A teraz tá dobrá správa: situácia sa skutočne zlepšuje.
Foto: Tomas van Houtryve
Odpovedať na otázku “Čo vás napĺňa optimizmom?” si vyžaduje značnú dávku opovážlivosti. Každou odpoveďou totiž pokúšate osud, aby vám dokázal, že ste na omyle. Napriek tomu som roku 2007 na túto návnadu skočil a prišiel som s trúfalým tvrdením, že z objektívneho hľadiska sú všetky formy násilia na ústupe. Roku 2011 som ho podporil stovkou grafov v knihe The Better Angels of Our Nature (Lepší anjeli v našej povahe). Priatelia ma varovali, že si spravím hanbu, veď každým dňom môže vypuknúť vojna s Iránom, naftová kríza či nukleárny teroristický útok. A nemáta ma ani trochu poverčivosť pri pomyslení na blížiace sa sté výročie Prvej svetovej vojny?
Hoci som sa venoval dokumentovaniu minulosti, nie predpovedaniu budúcnosti, vďaka štatistickým údajom z posledného desaťročia môžem presnejšie zmerať a interpretovať celosvetové trendy. Keď sa zas pozriem na niektoré zo zvlnených kriviek, dá sa povedať, že začiatkom 21. storočia klesli na dno? Alebo sme svedkami nejakého systematického trendu tak, ako som tvrdil?
V čom je chyba? Zjednodušená odpoveď znie: V Putinovi a džiháde.
Pre každého, kto číta titulky novín, je odpoveď ako na dlani. Rok 2015 sa začal masakrou v redakcii Charlie Hebdo a pokračoval porušeným prímerím na Ukrajine, zverskými výčinmi Islamského štátu a humanitárnou katastrofou v Sýrii, ktorá sa preliala cez hranice Európy.
No titulky novín nie sú najlepším sprievodcom po dejinách. Spôsob, akým vnímame ohrozenie, deformuje množstvo mimoriadnych prípadov, o ktorých sme sa dočítali – preto sa viac bojíme, že nás zožerie žralok ako že spadneme zo schodov, hoci je pravdepodobnejšie, že sa zabijeme tým druhým spôsobom. O územiach, na ktorých vládne mier, aj keby ich bolo akokoľvek veľa, sa zriedkakedy hovorí v správach, a ľudia rýchlo zabúdajú na vojny a zverstvá dokonca aj z tej najnedávnejšej minulosti. Prekonať kognitívnu zaujatosť a uvedomiť si, kam svet smeruje, môžeme len, ak zostavíme systematickú tabuľku násilných činov v pomere k príležitostiam a pozrieme sa na to, ako sa tento pomer mení v priebehu času.
Ako každý rok, podrobil som svoj optimizmus skúške a aktualizoval som svoje staré grafy, aby som zistil, či optimistický trend prvých rokov nového tisícročia pokračoval, či sa zvrátil alebo sa celkom vymazal.
Začnime zlou správou: občianske vojny. Uppsala Conflict Data Program (UCDP – Uppsalská databáza konfliktov) ich definuje ako konflikt medzi vládou a povstaleckými jednotkami, pri ktorom preukázateľne zahynie prinajmenšom tisíc vojakov a civilov za rok. Žiaľ, priepastný pokles počtu občianskych vojen, ktorý sme zaznamenali hneď po konci studenej vojny – z 26 v roku 1992 na štyri v roku 2007 – sa zastavil a roku 2014 ich už zas bolo jedenásť. Tento výkyv ešte celkom nevymazal celkový pokrok, vyvoláva však otázku: “V čom je chyba?” Zjednodušená odpoveď znie: “V Putinovi a džiháde.” Z týchto jedenástich vojen v dvoch išlo o konflikt ruských separatistov s Ukrajinou a v ôsmich radikálne islamske jednotky využili miestnu anarchiu alebo sa postavili proti neschopným či represívnym vládam.
Jedna z týchto vojen, tá v Sýrii, má na svedomí aj menší výkyv nahor v celosvetovom počte obetí vojny, ktorý predtým šesť desaťročí závratne klesal. Od čias druhej svetovej vojny, keď bolo každoročne na 100 000 ľudí zaznamenaných takmer 300 zabitých v vojnových bitkách, sa tento ukazovateľ prudko znižoval, až počas Kórejskej vojny dosiahol 22, deväť počas vojny vo Vietname a päť počas vojny medzi Iránom a Irakom, a nakoniec, v rokoch 2001 až 2011, sa ustálil na hladine okolo 0,5. Roku 2014 sa zas vyšplhal na 1,4 – to je, samozrejme, poľutovaniahodné, no je to len zlomok predchádzajúcich vysokých hodnôt. Moderátorom v televíznych správach sa môže zdať, že jatky v Sýrii zvrátili dejinný pokrok, ignorujú však množstvo vojen, ktoré sa v poslednom čase skončili bez fanfár (v Čade, Peru, Iráne, Indii, Šrí Lanke, Indii a Angole) a zabúdajú na dávnejšie vojny (v Grécku, Tibete, Alžírsku, Sudáne, Indonézii, Ugande, Etiópii a Mozambiku), pri ktorých zahynuli obrovské množstvá ľudí.
Dobrou správou je, že toto je tá jediná zlá správa: všetky ostatné typy násilia sa udržali na predchádzajúcej nízkej úrovni alebo dokonca ešte viac klesli. K najkoncentrovanejším formám ničivého násilia, aké si naše úbohé plemeno vymyslelo, patrí svetová vojna a atómová vojna, a v tomto ohľade sa nám pošťastilo: už 70 rokov sa nám darí vyvarovať sa ich. Takmer rovnako dlho – 62 rokov – sa nekonali ani vojny medzi veľmocami, ktoré tiež vedia byť mimoriadne deštruktívne. Vojny medzi národnými štátmi, ktoré boli po stáročia súčasťou dejín, naďalej upadajú do zabudnutia: od roku 1945 sa konali len tri, k žiadnej nedošlo po väčšinu rokov od roku 1989 a od okupácie Iraku roku 2003 sa nekonala ani jedna.
Masové vraždenie neozbrojeného civilného obyvateľstva býva rovnako smrtonosné. Počas Druhej svetovej vojny ročne zahynulo asi 350 na každých 100 000 civilov, no odvtedy sa ich počet prudko znižuje. Roku 1989 uppsalská databáza konfliktov (UCDP) zaregistrovala asi 0,3; počas genocídy v Rwande tento ukazovateľ stúpol na 14,5, a roku 2008 zas klesol na 0,1. Odvtedy až do roku 2013 sa pohybuje viac-menej v rovnakej výške.
Vojny (nie svetové vojny) sú oveľa zriedkavejšou príčinou smrti ako vraždy a v tejto oblasti sú správy priam povzbudivé. Pokles počtu vrážd, ktorý v mnohých západných krajinách zaznamenali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, nabral v poslednom desaťročí druhý dych. V Spojených štátoch, krajine s najvyššou úrovňou násilia zo všetkých demokratických krajín prvého sveta, počet vrážd klesol z 10 na 100 000 obyvateľov v roku 1991 na 5,5 v roku 2000 a potom na štyri v roku 2014. V Anglicku klesol počet vrážd z 1,8 v roku 2003 na menej ako jednu vraždu roku 2014. Podľa približných odhadov OSN ich počet v celosvetovom meradle klesol zo siedmich v roku 2003 na šesť v roku 2012. Mnohí kriminalisti sú presvedčení, že celkom reálne môžeme počítať s tým, že sa počet vrážd na celom svete za 30 rokov zníži o 50 %.
Dá sa tvrdiť, že tvrdé zákroky proti opozícii v Rusku, Venezuele, Turecku či Číne sú signálom toho, že demokracia je na celom svete na ústupe? Nie. Hoci demokratizačné procesy nemohli navždy pokračovať takým závratným tempom ako od roku 1976 do roku 2007, celosvetová úroveň demokracie podľa údajov Polity Project odvtedy neklesla, ale ďalej pomaličky stúpala.
V poslednom čase sa veľa hovorí o znásilňovaní na univerzitách a po internete sa šíria videá, na ktorých športovci bijú svoje ženy. To všetko by mohlo vyvolať dojem, že úroveň násilia na ženách vzrastá. Výsledky prieskumov veľmi citlivo reagujú na to, nakoľko sú ženy ochotné takéto prípady hlásiť na polícii a ako sú formulované otázky. Ale prinajmenšom v USA, kde sa vo vládnych štatistikách používajú konštantné parametre, výskyt sexuálneho násilia a násilia v rodine zaznamenal od sedemdesiatych rokov predchádzajúceho storočia do polovice prvej dekády nového tisícročia prudký pokles a odvtedy sa udržal na rovnakej úrovni.
A čo krajný prejav inštitucionálneho násilia – trest smrti? Verte či neverte, trest smrti je odsúdený na smrť. V priebehu posledných štyroch desaťročí bol trest smrti zrušený v dvoch až troch krajinách ročne (v ôsmich od roku 2010) a v súčasnosti sa popravuje v necelej pätine krajín na celom svete.Dokonca aj v Spojených štátoch, ktoré vystupujú z radu demokratických krajín, od roku 2007 trest smrti zrušili v siedmich štátoch a počet popráv sa celkovo znížil takmer na polovicu. Ak tento trend bude pokračovať, trest smrti do roku 2026 zmizne z celej planéty.
Pokiaľ ide o inštitucionálne násilie proti homosexuálom, prenasledovanie sa síce v niektorých afrických krajinách zintenzívnilo, v celosvetovom meradle však pokračuje trend ku dekriminalizácii: roku 1963 v dvadsiatich piatich krajinách, roku 2009 v osemdesiatich troch a roku 2015 v deväťdesiatich.
Ba dokonca aj najhlasnejšie odsudzovaná vražda tohto roku – keď americký zubár zastrelil leva Cecila v Zimbabwe – je v rozpore s celkovým trendom: obľúbenosť poľovníckeho športu v USA od roku 1976 do roku 2014 neustále klesala.
Isteže, potešilo ma, že moja stávka spred ôsmich rokov nedopadla (aspoň zatiaľ) zle, no ešte viac ma prirodzene potešilo, čo to vypovedá o stave ľudstva. Napriek novinovým titulkom a niektorých výnimkám, ktoré potvrdzujú pravidlo, je násilie vo svete na ústupe. Na vysvetlenie nepotrebujeme žiaden záhadný oblúk spravodlivosti či koniec dejín. Modernitou sa rozširuje náš okruh spolupráce a vďaka tomu si začíname uvedomovať, že násilie nikam nevedie a začíname využívať svoju kolektívnu vynachádzavosť na to, aby sme jeho výskyt znížili. A hoci sa niekoľko narcistických despotov a atavistických fanatikov tomuto trendu vzpiera, zdá sa, že dejiny nie sú na ich strane.