Nikoho zvlášť neprekvapilo rozhodnutie Medzinárodného súdneho tribunálu, že vyhlásenie nezávislosti Kosova roku 2008 bolo legálne. Dalo sa tiež očakávať, že pre srbskú vládu, ktorá kosovské vyhlásenie súdne napadla a do poslednej chvíle verila, že vyhrá, toto rozhodnutie príde ako šok, zatiaľ čo Albánci v Kosove ho privítajú. Rozhodnutie súdu však jednoducho len potvrdilo neveľmi spochybňované tvrdenie, že v medzinárodnom práve nie je zakotvený žiaden „zákaz vyhlasovať nezávislosť“; takéto vyhlásenie môže vydať každý, komu sa zachce.
Zaujímavé skôr je, že súd sa nevyjadril k otázke, čo bude ďalej – či už medzinárodné spoločenstvo nový štát uzná či nie – a opatrne sa vyhol akejkoľvek zmienke o legálnosti Kosova ako štátu. Je to škoda, pretože tým celú záležitosť posunul späť medzinárodnému spoločenstvu, ktoré doteraz nedokázalo zaujať dôsledné stanovisko voči odštiepeneckým snahám v okolí Srbska.
Unikátny prípad
Keď sa v deväťdesiatych rokoch rozpadávala Juhoslávia, milióny jej občanov, ktorí si priali zachovanie juhoslovanskej federácie, tvrdili, že hromadné vyhlásenia nezávislosti porušujú federálnu ústavu alebo medzinárodné zákony. Nestretli sa s pochopením.
Pravda je taká, že odštiepenecké hnutia sa vyskytujú na celom svete, ale ich šance sú mizivé.
Pravda je totiž taká, že odštiepenecké hnutia sa vyskytujú na celom svete, ale ich šance sú mizivé, pokiaľ menšina, ktorá je rozhodnutá odtrhnúť sa od svojej krajiny, nemá zahraničných zástancov, ktorí sú ochotní vojensky ju podporiť – a privrieť oči, ak porušuje ľudské práva alebo pácha iné nekalé veci. Preto väčšina oslobodzovacích hnutí, od Korzičanov vo Francúzsku po Tamilov v Srí Lanke, nikdy nedosiahla samostatnosť. Urobiť niečo proti tomu, aby ich väčšinový národ utláčal, alebo pre ich snahu vytvoriť vlastný štát nie je v záujme tej či inej veľmoci, hoci Spojené štáty a ich spojenci sa obvykle pretvarujú, že im na právach menšín mimoriadne záleží.
Týmto dvojitým metrom merali predstavitelia Spojených štátov keď vyhlásili, že Kosovo je unikátny prípad, ktorý nevytvorí precedens. Tesne predtým, než tribunál oznámil svoje rozhodnutie, viceprezident Joe Biden znovu uistil obyvateľov Kosova o podpore Spojených štátov a dal jasne najavo, že aj keby tribunál rozhodol v ich neprospech, na postoji Spojených štátov to nič nezmení. Srbi sa pochopiteľne nazdávali, že len čo všetci uvidia, že spravodlivosť je na ich strane – len čo súd v Haagu rozhodne, že dočasné samosprávne inštitúcie Kosova nemali právo jednostranne vyhlásiť samostatnosť – šesťdesiatdeväť krajín, ktoré už Kosovo uznali (medzi nimi popri Spojených štátoch aj väčšina štátov Eúropskej únie) svoje rozhodnutie znovu zváži. Dúfali, že medzinárodné spoločenstvo prinúti Albáncov zas zasadnúť za vyjednávací stôl a prijať srbskú ponuku rozsiahlej autonómie, ktorá však nebude na úrovni nezávislosti.
Rafinovaný ťah
Najvyšší štátni predstavitelia, ktorí si dokážu predstaviť priebeh udalostí – ten, ktorý si sami vysnívali – svojmu svojmu národu môžu len uškodiť. Možno pokladali za rafinovaný politický ťah sľúbiť Srbom, že nikdy neuznajú Kosovo, pokračovali tým však len v politike predstierania, že čierne je biele. Tento druh idiotizmu by mal byť dôverne známy nám, obyvateľom Spojených štátov, čo vedieme „vojnu s terorom“, ktorú vraj o dákych päťdesiat rokov možno vyhráme, bez ohľadu na to, že pri tom môžeme nielen vyjsť na mizinu, ale aj zničiť našu demokraciu.
V ten istý deň, keď tribunál zverejnil svoj rozsudok, sa odohrala ešte jedna dôležitá udalosť, ktorá súvisí so Srbskom a Kosovom. V hlavnom meste Kosova Prištin znovu zatkli Ramusha Haradinaja, bývalého veliteľa Kosovskej oslobodzovacej armády (UČK) a bývalého premiéra Kosova, ktorého obviňujú z vojnových zločinov proti Srbom, Rómom a Albáncom a ktorého obzvlášť nenávidia v Srbsku. Ramusha Haradinaja už raz zatkli a odovzdali Medzinárodnému trestnému tribunálu v Haagu, no v apríli roku 2008 ho pre nedostatok dôkazov prepustili. Znovu ho zatkli na základe odvolania prokuratúry, ktorá sa tribunálu sťažovala, že zastrašovanie a záhadné zmiznutie niekoľkých svedkov znemožnili spravodlivý súd.
Bola to čistá zhoda okolností alebo sa dva samostatné súdy v Haagu po konzultácii dohovorili na spoločnom riešení? Dajme Srbom Haradinaja, keďže ich sklameme rozhodnutím v otázke Kosova, nehovoriac o už o tom, že vznikne dojem, že etnické čistky a vraždy Srbov v tejto provincii nie sú trestným činom. Nech k tomuto rozhodnutiu prišlo akokoľvek, je to ďalší prejav neuspokojivého a nespravodlivého spôsobu, akým sa vykonáva spravodlivosť v prípade vojnových zločinov, spáchaných počas rozpadu bývalej Juhoslávii, kde vplyvné zahraničné záujmy, počínajúc Spojenými štátmi, odmietajú prikladať rovnakú váhu zločinom, ktorých sa dopustili rozličné etnické skupiny.
Rozdúchavanie vášní
Čo bude ďalej? Srbsko sa chystá v septembri opäť nastoliť otázku Kosova na Valnom zhromaždení OSN, čo delegáti zrejme neprivítajú s veľkým nadšením. Predstavitelia Kosova zas očakávajú, že ich teraz uzná ďalších tridsaťjeden krajín a budú sa môcť stať členským štátom OSN, nie je však veľmi pravdepodobné, že svoj postoj v najbližšom čase zmenia štáty, ktoré majú vlastné separatistické hnutia, ako Španielsko či Čína.
Doma zas stovkám tisícov Srbov v severnom Kosove – ktorí by sa z hĺbky duše radi oddelili od nového štátu, ktorého zemepisnou súčasťou sa stali, a pripojili sa zas k Srbsku výmenou za vytvorenie oblasti s albánskou väčšinou v Srbsku – ostáva len čakať a dúfať, že sa Priština nerozhodne násilne ich včleniť do Kosova. A ja si neviem predstaviť žiadne riešenie konfliktu, pokiaľ Spojené štáty a Európska únia trvajú na tom, že hranice sú nemeniteľné, a pokiaľ sa politici na jednej strane hranice nazdávajú, že je pre nich výhodné používať svoju porážku na rozdúchavanie nacionalistických vášní, zatiaľ čo na druhej strane politici na rovnaký účel používajú svoje víťazstvo v Haagu.
Text vyšiel v The New York Review of Books.