Drahí Briti,
takmer ste mi zabili otca. Mal vtedy len deväť rokov. Spolu so svojou mamou vyčkával v Hamburgu v bunkri počas operácie Gomora a zatiaľ čo mesto nad nimi pohltila ohnivá búrka takej horúčosti, že ľudia vonku pred dverami bunkru splynuli s topiacim sa asfaltom, na ktorom stáli, pod ulicami praskali potrubia a moja stará mama s otcom museli vyplávať do tlmeného svetla žeravého popola, ktorým ľahol ich bývalý svet.
Foto: Stefan Rousseau / PA
Môj otec sa neskôr stal vedcom. Je na Facebooku. Mali by ste s ním nadviazať kontakt, je to skvelý chlapík. A viete čo? Nemali by ste problém nadviazať s ním kontakt, pretože v dnešných časoch vedci publikujú vo Vašom jazyku. Vie celkom slušne po anglicky. A nielen on.
Všetci milujeme Váš národný šport. Všetci poznáme meno Vašej hlavy štátu a melódiu Vašej štátnej hymny a keď Vaša princezná porodí, z dákeho záhadného dôvodu je to hlavná správa vo všetkých našich médiach. Naozaj vážne rozmýšľate o tom, že nás opustíte?
Minulý rok som sa na literárnom festivale v Budapešti stretol s autormi z Portugalska, Talianska, Maďarska, Holandska, Belgicka, Rakúska, Česka, Francúzska, Slovinska, Rumunska, Bulharska. Sedeli sme pri veľkých štvorcových stoloch a diskutovali o rozličných aspektoch práce s jazykom. Trvalo mi dve hodiny, kým som si uvedomil paradox tejto situácie: všetci sme sa rozprávali po anglicky, dokonca aj Francúz, napriek tomu, že medzi nami nebol jediný človek z anglofónnej krajiny.
Neviem, či ste si toho vedomí: Váš jazyk ovláda celý kontinent. Kamkoľvek zavítate na tejto obrovskej pevnine, kde žije päťsto miliónov ľudí a opýtate sa na cestu, pivo či najbližší anglický pub (sú všade), budú Vám rozumieť.
Všetci milujeme Váš národný šport. Všetci poznáme meno Vašej hlavy štátu a melódiu Vašej štátnej hymny a keď Vaša princezná porodí, z dákeho záhadného dôvodu je to hlavná správa vo všetkých našich médiach.
Naozaj vážne rozmýšľate o tom, že nás opustíte? Nechápem Vás.
Niežeby mi zvlášť záležalo na Vašej princeznej alebo na jej bábätku. Ani na Vaše jedlo si nepotrpím. A ako človek, ktorý sa narodil v Mníchove, Manchester United to má u mňa spočítané za Barcelonu 1999. Či za Schweinsteigera 2015.
No všetko toto preváži jeden pocit. Neviem vlastne, ako ho opísať, ale asi to súvisí s tým, čo raz povedal môj otec, keď som mal dvanásť a prišiel som domov zo školy, kde som sa práve dozvedel, čo sa stalo v Hamburgu roku 1943 a bol som dosť dobrý z matematiky na to, aby som si vyrátal, že 1943 je neskôr ako 1934, teda rok otcovho narodenia, a povedal som, tato, ako to mohli spraviť, a on na to povedal, že museli. Pre teba.
Roky mi trvalo, kým som pochopil, čo tým myslel. No teraz to chápem. Som vďačný za demokraciu, solidaritu a slobodu, ktorú ste nám pred sedemdesiatimi rokmi priniesli a na ktorú sme si my Nemci zvykli až tak, že občas zabúdame, odkiaľ sa to všetko vzalo.
Tieto hodnoty sú dnes znovu ohrozené ako v Nemecku tak aj na celkom kontinente. Tentoraz však bude oveľa ľahšie ubrániť ich. Ak budeme bojovať spolu.
S pozdravom Váš
Heinz Helle