Sloboda pohybu bola jednou z hlavných vymožeností revolúcií roku 1989.
Foto: Paul Hackett / In Pictures / Corbis
Európa prežíva najväčšiu vlnu migrácie od čias, keď po skončení Druhej svetovej vojny a na začiatku studenej vojny množstvá ľudí prúdili z Východu. A práve v Strednej Európe, kde národy pokladajú slobodu pohybu za najväčšiu vymoženosť, ktorú priniesol pád berlínskeho múru roku 1989, teraz začali vznikať nové migračné koridory a spolu s nimi napätie, vyvolané prívalom migrantov.
Symbolom par excellence toho, že éra transformácie sa skončila, je Maďarsko. V lete 1989 bolo prvou krajinou, čo otvorila železnú oponu, ktorá ju delila od Rakúska, a dovolilo desaťtisícom východných Nemcov “voliť nohami” a dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky. V lete 2015 Maďarsko postavilo 175-kilometrový plot na hranici so Srbskom v neveľmi úspešnej snahe zabrániť migrantom prístup na svoje územie. Na Balkánskom summite vo Viedni srbský predseda vlády vyhlásil: “Stavanie múrov nie je odpoveď. Sme len tranzitná krajina.” Zatiaľ čo Maďarsko tvrdí, že bráni hranice Európskej únie, srbský minister zahraničných vecí, Ivica Dačič, si dovolil štipku irónie: “Balkánu hrozí vlna migrácie … z EÚ!” A skutočne, migranti prichádzajú do Macedónska a Srbska z Grécka, krajiny, ktorá je súčasťou EÚ a signatárom Schengenskej dohody.
V dôsledku toho musíme rozlišovať medzi krajinami “západného Balkánu” a stredoeurópskymi krajinami, ktoré sú členmi EÚ. Tie prvé, najmä Albánsko a Kosovo, sú zdrojom ekonomickej migrácie, no predstavujú tiež tranzitnú zónu pre utečencov z Blízkeho východu, mieriacich do EÚ (ktorých počet v porovnaní s rokom 2014 stúpol o 600 percent). Stredoeurópske krajiny sa pred obidvomi skupinami snažia brániť.
Zatiaľ čo Srbsko migrantov privítalo viac-menej priaznivo, poskytlo im jedlo a dokonca aj kliešte na ostnatý drôt, stredoeurópske krajiny zaujali výrazne nepriateľskejší postoj. A to nielen v Maďarsku, kde sa len desať percent obyvateľov vyslovilo za prijímanie utečencov: osemdesiat percent Slovákov a takmer tri štvrtiny Poliakov sú tiež proti prijímaniu migrantov bez ohľadu na krajinu ich pôvodu. Všetky stredoeurópske vlády odmietajú kvóty na prerozdeľovanie migrantov a niektoré (poľská a slovenská vláda) tvrdia, že sú ochotné prijať niekoľko stoviek sýrskych kresťanov. Tri baltické štáty vyhlásili, že sú spoločne ochotné prijať 725 azylantov.
Prvým paradoxom je teda, že tieto krajiny, ktoré po polstoročí uväznenia pokladajú slobodu pohybu za najväčšiu vymoženosť revolúcií roku 1989, teraz odmietajú tento princíp aplikovať na neeurópanov. Dvadsať rokov sa nadchýnali globalizáciou (heslo českého predsedníctva EÚ roku 2009 znelo Európa bez bariér), dnes volajú po “Európe, ktorá sa bráni” (heslo francúzskych prezidentských volieb z roku 2008).
Druhým paradoxom je to, že keď Moskva potlačila demokratické povstania v Strednej a Východnej Európe, vyvolalo to vlny utečencov: vyše 200 000 Maďarov utieklo roku 1956 pred sovietskymi tankami. Útočisko našli v Rakúsku a následne v ďalších európskych krajinách, no nikto proti tomu nenamietal. To isté zažili Česi a Slováci po okupácii roku 1968 a Poliaci roku 1981, keď represívny režim potlačil hnutie Solidarity. Čo sa teda deje teraz? Je to amnézia alebo má solidarita byť čisto vnútroeurópskou záležitosťou?
Dve okolnosti osvetľujú prístup “druhej Európy”. Krajiny Strednej a Východnej Európy sú historicky, od konca 19. storočia, vysťahovaleckými, nie prisťahovaleckými krajinami. Od roku 1989 do Veľkej Británie a severnej Európy odišlo vyše milióna Poliakov, Slovákov a občanov baltických štátov. Takmer pätnásť percent obyvateľstva Rumunska a Bulharska odišlo do južných krajín EÚ. Najdôležitejšie je však to, že tieto krajiny vyrástli na troskách mnohonárodných ríš (habsburskej, osmanskej, ruskej) a konštituovali sa ako národné štáty, ktoré boli všetko len nie mnohonárodné.
Po skončení Druhej svetovej vojny, počas ktorej Hitler vyhladzoval Židov a Stalin podporoval vyhnanie Nemcov, sme boli svedkami ďalšieho zjednodušenia “etnickej skladačky” Strednej Európy. Z Poľska a Českej republiky sa stali homogénne národné štáty. Západná Európa so svojím postkoloniálnym dedičstvom a vlnami ekonomickej migrácie z krajín južného Stredomoria sa zatiaľ od 60-tych rokov minulého storočia začala meniť. Stredná a Východná Európa sa začala vyrovnávať s dávnym problémom národnostných menšín, zatiaľ čo Západná Európa sa snažila zvládnuť integráciu prisťahovalcov.
A tu práve leží kľúč k súčasnému rozdielnemu prístupu. Západná Európa má polstoročnú skúsenosť liberálneho modelu vytvárania rozličných variánt multietnickej spoločnosti. Na druhej strane Východná Európa pred rokom 1989 poznala len zatvorené spoločnosti a aspoň donedávna sa nestretla s migráciou z Juhu. Sú to bývalé kolonizované krajiny, ktoré netrpia postkoloniálnym komplexom Západu. A predovšetkým, na východe Európy vládne dojem, že západný multikultúrny model skončil strašným fiaskom.
V týchto spoločnostiach, a často aj v politickom diskurze a v médiách, sa opakuje tvrdenie, že “ak dnes pripustíme migráciu z Juhu, zajtra sa staneme predmestím Islamu”. Ľuďom, ktorí apelujú na to, že musíme prejaviť solidaritu a poskytnúť utečencom útočisko, odvolávajúc sa na európsky humanizmus, Viktor Orbán odpovedá, že bráni „európsku civilizáciu“. A Robert Fico, sociálnodemokratický premiér Slovenska, dodáva: “Slovensko nemá žiadne záväzky. Slovensko nebombardovalo Kaddáfího režim a nevyvolalo chaos v Líbyi.”
Súčasné skúsenosti s migráciou v Európe ďalej ukazujú, že hoci za posledných dvadsať rokov došlo k obrovskému zblíženiu ekonomických a politických systémov medzi Východom a Západom, zmena mentality, spôsob, ako reagujeme na iné kultúry, a názory, prevládajúce v spoločnosti sú čímsi celkom iným. Je tu však niekoľko faktorov, ktoré môžu ovplyvniť postoje stredoeurópskych krajín. Tieto štáty sú ekonomicky a politicky tesne prepojené s Nemeckom, ktoré bolo hlavným motorom ich integrácie do EÚ a tento rok prijme 800 000 utečencov. Nekompromisné stanovisko, ktoré Angela Merkel zaujala k prijímaniu cudzincov, a z toho vyplývajúca mobilizácia Európanov ovplyvní politické elity nemeckých susedov.
Napätie vyvolané vlnami migrácie z Juhu bude mať navyše vplyv aj na voľný pohyb a sťahovanie ľudí z Východnej Európy v rámci EÚ. Najvýraznejšie sa to prejavuje vo Veľkej Británii, kde sa hlasy, volajúce po obmedzení prístupu občanov z južných krajín mimo EÚ, miešajú s tými, čo chcú obmedziť imigráciu občanov EÚ z Východnej Európy. Európska Únia si uvedomuje, že ak chce zaviesť jednotnú politiku v otázke imigrácie, musí do nej zahrnúť aj priestor od Grécka po Maďarsko, čiže západný Balkán: to znamená, že bude potrebný ďalší krok na integrovanie tohto regiónu.
Posledným a najdôležitejším faktorom je, že v Európe vládne rozkol ohľadom rozpadu susedných regiónov na juhu a na východe, vrátane krízy na Ukrajine ako aj migrácie, ktorú to môže vyvolať. Ak si stredoeurópske krajiny skutočne tak veľmi želajú, aby ich Európa obránila pred hrozbou z Východu, musia prejaviť ochotu zohrať svoju úlohu pri riešení hrozieb, prichádzajúcich z Juhu.