To, že EU vôbec existuje, je úplný zázrak. Ak by nejaký človek alebo štát len spolovice sám seba ohováral tak, ako to – a čoraz zmätenejšie – robí EU, dávno by sa zrútil alebo skončil v totálnom osamotení.
Sýrski utečenci v Turecku. Čo má táto žena spoločné s brexitom? Všetko a nič. Foto: Kutluhan Cucel / Getty Images
Isteže, aj iné veľké mocnosti rozprávajú o sebe príbeh, ktorý len voľne súvisí s realitou. Spojené štáty – na prvom mieste. Ale hovoria o sebe – prinajmenšom v zásadných veciach – ako o niekom veľkom, peknom, silnom a vznešenom. Na rozdiel od EU. Tá momentálne ponúka ten najhoršie vyrozprávaný príbeh na svete.
Napríklad tá vec s brexitom. Tesná väčšina Britov hlasovala za vystúpenie z EU, a Európa sa už topí v zúfalých pochybnostiach o sebe, kladie si otázku, čo všetko robila zle, nehovorí len o problémoch EU, ale o EU ako o probléme.
Znovu sa len lamentuje, že EU je málo obľúbená, že politici vo svojich hlavných mestách všetku vinu hádžu na Brusel. Bože. Keď sa v Berlíne niečo začne kaziť, tak to CSU hádže na CDU, CDU na CSU, SPD na obe, a všetci spolu na Spolkovú radu. Alebo na Brusel. Ale táto blame game nie je systémovou chybou európskej ústavy, a nie je to ani nejaká zlomyseľnosť špeciálne namierená proti úbohej EU, jednoducho, je otvoreným tajomstvom zastupiteľskej demokracie, že má nielen, ako kážu jej učebnice, uskutočňovať vôľu ľudu, ale rovnako, ak nie viac, aj paralyzovať jeho hnev: kanalizovať agresivitu smerom nahor, aby ju ľud neobrátil proti sebe nazvájom alebo proti svojim menšinám. EU by mala byť rada, že je súčasťou tohto civilizačného procesu, a nie sa tým teraz umárať.
Napokon, nie je vôbec jasné, či Briti v skutočnosti hlasovali o EU, alebo o niečom celkom inom. Pretože napríklad v Rakúsku by teraz EU síce mala väčšinu, ale je veľmi neisté, či pri opakovaných voľbách politik FPÖ Hofer, alpský proťajšok Faragea, znovu tesne prehrá.
Že môžete byť na jednej strane za EU, a zároveň za aj za nacionalistický regres, za stiahnutie sa do najmenšej mysliteľnej jednotky, to v týchto dňoch dokazujú okrem iného Škóti. Aj v Spojených štátoch je politik, ktorý si s Borisom Johnsonom, Marine Le Penovou, Alexanderom Gaulandom a Norbertom Hoferom politicky a kultúrne skvele rozumie. A pritom Trump chce možno vystúpiť z reality, ale určite nie z EU.
Zjavne tu ide o niečo viac, niečo, čoho je brexit len prejavom, niečo, čím EU trpí, ale čo nespôsobila ona. To si však Európa, a najmä v Bruseli, vôbec nevie predstaviť: že by príčinou problémov EU nebola samotná únia. Ono to však predsa len existuje: svet mimo Európu, realita, a v nej sa deje čosi, čo takzvanú krízu EU vysvetľuje: padá múr medzi Prvým a Druhým svetom. Globalizácia dospela do svojho dialektického bodu, už nejde len jedným smerom, zo Severu na Juh, ale aj tým opačným: v podobe ekonomickej konkurencie ako aj v podobe utečencov a terorizmu. Tá istá globalizácia zároveň až do zvrátených rozmerov zväčšila reálne, a o to viac aj subjektívne pociťované, rozdiely medzi chudobou a bohatstvom v západných krajinách. Dve otázky spravodlivosti teraz splynuli do jednej, vlastne nie splynuli, ale brutálne na seba narazili.
Na túto znásobenú silu globalizácie sa v posledných rokoch vykryštalizovali dve veľké odpovede: jedna sa snaží s týmto novým svetom, aj popri úľaku, konštruktívne a inkluzívne, prekračovaním hraníc, vyrovnať. Druhá tvrdí, že múr, ktorý nás oddelí od Tretieho sveta, sa dá postaviť znovu – že nás oddelí od Južnej Ameriky, Blízkeho a Stredného východu, Afriky. Že teror sa dá spútať tým, že moslimov budeme držať mimo a že ich povyhadzujeme, a že s Číňanmi sa dá brnkať na úplne inú politickú strunu, že to všetko je otázka politickej vôle.
EU sa stále meria zlými kritériami. To má fatálne dôsledky.
Liberálni internacionalisti verzus autoritárski nacionalisti, tak by sa dali načrtnúť aktuálne globálne alternatívy.
Moc tejto novej politickej polarizácie je taká veľká, že vo väčšine západných štátov momentálne veľkou rýchlosťou rozbíja doterajší stranícky systém. Konzervatívne strany sa štiepia, sociálnodemokratické strany sa drobia, okraje vytlačajú stred.
Koná sa teda globálna revolúcia, prekonanie poslednej veľkej hranice, poslednej mega-nespravodlivosti. Alebo posledná globálna kontrarevolúcia, čiže pokus – obrovskými agresívnymi energiami – tomu zabrániť.
V jadre každého významného demokratického rozhodnutia ide o teraz o toto základné nasmerovanie. Či sú to rakúske prezidentské voľby, referendum o britskom členstve v EU, alebo referendum o talianskej ústave a čoskoro na to prezidentské voľby v Spojených štátoch, po nich vo Francúzsku, a potom, o necelý rok, voľby do nemeckého Bundestagu.
Nemá veľký zmysel uvažovať teraz o inštitucionálnej reforme EU, pretože problém nie je jej forma. Ak v týchto dňoch hovoríte s Američanmi o ich ústavnej realite a stave tamojších demokratických inštitúcií, tak si o kríze systému vypočujete prinajmenšom toľko, čo počúvate tu.
Dokonalý demokratický systém jednoducho neexistuje. To, že demokracie sú momentálne všade pod tlakom, nesúvisí ani tak s ich nevyhnutnými a odjakživa existujúcimi deficitmi, ako s nepredstaviteľnosťou pádu tohto posledného, globálneho múru. Z európskeho pohľadu tá výzva, ak by sme ju mali vtesnať do jednej vety, znie: utečenci prichádzajú, teror neodchádza, Američania sa sťahujú, Rusi útočia. V porovnaní s tým bola Studená vojna len vnútenou šachovou partiou. Napriek tomu sa EU vo svojich diskusiách a statementoch nemeria veľkosťou problémov, pretože potom by mala viac porozumenia pre seba samú; neporovnáva sa ani s inou západnou veľmocou, Spojenými štátmi, ktoré pod porovnateľným tlakom problémov produkuje výrazne väčšie šialenstvo. Nie, EU myslí na lepšie, ľahšie a údajne heroickejšie dni s údajne väčšími Európanmi, a stále má len pred očami svoj ideál plne integrovaného zväzku štátov, po ktorom mnohí túžia tým úpenlivejšie, čím viac sa im vzďaľuje. Tým, že EU sa meria pomýlenými kritériami, permanentne tvorí atmosféru márnosti, ešte aj tam, kde sa snaží obhajovať. Ponurá nálada je navyže živená rutinou apokalyptizmu, ktorý z Bruselu znie už desaťročia: prehlbovanie alebo zánik, ústava alebo rozpad. Toto myslenie bolo odjakživa problém a nepochybne prispelo k strate legitimity EU viac než všetky domnelé aj reálne demokratické deficity dokopy. Ale až dnes rozvinula ideológia depresie celý svoj ničivý potenciál. Jednak preto, že sama skutočnosť nadobudla apokalyptickú podobu. Neznamená to, že svet sa uberá k svojmu zániku, iba to, že problémy sú už takých rozmerov, že je zjavné, že dokážu so sebou strhnúť všetko možné, a nielen EU. Oddeľovači a budovatelia múrov – sami pracujú na príchode hroziaceho Armadegonu. Gauland, Trump, Le Penová, všetko sú to samí historickí pesimisti, posadnutí zánikom. To, že sú teraz tak dobre naladení, nie je dané ich ich svetonázorom, ale ich úspechmi. Ak EU, ako jej inštinkty zvyknú kázať, začne s týmito ľuďmi pretekať vo vykresľovaní temna, prehrá to. Práve nám to predviedol Cameron.
Na dvoch faktoroch závisí životná bilancia tejto generácie.
EU má pritom vo svojom arzenáli stále ešte jeden bojový prostriedok: vecnosť. Ak odhliadneme od toho, že vecnosť a apokaypsa sa neznášajú práve dobre, toto britské referendum ukázalo, ako málo brexiteri hlasovali podľa svojich ekonomických a sociálnych záujmov. A to celkom vedome – tí ľudia nie sú hlúpi, len majú iné priority. Už dávno tu nejde tak o záujmy, ako ide o identity, o to, čo je vlastné a čo cudzie, ide o symbolické gestá – viac než o reálnu politiku. (Aj to sa, samozrejme, v demokracii môže.) Nedalo sa každopádne čakať, že liberáli proti autoritárom v tomto a budúcom roku všetky hlasovania vyhrajú, vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch, v Taliansku, Francúzsku a Nemecku. Otázka znie skôr tak, aký impulz to v budúcnosti bude, čo rozhýbe ich energiu – pretože ani apokalyptická vízia, ani vecnosť to nemôžu dokázať. Dva faktory rozhodnú – ako to povedať – o osude Západu? O politickej životnej bilancii našej generácie? O živote našich detí?
Po prvé: sila.
Kto tak ako EU zo zvyku o sebe šíri len správy o svojej slabosti, nemá v týchto časoch veľkých a miestami obrovských problémov šancu. Zatiaľ sa EU na základe svojej vyššie opisovanej depresívnej dispozície nepodarilo šíriť správy o svojej sile – ktorú má. To súvisí s až tragickým fázovým posunom. Štáty a zväzky štátov vznikajú len z veľkých kríz. Pokiaľ ide o EU, bola tou veľkou krízou Druhá svetová vojna, impulz, ktorý ju poháňal až do osemdesiatych rokov. Potom dostala únia druhý impulz pádom Berlínskeho múru a pristúpením Východoeurópanov. Lenže potom sa začala byzantská fáza, pôvodný impulz vyprchal, národy to už nezaujímalo a Brusel sa začal odcudzovať realite. A pokračuje v tom dodnes. K bruselskej Veľkej bráne prichádzali nové krízy, chválabohu menej masívne, ako kedysi, ale predsa len neboli bez historickej moci: finančná kríza, euro-kríza, konflikt na Ukrajine, utečenci. Pod tlakom kríz sa projekt EU poháňaný valiacimi sa dejinami nanovo rozbieha a nanovo zakladá, ale nie tak, ako si to vymysleli prívrženci ever closer Union (ktorých to všetko tiež nijako neosviežilo, skôr sú urazení a zúfalí), ale inak, pozliepaný realitou: dymiac, pokrčene, krivolako. Nevidieť túto štátotvornú silu kríz, ba vykladať ich ako znak dysfunkčnej Európy patrí k najväčším omylom, odkedy Kolumbus objavil Ameriku, a považoval ju za Indiu.
Po druhé: Zmysel pre realitu.
Pád múru medzi Prvým a Tretím svetom je objektívne revolúciou, ktorá si naliehavo hľadá svoj revolučný subjekt. Autoritári sa k tejto role svojou demolačnou politikou a víziou múrov, internačných táborov a čistiek už približujú oveľa viac než liberáli, ktorí okrem vecnosti sľubujú najmä stabilitu – na ktorú medzitým už nikto neverí. Wolfgang Schäuble sa nedávno v jedných novinách pokúsil načrtnúť obrysy takejto umiernenej revolúcie, ale zatiaľ je v tom skôr osamotený. Zato autoritári na túto novú historickú situáciu dávajú vizionárske odpovede, aj keď vo variácii na Darth Vadera; vedia, že zotrvanie dnes znamená obrat dozadu a že obrat vzad sa nemôže zaobísť bez masívnych a násilných zmien.
Nemusí sa nám to naozaj páčiť, ale autoritári majú vzhľadom na veľkosť výzvy proporčný, historicky symetrický projekt. Čo však dáva liberálny tábor ľuďom, ktorí sa boja, že si sval svojej empatie možno nakoniec preťažia, že z množstva utečencov sa stane nekonečné množstvo, že nová príslušnosť Európanov voči Afrike je nezvládnuteľná? Týchto ľudí, práve tých odvážnych a sebavedomých, rodených Európanov, tých, ktorých sa svet týka, necháva politika načisto o hlade. Kde sa napríklad diskutuje o novej koncepcii pre Afriku? Kde sa dohaduje New Deal pre Blízky východ? Kde sa hovorí o novej, proafrickej agrárnej a energetickej politike? Kde liberáli čo len artikulujú novú agendu? Nie je to dokonca tak, že liberálne sily sa znovu a znovu nechávajú autoritármi prichytiť pri chatrnom, nemom menedžovaní revolúcie, ktorú sami potom poprú? Prijať realitu, utvárať revolúciu, porozumieť vlastnej sile, striasť zo seba depresiu – to by bola Európa, ktorá zvládne brexit. A Britov jedného dňa získa späť.