Nikdy by som nepomyslela, že raz napíšem článok, z ktorého bude Angela Merkel vychádzať dobre. Ale jednoducho, tak to dnes je, človek sa s istotou už nemôže spoľahnúť ani sám na seba.
Foto: Richard Kalvar / Magnum Photos
Angela Merkel, to bola pre mňa vždy najsilnejšia žena Európy, ktorej sa každý rok v jej novoročnom príhovore podarilo vzbudiť dojem, že väčšou výzvou je pre už len poskladať z rúk trojuholník.
Po prvý raz na mňa urobila dojem na jednej akcii v Nemeckom divadle. Už sa nepamätám, čo to bolo za príležitosť, hral tam ten dlhovlasý pop-huslista a moderoval Johannes B. Kerner, mohlo to byť všetko možné.
Keď som odchádzala, odchádzala zhodou okolností aj ona.
Videla som ju pred jej služobným autom, stáť obkolesenú mužmi. Bola menšia než väčšina z nich, ale dívala sa nich zvrchu. Pokojná a chladnokrvná moc. A pretože som vtedy nevedela, o čo tej žene v skutočnosti ide, na krátky okamih som dostala z budúcnosti s ňou strach.
Zhrbená, bezradná a malá
To bolo pred takmer desiatimi rokmi. Dnes mám deň čo deň stále väčší strach z budúcnosti bez nej. Teraz, keď konečne robí to, čo sa od nej vždy žiadalo, totiž to, že trvá na svojom, sa jej chladnokrvný pokoj začína triasť. To dobré na tom: ukázala sa Merkelovej vášnivosť. To zlé: odkedy prejavuje takú statočnosť na tému utečenecká politika, stále, znovu a znovu, ju vidieť zhrbenú, bezradnú a malú – najjasnejšou neverbálnou rečou to hovoril Horst Seehofer na zjazde CSU: stála tam vedľa neho ako previnilé dieťa. Takto presne vyzerá demontáž.
Až keď budú všetci v celej krajine všetci pišťať ako vystrašené kurence, dostane sa hysterikovi zadosťučinenia.
Začiatkom októbra minulého roka, keď ešte na staniciach toľko ľudí tlieskalo, sa nemecký minister vnútra Thomas de Maizière a nemecký minister financií Wolfgang Schäuble spočiatku postavili proti nim. Hneď som si spomenula na ten moment pred služobným autom; to iste nebolo ľahké pre týchto alfa-samcov, vidieť sa v podriadenom postavení. De Maizièra a Schäubleho sa jej podarilo znovu skrotiť. Ale volebný ľuď otočil.
No nejde o to, že sa obracia nálada, Deje sa čosi iné: národ prichádza o svoj pevný postoj, pretože uveril tým, čo tvrdia, že v globalizovanom svete si môžeme vyberať problémy.
Hovorí sa, že o všetkom sa možno hádať, ale od silvestrovskej noci zavládla viac-menej zhoda: potrebujeme hornú hranicu, musíme tvrdo zakročiť, Nemecko to totiž jednoducho nezvládne. Silvester bol nakoniec tým kladivom, čo prerazilo strop.
Talkshow, noviny, internet, všade samý teror, strach, sexuálne násilie. Kto by pripomenul, že väčšina ľudí v tejto krajine príde večer domov bez ujmy, zrejme by ho hneď zatkli za nedostatok hystérie. Hystéria sa stáva normou.
Úprimný obdiv
Keď hysterici hovoria, že neexistuje iné riešenie, len sa viac rozčúliť, pretože hysterikov upokojí len rozčuľovanie. Wolfgang Schäuble namiesto upokojovania chce po Kolíne hovoriť o možnosti nasadiť vo vnútri krajiny Bundeswehr. O číslo menej by nebolo dosť hysterické. Až keď budú všetci v celej krajine všetci pišťať ako vystrašené kurence, dostane sa hysterikovi zadosťučinenia. S obľubou sa pýta: “Ako to, že tu môže pracovať niekto, kto nevie nemecky?”
Na to akoby neexistovala odpoveď. Celá táto hystéria sa dnes bohužiaľ volá “hovoriť o integrácii”. Keď niekto na túto tému mlčí, tak potom, podľa názoru mnohých, to ešte nepochopil. Naivný Nemec, to vraj hovorí zahraničie. Túto jeseň som bola v Spojených štátoch, na pozvanie Davidson College a nemeckého veľvyslanectva vo Washingtone. Bola som tam ako autorka a vedúca Interkultúrneho centra v Heidelbergu, a tak som sa rozprávala s množstvom ľudí. A naozaj len málokto považoval Angelu Merkel za kamikadze kancelárku Európy. Naopak. Po prvý raz som sa v zahraničí stretla s úprimným obdivom. Mladí ľudia, najmä v New Yorku, majú plné zuby Donalda Trumpa, plánovali, že pôjdu na rok do Nemecka.
Nové Can-do-Germany
Skoro to vyzeralo, že Nemecko predbehlo všetkých, že odrazu je to tá najodvážnejšia, najvitálnejšia, najzaujímavejšia krajina tohto sveta; krajina, ktorá môže: môže diskurz, môže bezpečnosť, a najmä môže demokraciu. Zdalo sa, že Nemecko naraz môže to, čo kedysi mohli Spojené štáty a čo bolo súčasťou ich príťažlivej sily: obnovovať samé seba. Roger Cohen opísal túto náladu New York Times. Napísal, že Nemecko je „Can-do-Germany!“. Lenže nemecká spoločnosť medzitým sama dospela k „Yes, we can’t“. Angela Merkel hovorí “áno” a zvyšok hovorí “nie”. Keď nemá za sebou Nemecko, nebude môcť viesť ani v Európe.
Je to tá najsmutnejšia Európa, odkedy Európa existuje. Utečenci, ktorí prišli, nie sú ani len vrcholom ľadovca. Ľudia v núdzi budú putovať z biedy za novým životom, bez ohľadu na to, aké hranice si Európa vytýči, či navonok alebo dovnútra. Kto sa teraz dožaduje hraníc, musí jedným dychom odpovedať aj na to, či by bol ochotný nechať ľudí umierať pred svojimi hranicami.
Zrelosť demokracie sa prejavuje v dôvere vo vlastnú schopnosť, že nájde uprostred toho najväčšieho hluku, ktorý mnohí môžu nasledovať aj napriek rôznym postojom. Skrátka: Zrelosť sa prejavuje v dôvere. Merkelovej “My to zvládneme” neznamená nič menej. Vo svojej dôvere v rozum pôsobí Angela Merkel takmer dôstojne, čosi, čo sa jej vo všetkých tých jej fádnych novoročných príhovoroch nikdy nepodarilo. Napriek tomu opora mizne.
Zároveň sa ale stále ešte nájdu ľudia ako ja, čo ju vždy kritizovali, a odrazu sa ocitli na jej strane. Možno robí predsa len niečo správne, niečo, čo iným ešte nedošlo.
Možno teraz znovu musí začať byť chladnokrvná.