Pán prezident, možno si prečítate, čo Vám píšem…
Mám to šťastie, že mám dve štátne občianstva. Som Maročan a od roku 1991 aj Francúz. Pre mňa je to požehnanie, patriť k dvom krajinám, dvom kultúram, dvom jazykom a prežívam to ako ustavičné obohacovanie. Odkedy ste v Grenobli vyhlásili, že každému prisťahovalcovi, ktorý sa dopustí ťažkého zločinu, bude v budúcnosti možné uprieť štátne občianstvo, cítim sa v istom zmysle ohrozený, či prinajmenšom napadnutý ako Francúz. Hoci ani náhodou neplánujem začať teraz nejakú zločineckú kariéru, či vážne narúšať spoločenský poriadok, pociťuje Vaše výroky ako útok na samotnú podstatu tejto krajiny, jej ústavu. To je, pán prezident, neprípustné v demokracii, v právnom štáte ako je Francúzsko, ktorý napriek všetkému zostáva krajinou ľudských práv, krajinou, ktorá v minulom storočí prijímala a zachraňovala státisíce politických exulantov.
Ako minister vnútra ste vyhlasovali: „Na každý delikt musíme rozhodne zareagovať. No naša reakcia musí byť rovnaká bez ohľadu na to, či páchateľ vlastní francúzske doklady alebo nie.“ Pán prezident, dnes protirečíte ministrovi, ktorým ste kedysi boli. Štátna príslušnosť je súčasť identity. Môže to byť dvojaká – ako v mojom prípade. Nechcel by som sa zrieknuť ani jedného z nich. To by sa rovnalo poníženie.
Ostatne, žiadna spoločnosť sama osebe nie je rasistická. Je hlúpe a nespravodlivé tvrdiť: „Francúzsko je rasistická krajina.“ Tak ako v mnohých ďalších krajinách vo Francúzsku, vo Francúzsku existujú tendencie k rasizmu a vylučovaniu, jednak z ideologických a politických dôvodov, jednak na základe biedy, chudoby a existenčného strachu. Kauzálne spájať kriminalitu s prisťahovalectvom, je viac ako omyl, je to pochybenie. Nositelia politických rozhodnutí by mali také tendencie krotiť, respektíve zabrániť tomu, aby sa ďalej rozvíjali. Hlava štátu nemôže a nesmie reagovať podľa nálady, ani z brucha. Nie je to jednoducho obyčajný občan, ktorý si môže hovoriť čokoľvek. Každé slovo musí vážiť na lekárnických vážkach a zvažovať jeho dôsledky.
Chápem jeho obavu o bezpečnosť občanov. Nikto neobhajuje banditov, ktorí strieľajú na policajtov. Justícia musí na tieto delikty „reagovať odhodlane“, no páchateľov treba odsúdiť bez ohľadu na ich pôvod, náboženstvo či farbu pleti, inak prepadneme logike apartheidu. Okrem toho, len samotná represia nie je odpoveď. Zlo musíme zachytiť v jeho koreňoch a dramatickú situáciu na predmestiach napraviť s trvalou platnosťou.
Zasievať nedôveru či dokonca zášť k cudzincom je jednoduchšie než požadovať vzájomný rešpekt. No hlava štátu nie je lepší policajt. Je to najvyšší sudca v krajine, a tak vo svojich skutkoch a slovách musí byť nenapadnuteľný. Je garantom justície a právneho štátu.
Pán prezident, keď zločincom s prisťahovaleckým pozadím, ktorí ohrozili na živote policajtov, hrozíte odňatím štátneho občianstva, idete proti ústave.
Ekonomická kríza nevysvetľuje, ani neospravedlňuje všetko. Isté je, že sa nachádzame uprostred krízy morálnej. Vašou úlohou, pán prezident, je rehabilitovať imidž Francúzska v súvislosti s tým najkrajším, najzávideniahodnejším a najďalekosiahlejším, čo tu máme: s vyhlásenou solidaritou a bratstvom, s veľkorysou vlasťou, bohatou na rozdiely, farby a korenia, ktoré sú v neposlednom rade dôkazom, že islam je kompatibilný s demokraciou a neutralitou v postoji k náboženstvu.
Preto Vás prosím, pán prezident, straste zo svojich vystúpení toto neblahé ideové dedičstvo, ktoré šíri pravicovo extrémistická strana, pretože chce našu krajinu uzavrieť, izolovať ju a zradiť jej základné hodnoty.