V každoročnej správe Svetového ekonomického fóra, mapujúcej rodové rozdiely (Gender Gap Report) sa Poľsko roku 2014 umiestnilo na šesťdesiatom ôsmom mieste spomedzi 162 krajín. Bol to najhorší výsledok od roku 2007. V kvantitatívnej správe za rok 2015 Poľsko asi dopadne lepšie, predovšetkým vďaka výsledku minuloročných parlamentných volieb.
Foto: Richard Kalvar / Magnum Photos
V Beate Szydło má Poľsko tretiu premiérku za posledných 27 rokov po Hanne Suchockej (1992 – 1993) a Ewe Kopacz (2014 – 2015), čo je stále dosť výnimočné postavenie vzhľadom na to, že na celom svete v súčasnosti na čele vlád ženy stoja iba v siedmich krajinách (v Nemecku, Bangladéši, na Jamajke, v Nórsku, Lotyšsku, Namíbii a Transdnistrii). Volebné kvóty od roku 2011 zaručujú ženám na kandidátkach do dolnej komory poľského parlamentu minimálne 35 percent miest. Ženy majú dnes v sejme 127 kresiel (najvyššie zastúpenie v dejinách) a medzi desiatimi poslancami, ktorí získali najvyšší počet hlasov, bolo päť žien.
Samotné čísla sú však zavádzajúce. Po prvé, len nepatrné množstvo poslankýň zmýšľa progresívne a zasadzuje sa za rovnoprávnosť: v sejme nezasadá ani jedna ľavicová politička a poslankyne centristickej liberálnej Občianskej Platformy či Modernej strany sú podľa západných meradiel sociálne konzervatívne.
Po druhé, predsedkyňa vlády Beata Szydło je do značnej miery závislá na najmocnejšom mužovi poľskej politiky, predsedovi strany Právo a Spravodlivosť (PiS) Jarosławovi Kaczyńskom. Aby sme však jej nekrivdili, musíme podotknúť, že to isté platí aj o poľskom prezidentovi Andrzejovi Dudovi. Jej vláda je navyše výrazne konzervatívna aj v čisto symbolickej rovine: bývalé Ministerstvo práce a sociálnej politiky premenovalo na Ministerstvo pre rodinu, prácu a sociálnu politiku. A funkcia poradcu pre rovnoprávnosť, ktorú v Poľsku zriadili roku 2001, je v súčasnej vláde neobsadená.
„500 zlotých (115 eur) za mesiac za druhé a každé ďalšie dieťa“ – program sociálnych dávok pre poľské rodiny – je sociálna reforma, na ktorú ľudia netrpezlivo čakali. No v súčasnej ekonomickej situácii môže viesť zmenšeniu účasti žien na pracovnom trhu. Postihne to najmä chudobnejšie ženy a predovšetkým slobodné matky, ktoré nemajú nárok na žiadnu materiálnu pomoc – hovorca vlády im odkázal, že ak chcú dostávať sociálne dávky, majú „si stabilizovať súkromný život a uvažovať o druhom dieťati“.
Na aktuálnych debatách sa čoraz viac podieľajú političky zo všetkých strán politického spektra: od vládnucej nacionalistickej a euroskeptickej pravice (Krystyna Pawłowicz z PiS) cez proeurópsky a propodnikateľsky orientovanú parlamentnú opozíciu (Agnieszka Pomaska z Občianskej Platformy či Kamila Gasiuk-Pihowicz z Modernej strany) po mimoparlementnú ľavicu (Barbara Nowacka zo Zjednotenej ľavice či Marcelina Zawisza, Strana Razem/Spolu).
Napriek tomu však ženy zďaleka nie sú dostatočne reprezentované medzi politikmi a odbornými komentátormi vo verejnoprávnych i súkromných médiach. Tie, ktoré sa často objavujú v televízii, často hlásajú konzervatívne názory. Patrí k nim napríklad Miriam Shaded, telegenická poľsko-sýrska aktivistka a politička a vývesný štít protimigračnej a protimuslimskej kampane, ktorá sa rozpútala po vypuknutí utečeneckej krízy. Ešte znepokojujúcejšie je to, že vo svojich názoroch nie je sama: zdá sa, že poľská mládež zastáva obzvlášť radikálne postoje v otázke prípadného prisťahovalectva do Poľska a že má silný sklon k nacionalistickému a xenofobickému diskurzu, vrátane kultúrneho rasizmu, antisemitizmu a protimuslimských názorov.
A nakoniec treba spomenúť sporné opatrenia súčasnej vlády, často označované za neliberálne – napríklad že obmedzuje demokratický princíp kontroly a rovnováhy tým, že podkopáva autoritu Ústavného súdu a pokračuje v politizácii verejnoprávnych médií. Počas zimných mesiacov tisícky poľských obyvateľov i obyvateliek vyšli do ulíc na protest proti týmto opatreniam a zúčastnili sa na pochodoch, organizovaných Výborom na ochranu demokracie (Komitet Obrony Demokracji, KOD). Žiaľ, tento dôraz na obnovenie noriem liberálnej demokracie v Poľsku je dvojsečná zbraň, pretože zatieňuje iné dôležité otázky, ako napríklad boj za ekonomickú, politickú a symbolickú rovnoprávnosť alebo za progresívne politické zmeny, ako napríklad presadzovanie práv LGBTQ menšín v Poľsku, konkrétne dlho odkladané uznanie homosexuálnych občianskych zväzkov alebo ochrana pred zločinmi nenávisti, súvisiacimi so sexuálnou orientáciou.
Dá sa očakávať, že súčasná vláda bude naďalej presadzovať svoju neliberálnu, univerzalistickú (čiže v podstate mužsky orientovanú) verziu demokracie, ktorá neuznáva špecifické potreby žien v spoločnosti a nemá najmenší záujem propagovať rodovú rovnosť.
Ba čo viac, vláda bude zrejme naďalej bagatelizovať sociálne problémy, ako napríklad znepokojujúca miera násilia v poľských rodinách, zameraného predovšetkým proti ženám, a súčasne bude podnecovať strach pred strašidlom prisťahovalcov, obvinených z násilných činov proti ženám, ktorý sa rozmáha v Európskej Únii.
Konzervatívny obrat v poľskej politike prináša aj hrozbu, že dôjde k ďalším obmedzeniam zákonov o prerušení tehotenstva (ktoré už teraz patria k najreštriktívnejším v Európe), k ešte zúrivejšiemu ťaženiu proti rodovým štúdiám na univerzitách a že sa ešte viac zintenzívni všadeprítomný politický a ekonomický vplyv katolíckej cirkvi a vzmáhajúca sa militaristická a nacionalistická rétorika.