S Alainom Badioum o pripínačkoch na mapách, divadelných reflektoroch, o šťastí a spokojnosti, ktoré musia stáť proti sebe. A tiež o tom, že ‘páni sveta nemajú radi zmenu, takže ak si vyberiete vydržať proti vetrom a prílivom, všetkými možnými prostriedkami vám dajú vedieť, že ste na omyle.’
Foto: Patrick Hertzog / AFP
Ktoré stretnutia boli pre váš život určujúce?
Pred divadlom a filozofiou to bola jedna veta môjho otca. Z Druhej svetovej vojny sa vo mne skutočne ako na plátno premietla spomienka, ktorá určila moju ďalšiu existenciu. Mal som vtedy šesť rokov. Môj otec bol v odboji – a za Oslobodenia ho vymenovali za starostu Toulouse – na stene mal pripnutú veľkú mapu vojenských operácií a hlavne vývoja na východnom fronte. Frontovú líniu znázorňoval povrázok natiahnutý medzi pripináčkami. Veľa ráz som pozoroval premiesťovanie pripináčkov a povrázkov, a príliš som sa nevypytoval, otec pred deťmi veľmi nehovoril o politickej situácii a o vojne. Bola jar 1944, jedného dňa, bolo to v momente sovietskej ofenzívy na Kryme, som videl otca, ako presúva povrázok doľava, smerom, ktorý jasne ukazoval, že Nemci ustupujú na Západ. Nielenže sa ich dobyvačný postup zastavil, ale teraz už oni strácali veľké kusy územia. V okamihu osvietenia mi to došlo a povedal som mu: “Žeby sme tú vojnu vyhrali?” a vtedy som výnimočne dostal celkom jasnú odpoveď: “Ale pravdaže ju vyhráme, Alain! Stačí, ak to budeme chcieť.”
Tá veta sa stala vaším heslom?
Táto odpoveď bola tým, čo sa do mňa odtlačilo z môjho otca. Zdedil som po ňom presvedčenie, že nech sú okolnosti akékoľvek, hlavný význam má to, čo sme chceli a pre čo sme sa rozhodli. Odvtedy sa skoro permanentne búrim proti prevládajúcim názorom, pretože tie sú takmer vždy konzervatívne, a nikdy som sa nezriekol nejakého presvedčenia len preto, že vyšlo z módy.
Toto chcenie hrá u vás veľkú rolu. No je tu veľká filozofická tradícia, tradícia stoicizmu, ktorá radí ľuďom chcieť to, čo je, aby mohli byť šťastní. Nie je múdrosť v tom, akceptovať svet taký, aký je, namiesto toho, aby sme ho chceli meniť?
Naším osudom v štyridsiatych rokoch bolo prehrať vojnu. Povedal by nám stoik, že bude rozumné, aby sa z nás všetkých stali pétainovci? Pétain víťazne prepochodoval francúzskym vidiekom a dalo by sa povedať, že tej najväčšej ťarchy vojny krajinu ušetril. To sme mali akceptovať? Kašlem na stocizmus, na superboháča Senecu, ktorý sa vo svojej pozlátenej kúpeľni honosil tým, ako prijíma osud.
Existujú aj rigorózni materialisti, epikurejci, ktorí považovali za absurdné stavať sa proti zákonom sveta a zbytočne tak riskovať život. Lenže kam táto doktrína smeruje? Aby sme si užívali pominuteľnosť dňa, ono slávne Horatiovo Carpe diem? Neviem, čo mám na tom obdivovať. Tieto staroveké múdrosti majú v základe prvok egoizmu: jednotlivec si má nájsť pokojné miesto vo svete, takom, aký je, a nemá sa starať, či tento svet nemôže iným spustošiť život.
Akého pôvodu je táto egoistická etika?
Tieto múdrosti prekvitali v Rímskej ríši, ktorej historická situácia sa veľmi ponáša na našu: svetová hegemónia nedávala veľa možností definovať a praktizovať orientáciu, ktorá by bola v absolútnom rozpore s tou, ktorú požadoval ekonomický a politický systém. Tento typ situácie všade uprednostňuje myšlienku, že je nutné sa prispôsobiť systému a nájsť si v ňom najlepšie možné miesto. Takže filozof “realista” by mal povedať: “Vzdajme sa každej perspektívy na zmenu sveta. Prispôsobme sa mu.” Alebo, vo verzii akéhosi neústupného konzervativizmu, akú nám podáva Pascal Bruckner: “ O západnom spôsobe života je sa nediskutuje.” To ma nezaujíma. Chcem niečo iné. V tom je moja vernosť otcovmu pravidlu.
Po vojne ste stretli profesora, ktorý vás zoznámil s divadlom. Čím bolo určujúce toto stretnutie? Ako sa divadlo stalo sprievodcom vášho života?
Keď som študoval, ktokoľvek prišiel na školu, okamžite začínal Racinom, Corneillom a Molièrom. Či sa nám to páčilo alebo nie, museli sme sa ich veľmi podrobne učiť – každý rok. Také boli osnovy. Ale ľahšie sa stretnete s človekom ako s osnovami. A to sa prihodilo mne: stretol som profesora francúzštiny, ktorý pristupoval k divadlu ako k zázraku, ktorého sa musíme zúčastniť, pretože nebolo podstatné ho študovať, ale hrať. A tak sme sa postupne, ja aj ďalší, stali hercami. To bolo stretnutie! Bolo to čosi ako vytrhnutie z našich obyčajných životov. Vyšli sme na scénu, pred obecenstvo, a len my sme boli zodpovednosť za to, čo bude. Aj toto, ako hovoril môj otec, bolo treba chcieť! Hral som hlavnú úlohu v Skapinových šibalstvách, to ma vytrénovalo v psích kusoch. Pamätám si to vzrušenie a triašku, keď som hodený na osvetlenú scénu hovoril svoju prvú repliku “Ohó, čo je, pán Octave, čo vám je, čo sa stalo?” (rozhlasová verzia, slovenský preklad Anton Bolek) Na to, že len čo som tam skočil, musel som sa obrátiť k hľadisku plnému neznámych ľudí. Áno, kto chce hrať divadlo, musí to chcieť a musí okrem iných zvládnuť tú mimoriadne ťažkú úlohu byť tam sám, sám v plnom svetle pred všetkými, s trémou, ktorá je vo vás a búri sa proti riziku.
Existuje čosi ako subjektívny konzervativizmus, ľudská predispozícia k konzervatívnemu v sebe a k svetu, nech je už hocaký?
Áno, ľudská myseľ má v sebe niečo hlbolo konzervatívne, čo pochádza zo samotného života. Predovšetkým, treba ďalej žiť. Chrániť sa, robiť všetko preto, aby sme, ako píše Spinoza, “zotrvali v svojom bytí”. Keď mi môj otec vysvetľoval, že si vystačíme s vôľou, myslel tým, že niekedy treba v sebe túto konzervatívnu dispozíciu zahriaknuť. Divadlo, čo je aj moment, v ktorom živé telo slúži fikcii. Je to teda čosi, čo je v rozpore s čistým a jednoduchým inštinktom prežitia. V akte komediantstva je zázračné rozhodnutie vziať na seba riziko vystavenia celého seba. Vďaka môjmu profesorovi zo štvrtej triedy som toto všetko spoznal. Divadlo bolo mojou prvou vášňou. A stále sa doňho vraciam.
Takže v divadle ste sa stretli so stretávaním, a aj rozhodovaním.
V skutočnosti som najmä stretol niekoho: môjho profesora francúzštiny. Bol živým prostredníctvom stretnutia s divadlom. To je presne to, čo vysvetľuje Platón v Symposione – samotná filozofia je vždy závislá od stretnutí s niekým. V tom je úžasný zmysel reči, ktorú prednesie Alkibiades o svojom stretnutí so Sokratom. V priebehu takéhoto stretnutie s niekým sa položia otázky chcenia, rozhodnutia, vystavenia a vzťahu k druhému. To všetko vás stavia do nádhernej, nebezpečnej životnej situácie.
Vaším ďalším stretnutím bola filozofia a prednášky Jeana-Paula Sartra. Prečo ste si vybrali za životnú orientáciu filozofiu?
Aj filozofia, s akou som sa s ňou stretol prostredníctvom Sartra, je predĺžením otcovho pravidla. Zostávam verný Satrovi v zásadnom bode: nemôžeme hodnotiť situáciu a nič s ňou neurobiť. To je ústredný bod jeho filozofie. Situácia nikdy nie je taká, že by bolo správne prestať chcieť, rozhodovať, konať. Sartra jedine slobodné vedomie dáva situácii zmysel, a v takom prípade nemôžeme zo seba sňať vlastnú zodpovednosť, nech sú okolnosti akékoľvek. A aj sa javí, že situácia znemožňuje to, čo chce naša vôľa, tak potom bude treba chcieť radikálnu zmenu tejto situácie. To je Sartrova lekcia.
V čom by nám filozofia mohla pomôcť byť šťastnými?
Šťastie, to je keď objavíme, že sme schopní niečoho, o čom sme nevedeli, že sme toho schopní. Napríklad v ľúbostnom stretnutí objavíte čosi, čo zraní váš fundamentálny konzervatívny egoizmus: ak príjmete, že vaša existencia je integrálne závislá od inej osoby. Kým ste si to neskúsili, kým ste s tým neexperimentovali, nemali ste o tom ani potuchy. Odrazu akceptujete, že vaša vlastná existencia závisí od niekoho iného. A opatrenia, ktoré robíte na svoju ochranu, dopadnú zle, pretože tento druhý je zabývaný vo vašej existencii. Následne bude treba vyvodiť dôsledky z tohto šťastia, snažiť sa udržať ho na vrchole alebo sa ho pokúšať znovunachádzať, znovunastoľovať, tak, aby sme žili v znamení tejto primárnej novosti. Čiže, treba akeptovať, že šťastie niekedy pracuje proti spokojnosti.
Prečo by sme mali šťastie a spokojnosť stavať proti sebe?
Po prvé, štastie je od základu rovnostárske, integruje otázku iného človeka, zatiaľčo spokojnosť, ktorá je viazaná na egoizmus prežitia, rovnosť nevníma. A potom, spokojnosť nezávisí od stretnutia ani od rozhodnutia. Nastáva vtedy, keď si vo svete nájdeme dobré miesto, dobrú prácu, pekné auto, krásnu dovolenku v cudzine. Spokojnosť je konzumácia vecí, za ktorých získanie sme bojovali. Koniec koncov, veď práve na to, aby sme si užívali tieto dobrodenia, sme sa snažili zaujať vyhovujúce miesto vo svete – takom, aký je. Vo vzťahu k šťastiu je teda spokojnosť predstava obmedzená subjektivitou, predstava úspechu podľa noriem sveta. Stoik by povedal: “Buďte spokojní so svojou spokojnosťou.” To je bežný postoj, ktorý všetci vrátane mňa, viac či menej zdieľame. No ako filozof mám za úlohu povedať, že existuje čosi iné – ja to nazývam šťastím. A filozofia sa odjakživa snažila orientovať ľudstvo smerom k tomuto reálnemu šťastiu, vrátane takého, ktoré sa dá dosiahnuť len na úkor spokojnosti.
Ak šťastie spočíva v tom, že si môžeme užívať silnú existenciu schopnú tvoriť veci, ktoré sa zdali byť nemožné, znamená to, že na to, aby sme boli šťastní, musíme meniť svet?
Normálny vzťah k svetu sa riadi dialektikou medzi spokojnosťou a nespokojnosťou. Je to v konečnom dôsledku dialektika domáhania sa, mohli by sme ju nazvať “odborárskou víziou sveta”. Lenže skutočné šťastie nie je normálnou kategóriou spoločenského života. Keď nanesiete požiadavku šťastia a dostanete zamietavú odpoveď, máte dve možnosti. Prvá spočíva v tom, že sa zmeníte a prestanete sa dožadovať tejto nemožnej veci. Šťastie máte zakázané, a prikázané máte uspokojiť sa so spokojnosťou. Poslúchnete. To sú subjektívne korene konzervativizmu. Ďalšia možnosť je, ako hovorí Lacane, neustúpiť zo svojej túžby, alebo, ako by povedal môj otec, neprestať chcieť to, čo chcete. Čiže, existuje moment, v ktorom musíme zatúžiť zmeniť svet, aby sme zachránili predstavu ľudstva, ktorú máme.
Takže tým, že je človek šťastný, môže človek meniť svet?
Áno! Tým, že je verný idei šťastia a bráni fakt, že šťastie sa neponáša na spokojnosť. Páni sveta nemajú radi zmenu, takže ak si vyberiete vydržať proti vetrom a prílivom, ak uveríte, že je možné niečo iné, všetkými možnými prostriedkami vám dajú vedieť, že ste na omyle. To je presne problém dnešného Grécka: grécky ľud povedal: “Nechceme vašu finančnú tyraniu. Chceme žiť inak.” Európske finančné inštitúcie im odpovedali: “Máte chcieť to, čo chceme my, aj proti vašej vlastnej vôli a ak aj naďalej nebudete chcieť to, čo nechcete, uvidíte, čo príde!”
Keď ľudia odmietajú dobrovoľne slúžiť, začne sa s vyhrážaním. Čiže, Gréci nežiadajú zotrvanie v dialektike spokojnosť/nespokojnosť. Vysvetľujú, že by chceli rozhodnúť o tom, že je možné niečo iné, než to, čo majú nariadené. Nie sme tu pritom vo sfére utópie: množstvá ekonómov – úplne konzervatívnych – vysvetľujú, že grécky dlh je možné reštrukturalizovať, čiže zlikvidovať – aj keď hovoria inak.
V skutočnosti vládnuci európski politici považujú za nemožné nechať nejaký národ, aby o tejto veci rozhodol. Nejde teda o racionálnu ekonomickú sankciu, ale o politický trest. Odplatu za túžbu po šťastí v mene nespokojnej spokojnosti.
“Nikdy nežijeme, ale dúfame, že žijeme, a keďže stále robíme všetko pre to, aby sme boli šťastní, je nevyhnutné, že nikdy šťastní nebudeme,” napísal Pascal. Takže pravé šťastie musí byť zúfalé?
Temná veta! Ale ak ju Pascal napísal, tak práve preto, že si myslel, že ho čaká spása na druhom svete. Všetci tí, čo vo filozofii tvrdia, že šťastie je nemožné, sľubujú čosi iné, vedia, že čitateľa nenadchnú tým, že mu vysvetlia nemožnosť šťastia. A vtedy vytiahnu z klobúka transcendentálne šťastie.
Som absolútne proti tejto téze o šťastí, o ktorom vždy snívame a nikdy ho nedosiahneme. To je omyl, šťastie je absolútne možné, ale nie v podobe konzervatívnej spokojnosti. Je možné pod podmienkou, že podstúpime riziká v stretnutiach a rozhodovaní, v ktorom sa v tom či onom momente koniec koncov ocitáme po celý život.
Ale čo s nešťastím: chorobou, životnými haváriami, drámami, rozchodmi a konfliktmi?
Fakt, že existuje rozdiel medzi šťastím a spokojnosťou, prináša aj rozdelenie slova “nešťastie”. Sú nešťastia, ktorým stačí byť hlbokou nespokojnosťou. Ale aj v tých najpriepastnejších situáciách býva stopa k šťastiu len málokedy úplne uzavretá pretože zóna a význam možného sa premiestnia. Pre niekoho, kto má dve nohy a je zdravý, urobiť tri kroky neznamená nič, pre ochrnutého človeka v rekonvalescencii je to nesmierne šťastie. Nikdy nemôžeme vyhlásiť, že šťastie je preč: v danej situácii existuje tak, že si upravuje hranicu medzi možným a nemožným. Spočíva v tom, že si nedáme vnútiť abstraktné a všeobecné nemožnosti.
Takže čo je potom nešťastie?
Ako prvú definíciu nešťastia by sme mohli stanoviť, že je to stav vážnej nespokojnosti a extrémne rozšírenej bezmoci. Lenže nešťastie môže byť tiež pohromou šťastia. Moja norma vernosti, ktorá sa vždy viaže k nejakému stretnutiu, a teda šťastiu, nastoľuje ako imperatív toto neprestajné hľadanie šťastia. Vernosť je jediný etický imperatív, ale tento imperatív nie je poistkou proti všetkým rizikám.
Musíme si priznať, že existujú katastrofy šťastia. Sú to katastrofy rôzneho rádu: k niektorým dochádza z nedbalosti, k niektorým z rezignácie, k iným nevernosťou alebo zradou. V mojej filozofii je zlom subjektívna zodpovednosť za katastrofu šťastia. Nazývam to kastrofou. Je to zážitok rovnako hrozný, ako je zážitok šťastia intenzívny. Konzervatívci milujú katastrofy, pretože im potvrdzujú ich ústredný argument, ktorým nás nabádajú, aby sme sa uspokojili so spokojnosťou.
A aj tak, tvrdíte, “radšej katastrofu, než nebytie”.
To áno! Radšej riskovať katastrofu, ale tým pádom sa snažiť o skutočné šťastie, než si zakázať zrážku. Túto konzervatívnu dispozíciu k ľudskému subjektu nazývam “nebytie”. Vedie ho k zvieraciemu prežívaniu, jeho jedinej spokojnosti a jeho miestu v spoločnosti. “Nebytie” zakazuje subjektu skúšať, čoho je v skutočnosti schopný.
Znamená to, že väzby lásky a priateľstvá tak nahrádza to, čo ovláda uspokojenie bezprostredných potrieb?
Základným vzorcom dnešného sveta je model striedania a vymieňania – paradigma obchodu. Všetci sme v pokušení dávať všetkým našim vzťahom rozmer dohadovania o vzájomných záujmoch. Z tohto dôvodu je dnes rozdeľovanie ľudí väčšou hrozbou než bývalo kedysi. Veľmi rýchlo vieme mať predčasný pocit zastaranosti čohokoľvek, podľa vzoru zastaranosti výrobkov. Konzervativizmus dneška je nahlodaný otázkou tovaru, čo si žiada, aby sme vždy kupovali nový model, čiže predpokladá, že výrobky rýchlo zastarávajú. Spotrebiteľ je nezaujatá dominantná postava, tá, okolo ktorej sa točí svet. Naši vládcovia s úzkosťou sledujú hladinu nákupov. Ak by odrazu nikto nenakupoval, systém by sa zrútil ako domček z karát. Všetci sme spútaní potrebou nakupovať veci – predražené, nové, vo svojej podstate zbytočné či trestuhodne škaredé. A myslím si, že sa to nedeje bez kontaminovania charakteru medziľudských vzťahov, vzťahov, ktoré tým pádom už oficiálne valorizujú konkurenciu.
Má to byť chvála vernosti?
V istom zmysle. Pretože táto posadnutosť predajnou novotou, ktorú často maskuje móda, je fenoménom podkopávajúcim šťastie: vernosť vo všetkých jej podobách je už dnes ohrozenou hodnotou. Nemáme právo byť donekonečna verní svojmu starému autu, treba si kúpiť nové, lebo inak ohrozujeme ekonomický systém! Tento imperatív preniká do kolektívneho aj osobného univerza a oddeľuje nás. Podľa tejto logiky postaviť proti heslu, ktoré som zdedil od otca: “Môžeš chcieť ďalej to, po čom si túžil, čo si chcel, a to, o čom vieš, že si toho schopný. Môžeš, a teda musíš.”