André Glucksmann (19. júna 1937 – 10. november 2015)
Foto: Gérard Rondeau / Agence Vu
André Glucksmann je muž, čo je v strehu. Od svojej maoistickej mladosti, ktorú ľutuje – zatiaľčo iní sa stále ešte svojimi omylmi chvália – už nikdy nepoľavil v ostražitosti. Syn židovských rakúskych komunistov a členov Kominterny, ktorí emigrovali do Francúzska. Otec umrel roku 1940, matka sa stala príslušníčkou Résistance, vstupuje do života ako bojovník.
Môže si nárokovať veľa slávy. Ako vedúca postava Nových filozofov a nakrátko aj asistent Raymonda Arona privádza do Francúzska Solženicyna, skeptickým reakciám ľavice, ešte zaslepenej sovietskym fantómovým obrazom, navzdory. Knihami ostrými ako britva atakuje totalitarizmus, nadväzuje kontakt s ruskými, českými, poľskými disidentmi, spriatelí sa s Václavom Havlom, zmieruje Sartra s Aronom v mene záchrany vietnamských boatpeople – s veľkou podporou Michela Foucaulta a Rolanda Barthesa.
Ako jeden z prvých pomenúva roku 1991 srbskú agresiu vo Vukovave a v deväťdesiatom druhom bráni alžírsku vládu proti islamistom. Pranieruje brutalitu Rusov v Čečensku, nadchýňa sa zamatovými revolúciami v Gruzínsku a na Ukrajine a neúnavne útočí na vládcu Kremľa a jeho nemeckých komplicov.
Napriek tomu, že sa vzdialil oficiálnej ľavici a zbližuje s atlantickými pozíciami, stále zostáva svojím spôsobom ľavicovým libertariánom a nikdy tento svoj základný postoj neopustil. Je to bezpodmienečný obhajca menšín, putujúcich ľudí, Sinti a Rómov. Niekedy sa zmýlil, niekedy vkladal dôveru do politikov, ktorí ju potom zneužili, ale nikdy nešiel za poctami, titulmi, láskavosťami, a žil v úctyhodnej askéze – len svojmi knihami a svojím presvedčením.
Komunizmus a nacizmus, tie dvojičky hnusu, fundamentalizmu a tribalizmu, kráčajú ruka v ruke, a v mene absolútna na Zemi masakrujú ľudí.
Vo svojej poslednej knihe, syntéze jeho diela, si berie Voltairovho Candida za discours de la méthode vyčerpanej Európy. Filozofické rozprávanie je rozprávaním, ktoré premýšľa, malá bomba, ktorej účinky cítime už po tri storočia. André Glucksmann našiel vo Voltairovi spoločníka svojej irónie: tak ako Voltaire, aj on vie že ľudia si nikdy nechcú porozumieť v dobrom, zhodnú sa len proti zlu s jasným kontúrami, proti hrozbe pohltenia. Občania sa hádajú o tom, čo je pre nich najlepšie, ale zhodnúť sa vedia len na tom, čo je najhoršie.
Komunizmus a nacizmus, tie dvojičky hnusu, fundamentalizmu a tribalizmu, kráčajú ruka v ruke, a v mene absolútna na Zemi masakrujú ľudí. Musíme strhnúť masku tej hrôze a obnažiť “tých najdivších kanibalov” za peknými proklamáciami.
Tvárou v tvár permanetne sa obnovujúcemu barbarstvu akoby proti sebe stáli dva tábory, optimisti à la Pangloss, podľa ktorých všetko zlé má v sebe niečo dobré, a nihilisti, ktorí berú na vedomie ľudské šialenstvo a umývajú si ruky vo svojej nevine. Už nemôžu veriť žiadnemu veľkému celku, a tak neveria ničomu.
Veľkú voltairiánsku revolúciu 20. storočia snáď zo všetkého najviac stelesňuje Charta 77, s ktorou roku 1977 Václav Havel inšpirovaný filozofom Janom Patočkom a jeho Solidaritou otrasených. Umelci, intelektuáli, robotníci sú povstali proti oficiálnej lži, proti lyrickým ilúziám a klamným nádejám. Mnohé ich rozdeľovalo, spájal ich boj proti reálnemu socializmu.
Ku koncu vyvodzuje André Glucksmann z Voltairovho Candida úplne skromný záver: musíme sa starať o svoju záhradku a brániť ju, brániť Európu, jedinú civilizáciu, ktorá sa vzdáva transcendencie, ktorá v rámci seba dáva rozkvitnúť rôznym spôsobom života. André Glucksmann – ako ten, kto s dokonalou presnosťou vystopuje hanebnosť, uzatvára svoje dielo s pobaveným úsmevom nad ľudskou komédiou. Ostražitosť a láskavosť sa nevylučujú.