Foto: Fatih Saribas / Reuters
„Európa” už pre Turecko nie je tým čarovným slovkom ako kedysi. Stačí si pozrieť najnovší „eurobarometer” či analýzu výraznej zmeny orientácie tureckej zahraničnej politiky. A mládež – a to už je čo povedať – už neverí na ligotavú budúcnosť Európskej únie. Na jednej konferencii, ktorá sa konala na Izmirskej univerzite, som sa mohol presvedčiť, že ešte aj poslucháči Európskych štúdií vehementne odmietajú vstup do EÚ: jasné zamietnutie tureckej kandidatúry prezidentom Nicolasom Sarkozym a spolkovou kancelárkou Angelou Merkelovou zasiahlo ich národnú hrdosť. Ale ich vedomie významu hodnôt, na ktorých Európa stojí, zostalo našťastie neporušené.
Základy krízy
Od ekonomickej krízy a momentu, keď sa na poslednú chvíľu podarilo odvrátiť štátny bankrot Grécka, sa právom, len možno v príliš poplašných tónoch hovorí o eurozóne a zdanlivo nalomenej solidarite členských štátov. No európske hodnoty, ktoré by Turecko ako prvotný predpoklad vstupu do EÚ muselo akceptovať, sú ešte živé a zdravé. Právny štát, sloboda vyjadrovania, oddelenie štátu od cirkvi, ľudské práva: pre toto všetko je pohľad na Európu naďalej pre pokrok demokracie v mojej krajine nepostrádateľný. Bez perspektívy členstva tu zostáva riziko, že znovu skĺzneme do autoritarizmu; to, ako sa premiér správa k tlači a k justícii, túto obavu vôbec nemierni. Turecký prezident Gül a minister pre európske záležitosti Egemen Bagis – a s nimi všetci zodpovedne uvažujúci Turci – síce v nových a nových vyhláseniach neúnavne prisahajú na vstup do Európskej únie ako „najdôležitejší projekt storočia”. No človek by musel byť jednooký či slepý, aby nevidel zbližovanie Turecka so susedným iránskym štátom Alahovým v otázkach jadrového programu a našu spoluprácu s Ruskom Vladimira Putina v energetike.
Až pred touto geopolitickou kulisou sa ukazuje pravý význam konfrontačného kurzu proti niekdajšiemu partnerskému štátu Izrael. Gestá priateľstva voči islamistickému režimu, ktorý dáva kameňovať ženy za cudzoložstvo, sú takmer rovnako znepokojivé ako zbližovanie s Ruskom, v ktorom sú stále na slobode vrahovia Anny Politkovskej a štátny aparát je pod kontrolou mafie.
Neverím, že z Európy sa o chvíľu stane „stratený kontinent”, ako sme sa nedávno dočítali v americkom časopise Time, a hoci jeho dejiny sú plné utrpenia, „starý svet” nemá na čele vrásky. Európa napokon nie je len zónou voľného obchodu. Európa stelesňuje predovšetkým víziu stability a mieru, ale aj – ako píše v Le Monde Alain Frachon – „skvelý aparát na nastolenie právneho štátu”. To mi pripadá zásadné práve pri pohľade na Turecko, ktoré vo svojej najnovšej minulosti absolvovalo tri štátne prevraty a jeho justícia dýcha na krk spisovateľom. Ani mňa po mojej najnovšej knihe Les filles d’Allah (Alahove dcéry) neminul jej hnev, hoci v laicistickom štáte, akým je Turecko, skutková podstata rúhania vôbec nemá čo robiť; a napriek oslobodzujúcemu rozsudku v prvej inštancii stíhanie začaté roku 2009, ktoré môže skončiť až dvanásťmesačným väzením, môže teraz pokračovať odvolacím súdom.
Jedinečný kontinent
Ekonomická kríza a slabosť eura teraz možno skresľujú pohľad na európske hodnoty, ktoré nezávisia od zmeny kurzu a bez ktorých skutočná demokracia nemôže existovať. Pre tieto hodnoty Európa – aj mojim krajanom, ktorí, žiaľ, majú krátku pamäť – stále stojí za to, aby sme po nej túžili.
„Nikto neverí, že tá trocha protivetra nalomí vybudované spoločenstvo a šesťdesiat rokov úsilia sa rozplynie ako dym. Po tom, čo Európa opätovne vstúpila do dejín, by takýto regres znamenal jednoznačný pád do ničoty, rozpad na štátne útvary, ktoré, každý sám pre seba, by už nemali žiadnu váhu,” vraví Jean-Dominique Giuliani.
Držím sa nádeje, že Európa naďalej zostane v dejinách – pretože momentálne je to úplne hmatateľná realita, ktorá je vo svete jedinečná: tá Európa so svojimi inštitúciami, hodnotami a dvadsiatimi siedmimi členskými štátmi, do ktorej, ako dúfam, bude raz patriť aj Turecko.