomnosť vo verejnom živote nechali tak. Mnohí si okrem toho myslia, že všetko, čo treba vedieť o americkom živote, sú večné pravdy o americkom imperializme. Sú hrdí, že majú odstup od moci, a tak je z kritiky čosi ako abstraktná teológia.
Nie sme politickí, a preto sú naše výstupy vo verejnom intelektuálnom živote plaché a kŕčovité. Je to čiastočne vinou samotných intelektuálov, že beztak úzky intelektuálny priestor v americkom verejnom živote preberajú iní – predstavitelia takzvaných think-tankov, ktoré by sa mali volať skôr propagandistické inštitúty, prominentní kováči výrokov a odborníci, slúžiaci lenivým či prepracovaným novinárom ako profesionálne zdroje.
Takže v podstate nečudo, že najzreteľnejšie počuť médiá pravej časti politického spektra s ich intepretáciou sveta. Nielen Talk Radio, ale aj povestná sieť Fox News pána Murdocha – takzvaný spravodajský kanál, ktorý je v skutočnosti kanálom na propagandu. Ľavici sa doteraz nepodarilo vybudovať nič, čo by v mediálnom svete bolo porovnateľné s Foxom, a myslím, že sa to z finančných, politických a kultúrnych dôvodov ani nedá.
Začiatkom marca som videl na internete záznam z vysielania Fox News z predchádzajúceho týždňa, keď padol rozsudok v procese s Lewisom Libbym. Šlo o to, či šéf štábu Dicka Cheneyho vo vyšetrovaní nactiutŕhačskej kampane vlády proti Josephovi Wilsonovi klamal, alebo nie. Veľvyslanec Wilson bol vláde tŕňom v oku. Obžaloba proti Libbymu mala päť bodov. V štyroch bodoch ho súd vyhlásil za vinného a v jednom ho oslobodil. Vo Fox News rozsudok ohlasoval takýto titulok: “Libby očistený od obvinenia, že klamal FBI.” O to, či klamal FBI, išlo v piatom bode obžaloby.
Nie je to veľmi sľubný záver, ale happyend nebude. Povedal by som to takto: keby ste mali dojem, že americkí liberálni intelektuáli sa nechajú vodiť za nos, tak to nie je tým, že by intelektuáli zaspali, ale americkými médiami, ktoré často nie sú ničím iným, ako dodávateľmi chloroformu.
Text vyšiel v denníku The New York Times.