Foto: Gueorgui Pinkhassov / Magnum Photos
Vieme, že je to tak: Čím je život zaujímavejší, tým viac sa ponáša na literatúru.
Politický život na Ukrajine bol pred pár dňami zasa zaujímavý. Deväť mesiacov bola stagnácia, všeobecné sklamanie spoločnosti z jej spoločenskej elity a sústavného prúdu správ z parlamentu, ktoré začali pripomínať burzové spravodajstvo. Ktorý poslanec prešiel dnes od oranžových k modrým a koľko to stálo v eurách, prípadne dolároch?
Teraz prezident Viktor Juščenko z obavy z plazivého uchopenia moci nepriateľským, protireformným modrým táborom, ktorý preťahoval na svoju stranu jedného poslanca za druhým, nariadil rozpustenie parlamentu. To má minimálne jeden nesmierne cenný účinok: tento krok vrátil Ukrajincom pocit logiky historického konania, ktorý sa teraz šíri po krajine.
Toto konanie má svoju dynamiku, môže byť poznačené skresleniami, je ťažkopádne a pomalé, ale historické. Inými slovami: je autentické a živé, a nie je vykonštruované ako firemná stratégia. Nebohý Jean Baudrillard by ho nazval fundamentálnou realitou.
Kto bol počas oranžovej revolúcie v novembri 2004 v Kyjeve, dostal silnú dávku fundamentálnej skutočnosti, ktorá mu prešla až do kostnej drene a proti všetkým zlým kópiám tejto skutočnosti ho imunizovala. (Jean Baudrillard by hovoril o simulakre.) Preto reagujú Kyjevčania tak stoicky a ľahostajne na to, čo sa na Majdane, Námestí nezávislosti, momentálne odohráva.
Dnes na toto námestie posielajú svojich demonštrantov modrí. Človeku je ich aj ľúto, hovoria chodci, ke’d vidia tých tichých, zle oblečených, väčšinou mladých mužov pod modrými zástavami, ako ich milícia eskortuje po Hruševského ulici. Veď vyzerajú ako kolóna väzňov.
“Z akého dôvodu ste pricestovali?” pýta sa novinárka mladého dievčača, ktorá so široko roztvorenými očami pozoruje svetelné reklamy. “Pokukať sa po Kyjeve,” povie dievča nevinne. “Doviezli nás sem celú triedu a každý dostal 40 hrivien vreckového” (čo je asi 6 eur).
Je to napriek všetkým pokusom organizátorov o rozohriatie ľudí alkoholom a tancom dosť trudnomyseľný dav. Nad Majdanom veje zástava, po ulici sa váľajú fľaše od piva a útulné kaviarničky na okolí sú po večeroch prázdne. Kyjevčania sa im dnes vyhýbajú, ako keby mlčky akceptovali, že centrum mesta je dočasne v karanténe. Ale nejaký veľký nával tu zasa nie je: kto sa prišiel pokukať po Kyjeve, čoskoro utečie a ide sa poprechádzať do mesta po obchodoch. Zaplatili im cestu, nie státie, komentujú to Kyjevčania. No najsmutnejší pohľad sa naskytne vo chvíli, keď modrí politici z pódia oslovia ľud: odpoveďou je rozpařité mlčanie. Tento zaměknutý Majdan – hore pódium s reproduktormi, dolu nemý dav – je takou sugestívnou metaforou vzťahu medzi sovietskou mocou a sovietskymi ľuďmi, až si pomyslíte, že ide o nejaký groteskný happening alebo avantgardný film, ktorý by sa mohol volať Good Bye, Lenin 2.
Politici z modrého tábora akoby naozaj verili, že sa im so štatistami nazvážanými z vidieka môže podariť zinscenovať antipredstavenie k revolúcii roku 2004. Ich viera, že mocní (čítaj: peniaze) môžu čokoľvek, je základom svetonázoru, je to ich náhrada náboženstva. Aj revolúcia sa podľa tohto chápania sveta musela odohrať takto, teraz sa snažia ju okopírovať a nechápu, prečo im z toho vychádza len žalostná paródia. A okolo nich obiehajú zahraniční korešpondenti pátrajúci po efektných obrazoch, a tak vzniká akési simulakrum tretej kategórie, ktoré podľa Jeana Baudrillarda nemá s realitou už veľa spoločné.
Otázka, ako odlíšime pravdivé od surrogátu, bude nepochybne pre ľudstvo 21. storočia jednou z rozhodujúcich. Čím sa v literatúre líši skutočný talent od skrytej manipulácie, živá tvár od fotoshopu, láska od púheho sexu, viera od ilúzie, dejiny od dohôd oligarchov spoza okrúhlych stolov? Civilizácia sa permanentne snaží ochromiť v nás ten pravdivostný nerv, inštinkt pre fundamentálnu skutočnosť – tým, že nás zo všetkých strán bombarduje imitáciami.
Kto si porovná obrazy z Majdanu 2004 so surrogátom Majdanu 2007, zistí: živé ľudské emócie sa môžu stať mocou, ktorá pohne dejinami. Ale čo s manipulatívnymi pokusmi otočiť kolesom dejín späť? “Čert nie je taký zlý, ako ho maľujú,” hovorí jedno ukrajinské porekadlo. Kyjev to pochopil.
Parlament je teda rozpustený, hoci modrí jednoducho zasadajú ďalej. Moja susedka sa smeje: “Ako teda máme znovu ísť voliť?”
“No a čo?” skočí jej do reči syn – študent.
“Ako často si volili Taliani po vojne parlament – stále znovu? A čo už bol ich fašizmus proti sedemdesiatim rokom sovietskej moci?”
Myslím, že ten mladý muž má cit pre logiku historického konania, ktorému sa dá dôverovať.