Tradičná ideologická deľba na ľavicu a pravicu prestáva fungovať. Vyvoláva to veľké otázky o budúcnosti liberálnej demokracie.
Foto: Aly Song / Reuters
Čosi tak mimoriadne ako tohtoročné americké prezidentské voľby sme ešte nezažili. Kto mohol predvídať neuveriteľný vzostup Donalda Trumpa či rafinované provokácie Bernieho Sandersa?
Spojené štáty však zďaleka nie sú jedinou krajinou, kde sa politika liberálnej demokracie zvrtla nečakaným smerom. Pierre Briançon na portáli Politico Europe podrobil prenikavej analýze kolaps tradičných európskych ľavicových strán, ktorý sledujeme v poslednom čase. Presvedčivo argumentoval, že ľavica klesla celkom na dno a že tradičným lídrom Európy – predovšetkým tým ľavicovým – chýbajú ucelené odpovede na problémy ako je neutešená ekonomická situácia, problém terorizmu či utečenecká kríza. V dôsledku toho „sa často zdá, že európska ľavica je rozdelená na dva tábory: jeden prehrá voľby a ten druhý akoby nemal záujem ich vyhrať,“ uzatvára Briançon.
Určite na tom niečo je. No ani európska pravica sa zvlášť nevyznamenáva. Ako v časopise The Spectator konštatuje britský novinár Freddy Gray, aj medzi tradičnými konzervatívcami vládne chaos. „Kamkoľvek sa pozriete, všade vyhrávajú šialení nacionalisti, zatiaľ čo konzervatívni pragmatici panikária,“ píše. „Víťazstvo Norberta Hofera [v prvom kole rakúskych prezidentských volieb] je len jeden z mnohých úspechov tohto nového pravicového populizmu.“ Nová generácia – ku ktorej patrí Front National Marine Le Penovej vo Francúzsku, maďarský premiér Viktor Orbán či šéf Strany nezávislosti Veľkej Británie Nigel Farage – vyviedla konzervatívny establišment z miery.
Freddy Gray poznamenáva, že Boris Johnson, bývalý konzervatívny starosta Londýna, sa začína profilovať ako budúci Trump. Pokúša sa oslabiť autoritu svojho rivala (a technicky aj svojho šéfa, predsedu jeho vlastnej strany), premiéra Davida Camerona. Ten sa zúfalo snaží zabrániť potenciálne katastrofálnej porážke v referende, plánovanom na budúci mesiac, v ktorom sa voliči rozhodnú, či Británia ostane v Európskej únii. Ak náhodou nesledujete spory o Brexite, Boris Johnson chce, aby Británia z EÚ vystúpila a Cameron, aby v EÚ ostala. Tento čoraz vyhranenejší rozkol prebieha naprieč celou stranou. Podľa Graya sú britskí konzervatívci rozštiepení rovnako ako republikáni v Spojených štátoch.
Paralelne s týmto rastúcim politickým konfliktom prestávajú platiť dávne ideologické rozpory. Politikov naďalej definujeme ako „pravicových“ či „ľavicových“, zabúdajúc, že toto rozdelenie pochádza z čias Francúzskej revolúcie. Pritom sa vôbec nezdá, že by „konzervatívcovi“ Trumpovi, ktorý väčšinu svojho života koketoval s demokratmi, čo len trochu záležalo na tom, aby sa udržal status quo. Je to skôr agresívny rebel, otvorene bojujúci s vlastnou stranou, súčasne však zavrhuje kedysi posvätné princípy slobodného obchodu a otvorených hraníc. (To možno vysvetľuje, prečo arcikonzervatívny milionár Charles Koch nedávno naznačil, že Hillary Clintonová by možno bola lepšou prezidentkou ako Trump.) Veď kedysi začínala ako zástankyňa republikánskeho senátora Barryho Goldwatera a svoje politické postoje zmenila toľkokrát, že sa takmer nedá zistiť, aké je jej skutočné presvedčenie.
Foto: Aly Song / Reuters
Donald Trump sa zas netají svojím obdivom k ruskému diktátorovi Vladimírovi Putinovi a túto slabôstku má spoločnú so svojimi európskymi obdobami ako Farage, Le Penová či Orbán. Pre konzervatívcov 20. storočia bola obrana slobody základnou podmienkou, nevyhnutným článkom viery. Dnes je to len čosi navyše.
Ba čo viac, otvorený spôsob, akým niektorí z týchto hlboko nekonzervatívnych konzervatívcov flirtujú s autoritárstvom a rasizmom, by bol šokoval ich kresťanskodemokratických predkov, ktorí sa v desaťročiach po Druhej svetovej vojne pričinili o budovanie Európskej únie. Pochopiteľne, týchto proeurópskych konzervatívcov v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia motivovalo to, že mali v čerstvej pamäti, ako môžu takéto flirty dopadnúť.
Viktor Orbán sa otvorene hlási k „neliberálnej demokracii“, ktorú zosobňuje napríklad taký Putin či turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. Keby sa Orbánovi podarilo splniť svoj sľub a demontovať demokratické inštitúcie, bola by to revolúcia sprava, nie konzervatívna obrana statusu quo. Počas utečeneckej krízy, keď cez Maďarsko prešli desaťtisíce moslimov, sa prezentoval ako skalný obranca európskych „kresťanských hodnôt“ a vďaka tomu si upevniť politické postavenie – to všetko v ére, keď sú Európania oveľa svetskejší než kedykoľvek predtým.
Súdiac podľa otrasného stavu občianskej kultúry na Facebooku a Twitteri by sme si asi nemali robiť veľké nádeje.
Bernie Sanders sa zas vyhlasuje za „demokratického socialistu“, hoci ani jemu ani jeho prívržencom nie je celkom jasné, čo tento termín presne znamená. Z historického pohľadu socialisti verili, že štát má vlastniť výrobné prostriedky, alebo aspoň prinajmenšom ovládať „dominantné oblasti“ ekonomiky. Sandersove vágne sľuby, že zruší poplatky za univerzity alebo „rozbije bankové monopoly“ sú v porovnaní s tým slabá káva. Síce s obľubou prednáša zlostné tirády na tému bánk ako Goldman Sachs, no navrhnúť ich znárodnenie mu ani nenapadlo. Obzvlášť paradoxné je, že na seba zobral úlohu socialistu práve v čase, keď jeho európske náprotivky, na ktoré sa často odvoláva, od socializmu upúšťajú. Vo svojom článku o neduhoch európskej ľavice Briançon poznamenáva: „Politici typu reformného francúzskeho ministra hospodárstva Emmanuela Macrona sotva skrývajú svoje pohŕdanie byrokratickým straníckym systémom, v ktorom tradičné pojmy ako ‚pravica‘ a ‚ľavica‘ stratili význam.“ A britskí labouristi sa zatiaľ zaplietli do sporu, ktorý vyvolalo niekoľko čelných funkcionárov tejto strany svojimi protiizraelskými výrokmi (niektoré z nich mali jednoznačne antisemitský podtón). Šéf labouristov Jeremy Corbyn bol nútený dať zelenú nezávislej komisii na prešetrenie obvinenia, že sa v strane toleruje neznášanlivosť. Máločo tak jasne ukazuje, ako veľmi sa labouristi vzdialili internacionalistickým hodnotám, ktoré kedysi hlásali.
Škandál labouristov je príznačný pre všeobecný zmätok, ktorý na Západe vládne. Staré ideologické póly – ľavica a pravica – kedysi odrážali dôležitú spoločenskú realitu, zásadné rozdiely medzi priemyselnou a poľnohospodárskou robotníckou triedou a ľuďmi, čo im rozkazovali. Organizácia dnešných západných spoločností je však zložitejšia. Počet ľudí, čo pracujú na bežiacom páse či na farmách prudko klesol a bude klesať naďalej. Odborárske hnutie, kedysi hlavná opora ľavicových politických strán, stráca význam. Mnohí predstavitelia modernej sociálne najslabšej vrstvy už nepracujú vo výrobe, ale v službách. Výroba sa čoraz väčšmi stáva doménou malých a vysoko kvalifikovaných elít.
Aké označenie sa viac hodí pre programátora Googlu – ľavica či pravica? A čo pre farmára, závislého na štátnych dotáciách? Alebo superkvalifikovaného robotníka, ktorý montuje komplikované lekárske prístroje? Je poskytovateľ drobných pôžičiek predstaviteľ vládnucej kapitalistickej triedy?
Triedne rozdiely pochopiteľne nezmizli, sú však oveľa zložitejšie ako kedysi. Veľké politické výzvy dneška – homosexuálne manželstvá, hnutie Black Lives Matter [Čierne životy sú dôležité] či integrácia moslimských prisťahovalcov – majú často skôr kultúrny ako ekonomický kontext. V posledných desaťročiach sa americkí demokrati aj britskí labouristi definovali ako obrancovia menšín, vytváraných čoraz multikultúrnejšou spoločnosťou. A odrazu zistili, že ich tradiční voliči, bieli robotníci, sa od nich odvrátili a začali podporovať Trumpov a Farageov. No intelektuálna nevyjasnenosť týchto nových populistov, ktorí za svoju popularitu vďačia skôr stádovitosti a inštinktom než uceleným programom, vyvoláva otázku, či skutočne budú schopní na tieto otázky ponúknuť lepšiu odpoveď.
V poslednom čase sme všade na Západe svedkami toho, že politický systém dramaticky zaostáva za súčasnou komplikovanou spoločenskou realitou. („Sú Spojené štáty pripravené na post-stredostavovskú politiku?“ znel nedávno titul článku v New York Times Magazine.) Neviem, či by som na túto otázku vedel odpovedať. No ľudia si rozhodne tento problém začínajú uvedomovať. Pracovník istého konzervatívneho think-tanku prišiel s nápadom, že treba vymyslieť nový názov pre kapitalizmus (držím mu palce!). Istý univerzitný profesor navrhol založiť americkú sociálne demokratickú stranu, čo vzhľadom na stagnáciu európskych sociálnych demokratov znie skôr ako recept z 19. storočia na riešenie problémov toho dvadsiatehoprvého. Ďalší verejný intelektuál zas presadzuje založenie celkom novej Novátorskej strany a dúfa, že všetky problémy sa dajú vyriešiť v Silikónovom údolí. Súdiac podľa otrasného stavu občianskej kultúry na Facebooku a Twitteri by sme si asi nemali robiť veľké nádeje.
Foto: Aly Song / Reuters
Je samozrejme možné, že títo ašpirujúci vizionári sú na správnej ceste. Možné je aj to, že nás čaká zásadné preskupenie politických kategórií či hlboká zmena rovnováhy spoločenských síl, a že zatiaľ len nevidíme, akým smerom sa všetko vyvinie. Je tu však aj radikálnejšia možnosť: že západná liberálna demokracia zažíva koniec politiky, ako ju poznáme, a to môže mať búrlivé následky. Pri pohľade na to, v akých kŕčoch sa dnes zmieta západný politický systém, túto možnosť podľa mňa nemožno celkom vylúčiť.